Už počas štúdia na Ekonomickej univerzite v Košiciach sa venovala fotografovaniu. Vyrastala a žije v Starej Ľubovni a každou bunkou miluje svoje povolanie. Svoju prácu berie ako spojenie sa s ľuďmi, ktorí nie sú pre ňu len klientmi, ale predovšetkým sa stávajú jej priateľmi.
Než si kúpila svoj prvý fotoaparát, nenápadne si požičiavala zrkadlovku z bratovej skrinky, tak aby o tom nevedel. Tým, že bola študentka, neboli predpoklady na to zakúpiť si techniku, lebo ju limitovali financie.
„Pamätám si, ako som prišla domov so svojím fotoaparátom, na ktorý som si našetrila maľovaním tričiek. Moji rodičia s tým neboli veľmi stotožnení. Bola to drahá investícia.Vypočula som si, že už je veľa fotografov, že už je zbytočné ísť na presýtený trh. A nielen doma prichádzali otázky ,načo to ideš robiť?’. No mňa to ešte viac nakoplo. Jasné, že po pol roku, čo som ho mala, ostal ležať na chvíľu v skrinke,“ povedala o začiatkoch fotenia A. Opinová.
Začali ju volať fotiť na rôzne podujatia školy, konferencie. Pomaličky to šlo a bola čím ďalej, tým viac uchvátená fotkami. Aj keď nemala tušenia, aký objektív potrebuje, všetko študovala sama a neskôr si dokúpila už profesionálny fotoaparát. „Keď som s ním urobila prvú fotku, tak som len šialene otvárala oči, že – čo to je za dimenziu – fotka bola zas o čosi živšia.“
Vyrozprávať príbeh Aktívnemu fotografovaniu sa venuje už skoro štyri roky. Prvú svadbu fotila svojim kamarátom, ktorých sa ale najprv opýtala, či naozaj chcú neskúsenú fotografku na svadbu a či jej celý deň zveria do rúk, keď v začiatkoch nemala výborné technické vybavenie a zručnosti.
„Ľudia mi dôverovali, pretože v mojich fotografiách videli čosi viac a otvárali mi cestu k foteniu svadieb, za čo som nesmierne vďačná. Pred prvou svadbou som bola neuveriteľne nervózna. Chcela som odísť preč, že to nezvládnem. Cítila som na sebe bremeno, bola som v tom sama,“ popísala svoje pocity A. Opinová a dodala, že každá svadba jej zozačiatku prináša trochu stresu, pretože cíti veľkú zodpovednosť. Možno aj preto, lebo fotografia pre ňu znamená jedinečný spôsob rozprávania, kde slová nie sú potrebné.
Nič nie je o náhode V jej živote si našiel priestor neskutočný moment, keď jej fotografia s názvom „Záhadný“ vyhrala súťaž profesionálnych aj amatérskych fotografov Nikon Photo Contest. Bolo to úplne prvé umiestnenie Slovenska v tejto celosvetovej súťaži.
„Bolo to pre mňa nové a veľmi pekné obdobie. Trochu som nechápala, čo sa deje, prečo sa tieto ,zázračné’ veci dejú. Na druhej strane to bolo aj dosť náročné, lebo od toho momentu mi nonstop zvonil telefón. Množstvo ľudí mi písalo správy na pracovný aj súkromný e-mail a takisto na sociálnych sieťach. Môj mini-svet bol zrazu mega-obrovský. Všetci o tebe píšu, všetci to zdieľajú, potom ma zavolali do televízie, mediálne výstupy boli všade,“ uviedla A. Opinová o období, keď sa z nej stala uznávaná fotografka.
Výherná fotografia z roku 2017
„Boli aj ľudia, ktorí povedali, že moju víťaznú fotku museli vybrať iba náhodou. Výherné fotografie sa v súťaži vyberali pol roka, a preto mi nejde do hlavy, ako si niekto môže myslieť, že to bola náhoda, a že tá výhra nebola zaslúžená. Keď som začínala s fotografiou, nikto mi nechcel nič poradiť. Všetko som sa naučila ako samouk a stále sa snažím zdokonaľovať a pracovať na sebe. Aj keď teraz už mám kamošov fotografov a navzájom si pomáhame. Pre mňa víťazstvo bolo odmenou za to, že som si išla za svojím. Bola to túžba srdca a nevzdala som sa jej,“ nechala sa počuť A. Opinová.
Po súťaži sa jej začalo ozývať mnoho ľudí a ponuky fotenia, nielen svadieb, pribúdali. Dostala chuť venovať sa aj iným projektom, a dokonca si myslela, že so svadbami sekne. No potom si uvedomila, že fotenie svadieb ju naozaj veľmi baví. Napriek tomu, že sú nesmierne vyčerpávajúce a náročné, chýbali by jej. Neskôr sa dokonca dopočula, že už vraj vôbec nefotí, čo nie je pravda. Akurát počet svadieb, ktoré nafotí za rok, trošku skresala.
Hĺbka pocitu, nie ostrosti Od mladomanželov chce, aby boli spontánni a na nič sa nehrali. „Snažím sa zaznamenať skutočnosť ich životov, aby neboli len modelmi v krásnych šatách. Je to pre mňa také privilégium, že tam môže byť. Vnášať do toho dňa pohodu a uvoľňovať atmosféru. Neriešiť veci, ktoré v ten deň nie sú podstatné. Možno je to aj tým, že mám takú živšiu povahu. Tiež mám rada, keď sa stratím medzi svadobčanmi. Snažím sa byť nenápadnou, čo by mal, podľa mňa, robiť každý svadobný fotograf. Byť tam a splynúť, aby si ľudia nevšímali foťák a potom boli prekvapení, že aj takúto fotku majú. Nemám rada iba jedno, keď mi ľudia rozkazujú, čo mám fotiť. Potom je fotka o cvaknutí a nie o príbehu. Každá snímka potrebuje ten správny moment.“
Na svadbách už zažila hocičo. Podľa nej musí fotograf, pri tých všetkých stresoch, zastrešovať mnoho profesií v jednej osobe – režisér, organizátor, psychológ. „Keď nevesta odpadáva, lebo sa jej nepáčia šaty, treba ju upokojiť, naliať pohárik. Zrazu už tam niekomu robíš účes, poznáš už všetky viazania šiat, upravuješ detaily. V ten jeden deň zastupuješ mnoho povolaní, stáva sa z teba horolezec, bežec lebo sa štveráš po kopcoch…,“ rozpovedala sa o atmosfére svadby A. Opinová.
V priemere počas svadby fotí okolo 18 hodín. Potom, ako sa vyspí, si zájde na prechádzku do prírody, kde si dokonale oddýchne. Ak za svadbou cestuje trebárs do Bratislavy, tak jej to zaberie celý víkend.
Svet postprodukcie Na celkové dokončenie práce, teda okrem fotenia, si na jednu svadbu necháva týždeň. „Záleží od toho, či mám počas týždňa ešte nejaké fotenie, čas spracovania sa môže predĺžiť aj na dva týždne. Ráno väčšinou reálne vstávam ako všetci, začnem upravovať fotky, niekedy ťahám deň-noc nonstop a vtedy mám úpravu hotovú aj za tri dni. No väčšinou to je u mňa viac, dávam si na tom fakt záležať.“
Svoju výslednú prácu nakoniec ešte tvorivo zabalí a odovzdá. „Nechcem to hodiť len niekde na úložisko a odoslať link. Snažím sa ešte aj v tom zabalení už hotovej práce, odovzdať svoj rukopis a vytvoriť ho vlastnoručne. Balíček fotiek s usb kľúčom dotváram väčšinou drevom alebo machom. Najradšej mám, keď sa ešte raz stretnem s mladomanželmi alebo klientmi a mám možnosť sa s nimi po tej práci porozprávať,“ vysvetľuje pridanú hodnotu štýlu odovzdania A. Opinová.
„Páči sa mi, že do fotky môžem vložiť srdce, a to – ako vidím svet mojimi očami…“
Staré na nové V detstve sa vždy rada hrala v kôlňach, majstrovala a tvorila. „V izbe mám vlastnoručne vyrobenú posteľ, stôl, skrinky. Mali sme doma starú obývačkovú stenu, ktorá sa išla vyhodiť. Starý nábytok je z kvalitného materiálu, a tak som si dve komody nechala. Páči sa mi, že môžem pretvárať staré na nové, tak minimalisticky. Chápem, že ľudia nemajú čas a priestor prerobiť si to. Radšej si nábytok hneď kúpia v obchode, ale pre mňa je to presný opak. Vyčleniť si čas na prerábanie a nájsť v starej veci osoh. Dokážem sa pri tom odreagovať, vyčistiť si myseľ.“
Nevidieť seba – ale poslanie Jej veľkou túžbou bolo ísť fotiť do zahraničia. Pred rokom bola v Istanbule, Škótku a Švajčiarsku. „V Turecku sa brali Slovenka a Turek. Bolo to mega, jednak v tom, že človek vycestuje za svadbou a potom, že vidí ten rozdiel národnej kultúry, celkovo zažíva inú atmosféru a ľudí,“ povedala A. Opinová, ktorá sa so svadobčanmi plavila celý deň na lodi.
Takisto túžila fotiť oboch mladomanželov z inej krajiny. Stalo sa to minulý rok, keď jej sestra napísala, že jej kamaráti sa idú vo Švajčiarsku brať. „Mala som veľkú radosť, že som tam mohla ísť. Najprv ma fotenie len bavilo, no časom som nadobudla pocit, že toto je moje povolanie, poslanie a dar, ktorý mám od Boha. Neustále pracovať na jazyku môjho vyjadrovania skrze fotku, nachádzať svoj vlastný pohľad na rozprávanie tohto sveta,“ podelila sa o svoju myšlienku A. Opinová.
Podľa nej sa netreba porovnať s druhými, a už vôbec nie v tvorbe, pretože porovnávaním sa posúvame len dozadu. „Tvorivosť nie je o type osobnosti a ani o zručnosti, je to prvorodenstvo, s ktorým si sa narodil.“
foto: archív A.O.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 5/2020 (11. február)