Dosiahla ďalší cenný úspech! Rodáčka zo Starej Ľubovne Andrea Snopková (32) je čerstvou držiteľkou Slovenského pohára vo volejbale. Táto skúsená nahrávačka a súčasná kapitánka má v tíme víťazného Pezinka osobitné postavenie, medzi mladšie hráčky vnáša najmä pokoj a rozvahu. S čerstvou šampiónkou, ktorej kroky smerovali z domu hneď po skončení základnej školy, sme sa porozprávali nielen o aktuálnom titule, ale aj o začiatkoch v Starej Ľubovni.
Andrea Snopková, ktorú si mnohí Staroľubovňania pamätajú pod rodným priezviskom Hnatová, patrí v najvyššej volejbalovej súťaži k tomu najskúsenejšiemu. V začiatkoch kariéry sa volejbalovo dopĺňala aj s mladšou sestrou Majkou. Obe odišli z domu ako mladučké a talentované nádeje. „Odišla som už ako 14-ročná hrávať do Dolného Kubína, kde som chodila na strednú školu. Tam to však po roku pre financie skončilo. Druhý rok som prestúpila do Bratislavy, kam išla moja sestra už z deviateho ročníka. Veľmi ju tam chceli, takže ja som bola akýsi dozor. Sestra už dnes aktívne nehráva,“ spomenula si na prelomové úseky športového života.
Úspech pred kamerami
Dvojnásobná majsterka Slovenska i bývalá juniorská reprezentantka dosiahla viacero tímových úspechov. Ten nedávny zo začiatku februára ju pochopiteľne potešil. Jej klub Strabag VC Bilíkova Pezinok zdolal po veľkej dráme pred televíznymi kamerami historicky najúspešnejšie družstvo Slavia Bratislava tesne 3:2. Získal tak vôbec prvý pohár. „Vedela som, že máme na výhru, trochu som sa však bála, či to dievčatá zvládnu po mentálnej stránke. V hale v Bratislave bola dosť vysoká návšteva (pozn.: asi 2,2-tisíc divákov) a na to nie sme veľmi zvyknuté,“ priznala Andrea.
Dohoda na úspornom režime
Aj keď v ambicióznom tíme Pezinka kapitánka väčšinou nehráva v základnej zostave, má to svoj dôvod. „S klubom sme v podstate dohodnutí na úspornom režime, absolvujem menej tréningov, dva-tri do týždňa a v zápasoch zaskakujem nahrávačku. Trénerka ma nasadzuje v každom sete. Moje úlohy sú iné v tom, že viac dozerám a upokojujem spoluhráčky. Všetky sú ešte len študentky, plus máme dve legionárky. S družstvom to zatiaľ vyzerá dobre,“ pochvaľovala si situáciu v klube už dvojnásobná mamička.
Najväčší kritici? Rodičia
Andreu i jej sestru viedli k športu odmalička rodičia. „Oni, aj starí rodičia stále žijú v Starej Ľubovni, kde sa rada vraciam. Stále majú o mne veľký prehľad, pretože cez internet sledujú každý môj zápas, no a potom ma aj kritizujú,“ usmiala sa Andrea žijúca v Bratislave. Dodala, že zápal pre šport sa preniesol aj do jej najužšej rodiny. „Manžel popri robote stále hráva basketbal. Šport pre nás znamená veľa, snažíme sa k nemu viesť aj deti. Keby som nemala takého manžela a svokru, ktorá pomáha, asi by som už nemohla aktívne hrávať.“
Dobré základy volejbalu dostávala rodáčka zo Starej Ľubovne v škole na Levočskej ulici. „Trénovala ma pani Svetlana Lamaprtová. Žiaľ, v Ľubovni sa už nedalo v dievčenskej alebo ženskej kategórii posúvať vyššie. Prím hrajú muži, len škoda, že v najvyššej súťaži skončili. Na druhej strane majú výbornú mládež a sú stálicou na Slovensku. Aspoň si budú mať možnosť z čoho v budúcnosti vyberať. S volejbalom je dôležité začínať už od detského veku,“ podotkla Andrea Snopková, ktorá sa so svojou rodinou usídlila v Bratislave.
Vizitka Andrey Snopkovej, rod. Hnátovej
Kluby materský klub VK Stará Ľubovňa, VK Dolný Kubín (2002-2003), VK Slávia UK Bratislava (2003-2004, 2005-2006), VO ŠOG Nitra (2004-2005), VTC Pezinok (2006-2011), VŠK Paneurópa Bratislava (2011-2012), Slávia EU Bratislava (2012-2013), VŠK Paneurópa Bratislava (2014-2015), HIT Trnava (2015-2018), Strabag VC Bílikova Pezinok (2019-2020)
Úspechy – víťazka Česko-slovenského pohára (2004)
– 3-násobná víťazka Slovenského pohára (2004, 2013, 2020)
– 2-násobná majsterka Slovenska (2004, 2013)
– bronzová z extraligy (2007, 2011)
– 3-násobná juniorská majsterka Slovenska (2004, 2005, 2006)
– majsterka Slovenska v kadetkách (2004)
– v juniorskej reprezentácii do 20 rokov bola súčasťou 9. najlepšieho tímu na majstrovstvách Európy
Peter Rindoš, foto: archív AS
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 8 (3. marec 2020)