Na nedávnych olympijských hrách v Tokiu sa zúčastnil aj Staroľubovňan Daniel Schneider. Na najväčšom športovom podujatí sveta bol súčasťou početného štábu verejnoprávnej televízie, ktorá sprostredkovávala divákom desiatky hodín prenosov. Na olympiáde presunutej pre koronavírus o rok neskôr nasával atmosféru a zažil tiež bezprostrednú radosť pri medailových úspechoch Slovákov.
Daniel sa hier v japonskom Tokiu zúčastnil ako spolupracovník sekcie spravodajstva a publicistiky. „Mojou pracovnou pozíciou bol postprodukčný strih. Išlo o úpravu a kontrolu príspevkov do správ a relácií,“ ozrejmil svoju činnosť v televíznom štábe živnostník, ktorý dovtedy nabral podobné skúsenosti aj pri iných významných podujatiach, ako Majstrovstvá sveta v hokeji či futbalové Euro. „Na takej veľkej akcii, akou Letné olympijské hry nepochybne sú, som sa zúčastnil prvýkrát v živote. Ak bude epidemická situácia a iné okolnosti priaznivé, vo februári 2022, by som sa mal zúčastniť zimnej olympiády v Pekingu.“
Opatrenia v Tokiu
V Tokiu platili prísne opatrenia súvisiace s covid-19. V štábe slovenskej RTVS bolo približne 60 ľudí, Daniel sa nachádzal v druhej várke, ktorá do krajiny vychádzajúceho slnka odletela. „Na letisku sme strávili asi osem hodín bez jedla a vody. Po negatívnych testoch sme boli taxíkmi prevezení na hotel. Zaujímavosťou bolo, že každý člen štábu išiel samostatne, takže sme tvorili kolónu 40 taxíkov,“ priblížil.
Pri vstupe do Japonska všetci zo štábu absolvovali 14-dňovú karanténu, do štúdia a strižne cestovali iba vyhradenou dopravou. Popri asi 16-hodinovej práci denne tak veľa voľného času neostávalo. „Pár chvíľ na obhliadku mesta sme si predsa našli. Je nádherné, čisté, také “technické“. Dosť mi pripomínalo New York. Určite by som sa do Tokia rád vrátil.“
Radosť Japoncov
Špecifické hry, ktoré sa pôvodne mali konať ešte minulý rok, poznačila najmä neúčasť divákov na športoviskách. Napriek tomu bola podľa Daniela atmosféra jedinečná. „Tokio bolo presiaknuté olympijskou atmosférou – jednak výzdobou, ale aj príjemným vystupovaním, láskavosťou a ochotou ľudí. Len málo Japoncov hovorí anglicky a nedali sa s nimi viesť dlhé dialógy. Mali naučených zopár fráz, ktoré používali opakovane. Čo sa však dalo vycítiť, bola radosť z toho, že sa olympiáda koná,“ poznamenal Staroľubovňan.
Obmedzenia sa dotýkali aj kontaktu so športovcami. Pri bežnom režime by ich Daniel zažil aj bezprostredne, takto ich videl iba niektorých, priamo v televíznom olympijskom štúdiu. „Samozrejme, redaktori, ktorí chodili na výrobu, sa stretli aj so športovcami z iných krajín. Aj oni však mali obmedzený výber a respondentov na rozhovory museli nahlasovať deň dopredu. Škoda, nebyť koronavírusu, tak na viac športovísk by som sa dostal aj ja.“
Spoločná radosť po zisku zlata
Spolu s kolegami tvoril Daniel jediných, takpovediac, bezprostredných fanúšikov slovenských športovcov. Každé jedno ich vystúpenie prežívali s veľkým napätím, a to aj za vypnutou kamerou. „Asi najsilnejším momentom bol priamy vstup našej zlatej olympioničky Zuzany Rehák Štefečekovej, s ktorou sme sa tešili všetci spoločne,“ spomenul jeden zo svojich najsilnejších zážitkov Daniel a dodal, „určite bude táto olympiáda nezabudnuteľná aj z pohľadu organizácie a logistiky. Zostane tiež pamätná ako kovidová, aká tu ešte nebola a dúfajme, že už ani nebude.“
foto: archív DS
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 32 (2. september 2021)