Zranenie i nečakané prekvapenie vojaka. Pokračuje seriál MOJE VOJNOVÉ STOPY

Štefan Dubjel vo svojich spomienkach pokračoval útrapami, keď bol zranený a previezli ho do mestečka Stanislavovo. I na to, že tam zistil, že vlastne ani nemusel podstúpiť všetky strasti krutej vojny.

ZRANENÝ VOJAK

V Stanislavove sme boli jeden týždeň. Keď sme tam došli, tak nás zobliekli dohola a ostrihali z nás všetky vlasy, a tak do kúpeľa vykúpať sa. Ja som nemohol, bol som veľmi slabý. Dali ma jednej sestre do opatery, mala asi 17 rokov. Keď ma umývala, tak veľmi plakala nado mnou, tak jej bolo ľúto, aj ja som plakal od bolesti, tak sme plakali obidvaja ako deti. Potom ma dali do jednej malej miestnosti celkom samého, izolovaný od všetkých, bolo mi veľmi smutno, len tá sestra prichádzala často pozrieť na mňa, že ako sa mám. Tak tri dni som bol v samotke, potom ma už dali medzi ostatných, tak mi už bolo veselšie, aj tá sestra prichádzala ku mne, lebo som sa s ňou rozprával po našom a ona po poľsky, takže sme sa jedno - druhé dobre rozumeli. Keď sme prišli do Stanislavova, tak nám odobrali legitimácie, čo písali domov rodičom, že v akom stave sa nachádzam, vlastne, že ešte žijem.

VEĽKÁ PREKVAPENIE

V tej legitimácii boli rodné dáta z USA, tak prišiel za mnou, ešte keď som bol v samotke, jeden americký dôstojník a ozýval sa ku mne po anglicky a ja mu odpovedám po maďarsky – nem ertem. Ja na to po slovensky – nerozumiem, čo rozprávate. „No vidíš, chlapče, však ja som tiež Slovák, pravda, bývajúci v Amerike. Tak len sa chcem opýtať, ako si sa sem dostal, prečo si na tú vojnu išiel, keď príslušnosť máš americkú, nemali právo zobrať ťa na tú vojnu. Urobili z teba mrzáka na celý život, pokiaľ budeš žiť, to pocítiš, že si bol na vojne za cudzí národ.“ Ozaj, bol som bortak, aj moji rodičia, nemal nám kto povedať, aké máme právo.

VOJACI V RUMUNSKU

11. apríla 1916 večer sme nasadli na vlak, transportovali nás do Satmar Németí, teraz je to v Rumunsku. Ráno, keď som sa zobudil, bol som strašne prekvapený tým, čo som videl. Pozrel som sa von obločikom, takým maličkým, lebo to boli vagóny pre dobytok, vojakov len v takých prevážali. Ani som svojim očiam nechcel veriť, čo sa stalo za jedinú noc. V Stanislavove bolo chladno, pusto a tu stromy naraz rozkvitnuté, krásna vôňa, teplo, ozaj jak v raji.

Najprv som sa ohmatával, či žijem a či sa mi sníva, ale bola to skutočnosť. I zburcoval som všetkých, čo boli v tom vagóne: „Vstávajte, chlapci, už sme v raji!“ Okrikovali ma, aby som nevrieskal, ale spal. Kričal som ďalej: „Vskutku, otvárajte vráta!“ Keď ich otvorili, až sa im dych zastavil od prekvapenia. To sme stáli na jednej stanici a bolo tam plno rozkvitnutých stromov. Na obed sme došli do Satmar Németi, tam nás vyložili na štyri dni. Bol som veľmi hladný, málo jesť dávali, ešte aj tá voda bola planá. Boli to také núdzové drevené baráky postavené pri stanici. Pätnásteho apríla nás previezli do Temešváru. Tam sme už boli v riadnej nemocnici. Ubytovaný som bol na poschodí a primárka bola Slovenka z Mikuláša Ondráková. Bolo mi veľmi príjemné, že sa so mnou rozpráva po slovensky, lebo lekári, čo som do toho času stretol, boli Maďari a najviac Židia. Bola práve Veľká noc 23. apríla 1916 a pozeral som sa z obloka dolu, ako tie rumunské ženy niesli koláče v košoch na hlave. Mali okrúhle košíky, v nich naložené pečivo a si ten košík ani netrimala rukami a sedel jej na tej hlave. A to ani jedna v rukách neniesla, všetko na hlavách, neviem, ako to boli vycvičené. A voňali tie koláče, tak by som si na nich pochutnal, lebo som bol veľmi hladný. Pýtať bolo zakázané, to sme boli opomenutí deň predtým, lebo vedeli, že budeme na to žiadostiví. Ale sa postarali, že dali aj nám okoštovať tej Veľkej noci, takže sme sa najedli do sýta. Bol so mnou ešte jeden vojak v tej nemocnici, tak isto zranený ako ja, ale zase do ľavej ruky, bol tiež Slovák od Mikuláša.

NOVÉ MIESTO NA ZOTAVENIE

Lekárka si nás brala obidvoch naraz, postavila nás spolu, obzerala si nás a čudovala sa, že jak sa to mohlo stať, že tie zranenia sú tak podobné jedno druhému, rozdiel bol len v tom, že on mal ľavú a ja pravú ruku strelenú. Mne objavila odštiepenú kostku, rana bola ešte otvorená. Vzala klieštiky, vopchala do rany, lapila tu kostičku, ale vytiahnuť ju nemohla. Odložila to na zajtra, že sa to vykoná operačne, ale nestalo sa, lebo v noci sme odišli do Oravice Bani, to bolo tiež v Rumunsku pri srbských hraniciach. Tam mi už bolo veľmi dobre. Tam sme boli vybraní desiati takí slabí, tak sme išli na zotavenie, aby sme kuštik omocneli.

Pokračovanie prinesieme v ďalšom vydaní ĽN.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: ilustrácia Garika Sarsjana (Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 15, 30. júl 2025).