Po náročnej ceste na sever som na Žigmundove vojsko natrafil v Podolínci, ale jeho veliteľa sa mi tu nepodarilo zastihnúť. Odišiel do Ľubovne, kde sa mal stretnúť so svojimi protivníkmi. Odbojná poľská šľachta bola v rebélii proti neželanému nasledovníkovi trónu, dosadeného nebohým uhorským kráľom, úspešná. Vytlačila ho zo svojho územia a prinútila konať. Žigmund sa rozhodol prijať ich poslov v bezpečí hradu, ktorý sa týčil nad mojím rodným mestom.
Noc strávená v Podolínci nemala konca. Nemohol som sa dočkať rána, kedy mi svetlo nového dňa dovolí pokračovať v ceste. Ešte zašera som osedlal koňa, a keď sa ukázali prvé slnečné lúče, jeho podkovy vykresali iskry na žulovej dlažbe východnej mestskej brány. S povolenými otiažami, cítiac, že nič nehatí jeho voľnosť, víril prach po udržiavanej hradskej lemovanej alejou košatých dubov. Spoliehajúc sa na jeho inštinkt som ho nechal bežať, zatiaľ čo mne sa v hlave priam rojili spomienky. Po pravej ruke sa zrkadlila hladina rieky Poprad. Pred siedmimi rokmi, keď som odchádzal do sveta, bola pokrytá hrubou vrstvou ľadu. Vtedy nám slúžila ako pohodlná cesta obchádzajúca kopce zaviate snehom. Ušetrilo nám to veľa síl, ale ešte teraz ma zakaždým strasie, keď si spomeniem na zimu, ktorá ma vtedy vyprevádzala z domova.
VZÁCNE STRETNUTIE S RODÁKMI
Pred Ružbachmi som v diaľke zbadal, ako sa ku mne pomaly približuje voz prekrytý plachtou. Sprevádzala ho skupina jazdcov. Až keď sme k sebe prišli bližšie, rozoznal som dva osedlané kone a štyri nákladom ovešané mulice. Nepochybne išlo o kupcov nesúcich na predaj svoj tovar. Ich tváre mi boli povedomé. „Veď sú to ľudia z Ľubovne!“ potešilo ma stretnutie s rodákmi. „Pochválený buď, Ježiš Kristus! Rád vás vidím! Ako sa máte?“ oslovil som oproti idúcich. Zdvorilo odpovedali na pozdrav, ale otázku nechali bez povšimnutia. Akoby sa báli očného kontaktu, popohnali kone s hlavami v poníženom úklone. Nepoznali ma. Chceli byť čo najskôr preč od svetácky vyzerajúceho cudzinca so zvláštnym familiárnym správaním. Nemal som im to za zlé. Boli starší než ja, tak aj keď si ma ako chlapca všimli, teraz mali pred sebou neznámeho dospelého muža. Na ich mieste by som bol tiež opatrný. Veď podivína ozbrojeného mečom a oblečeného v šatách, aké sa nosia na kráľovskom dvore, nestretávajú každý deň.
KONEČNE V STAREJ ĽUBOVNI!
Onedlho sa mi naskytol obraz zjavujúci sa neraz v mojich snoch. Rieka s farbou oblohy, obmývajúca zastavaný terénny výčnelok, ktorému dominovala kostolná veža. Jedným slovom - domov! Stačilo prejsť cez drevený most a na druhej strane po dlhom čase konečne objať tých, čo sú mi najdrahší. Samozrejme, ak ich Boh ešte zachoval pri živote. Musel som však najprv splniť svoje poslanie a pred mostom zatiahnuť uzdu doľava, smerom k hradu. Ten stojí na skale severne od mesta. Cesta začala stúpať, preto kôň prešiel z klusu do kroku. Chvíľu trvalo, než ma vyniesol do podhradia, kde sa nachádzali z dreva postavené hospodárske budovy. Chránila ich palisáda z pevných, do špica zakresaných kolov. Na dvore, ale aj na priestranstve okolo, boli rozložené biele stany. Všade stálo plno koní kŕmiacich sa senom, prineseným z neďalekých stodôl. Medzi nimi v skupinkách postávali, či posedávali ozbrojení muži. Nikto ma nezastavil, tak som pokračoval ďalej. Od západu, teda zo smeru odkiaľ som prišiel, je z hradu vidieť iba vysokú vežu v tvare zužujúceho sa valca. Teraz sa už dala pri jej úpätí rozoznať vstupná brána. Viedla k nej úzka kľukatá cesta, snažiaca sa takto zjemniť prudké stúpanie. Masívne dvere spevnené železnými klincami boli zavreté. „Otoč svojho koňa a vráť sa k ostatným! Môžeme strieľať na každého, kto sa priblíži k bráne. Tak znela dohoda!“ prekvapil ma panovačný hlas vychádzajúci z jednej úzkych strieľní. Zastavil som koňa a ani nevediac prečo, moje oči začali inštinktívne prehľadávať štrbiny v opevnení. Snažil som sa v nich nájsť aspoň náznak pohybu. No z každého otvoru na mňa hľadela iba tajomná tma. Spočiatku mi nebolo jasné, čo tí tam hore odo mňa vlastne chcú. „Aká dohoda?!“ prebehlo mi hlavou. Ale po chvíľke mi začalo svitať. „Zrejme ma pokladajú za jedného z tých, čo táboria v podhradí.“ To bolo nebezpečné, pretože asi išlo o družiny parlamentárov rokujúcich so Žigmundom. Tí mali presne stanovené miesto, aby nemohli ohroziť hrad. Pravda, jeden človek pevnosť nedobije, ale v situácii, ako je táto, sa mohlo stať čokoľvek. Ťažko povedať, ktorej strane mohla lepšie poslúžiť moja mŕtvola. Preto bolo rozumnejšie túto dilemu ďalej neriešiť. Premáhajúc strach, zakričal som pevným hlasom smerom k strieľňam: „Prichádzam z Budína! Som poslom jeho jasnosti palatína Mikuláša z Gorian!“ Použiť meno tohto magnáta sa mi zdalo rozumnejšie, pretože Horvátha tu asi málokto poznal. Vtedy som ani netušil, ako sa za pár rokov všetko zmení a tí čo na mňa mierili kušou, budú volať môjho aj ich pánom.
ODOVZDANÁ SPRÁVA
Po krátkom dohadovaní sa brána do hradu predsa len otvorila. Niekoľko zbrojnošov vrhlo na mňa pár nevraživých pohľadov. Jeden z nich chytil za uzdu môjho koňa, čo bolo znamením, že mám zosadnúť. „Hľadám jeho veličenstvo, princa Žigmunda! Je tu?“ opýtal som sa skôr sám seba, pretože vojaci verbálne nekomunikovali, obmedzili sa na posunky. Keď sme prešli okolo veže na otvorené nádvorie, odpoveďou mi boli ušľachtilé kone uviazané pod dreveným prístreškom, nalepenom na vnútornú stranu hradby. Bohato zdobené uzdy mali na hlavách, ale sedlá im lokaji dali dole. Tie viseli cez zábradlie vedľa odpočívajúcich zvierat. Od paláca postaveného na skalnom brale oproti veži ku mne kráčal muž. Podľa oblečenia musel patriť k vysokej šľachte. „Som Stibor zo Stiboríc, hlavný veliteľ vojska najjasnejšieho princa! Odovzdaj mi správu, ktorú máš pre môjho pána!“ už z diaľky znel jeho zvučný hlas. Blížil sa ku mne s vystretou pravačkou, pripravenou prevziať pergamen.
Meno tohto šľachtica mi nebolo neznáme. Veľakrát som o ňom počul a dokonca bol aj predmetom rôznych mnou odovzdávaných správ. Z nich mi bolo jasné, že nepochádza z Uhorska. Bol to Poliak, a preto ležal v žalúdku tým, ktorí z obáv o svoje postavenie alebo iba tak z nostalgie, odmietali cudzincov. Nevraživosť sa zvyšovala, keď sa „privandrovalcom“ začalo dariť. To bol aj Stiborov prípad. Do svojich služieb ho prijal ešte nebohý kráľ Ľudovít a zahrnul ho priazňou. Vďaka tomu sa tešil významnému postaveniu, ktorému zodpovedali aj jeho majetky. Navyše, teraz sa stal dôverníkom a radcom mladého princa Žigmunda. Veľmi som sa tomu nedivil, pretože jeho zjav zapôsobil aj na mňa. Predo mnou stál statný muž vyzerajúci ako ideál západného rytiera, ale z jeho tváre sa dala vyčítať surovosť, s akou sa vrhajú do bitky bojovníci východu. Skrátka, už na prvý pohľad vzbudzoval rešpekt.
PREVEROVANIE POSLA
„Nepočul si, odovzdaj mi správu pre jeho veličenstvo!“ vytrhol ma z úvah jeho hlboký hlas. Úctivo som sa uklonil a bez bázne vyslovil už veľakrát prednesenú frázu: „Veľavážený pane! Som poslom dôvernej správy, ktorej znenie z pochopiteľných dôvodov nemohlo byť zapísané. Jej obsah smiem prezradiť iba samotnému princovi.“
„No a ja som jeho dôverník a radca,“ nedal sa odbiť. Nedbajúc na moje zaťaté mlčanie, položil mi ešte jednu otázku: „Naozaj ťa posiela Mikuláš z Gorian?“ bolo cítiť rozčúlenie a náznak pohŕdania v jeho hlase. „Nie, ale meno môjho pána je súčasťou správy,“ odpovedal som pokojným hlasom a vzpriamene čakal na Stiborovu reakciu. Netajím, že pri takýchto rozhovoroch sa dlaň mojej pravej ruky nenápadne približuje k rukoväti meča. To, aby som mohol čo najskôr tasiť a kryť útok rozzúreného cholerika. Párkrát sa mi to už stalo a viem, že zlosť útočníka pominula pri prvom cinknutí čepele o čepeľ. Ale v tomto prípade nebola moja opatrnosť na mieste. Ctibor chvíľu stál, pozoroval ma sivými očami a po chvíľke sa kútiky jeho úst sformovali do nepatrného úsmevu. Zrejme jeho pozornosti neunikla moja pravá ruka, pretože sa obzrel a zakričal na jedného zo svojich mužov: „Januš, postaraj sa o tohto - tu! Daj mu hlavne niečo pod zub!“ A potom s pohľadom upretým na mňa dodal, „a vysvetli mu, ako končia tí, čo na mňa vytiahnu meč.“
Januš mi síce nič nevysvetlil, ale dal mi aspoň najesť. Musel som čakať. Žigmund v paláci rokoval s vyslancami poľskej šľachty, a preto ma nemohol hneď prijať. Krátil som si čas čistením koňa. ktorý to po pár dňoch cesty naozaj potreboval. No môj pohľad bol upretý na vchod do paláca, ku ktorému viedol drevený mostík preklenujúci prírodný zráz. Uvedomil som si, že po jeho odstránení sa z paláca, podobne ako aj z veže, stanú dve samostatné nedobytné pevnosti. Neveľké nádvorie medzi nimi bolo teraz plné ľudí a zvierat. Okolo poludnia sa konečne hrubé železom obité dvere paláca otvorili a z nich začali vychádzať muži, oblečením podobní Ctiborovi. „Konečne,“ pomyslel som si, „Žigmund je voľný!“
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 28).
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách 26. 3. júl 2024
Comments