Cestou zo Stoličného Belehradu do Budína som sa stal svedkom vraždy. Dvaja neznámi lotri zo zálohy zákerne prepadli jazdca, ktorého zasiahli šípkou z kuše. Len čo sa mi podarilo vrahov zneškodniť, neznámy muž skonal, ale s posledným dychom ešte vyriekol niekoľko slov. Dalo sa z nich poskladať meno Mikuláš zvaný Horváth. Nešťastník do poslednej chvíle chránil rukou koženú kapsu, ktorú mal prevesenú krížom cez plece. Našiel som v nej pár strieborných mincí a pergamen opatrený pečaťou.
Ale ešte predtým, než som prehľadal nehybné telo, bolo potrebné zviazať tých dvoch naničhodníkov, ktorí sa už začali preberať z mdlôb spôsobených presným zásahom dreveného kyja. Na moju veľkú radosť sa vrátil aj splašený kôň. Ušľachtilé zviera nič nenamietalo, keď som sa vyšvihol do sedla namiesto jeho pána. V prachu cesty zostali ležať tri postavy. Jedna nehybná a dve zvíjajúce sa ako práve vykopané červy. V najbližšej dedine som sa zastavil u richtára, aby som mu oznámil, čo sa stalo a kde nájde vrahov aj s ich obeťou. Niekoľko strieborniakov z koženej kapsy zostalo ležať na jeho stole, aby za ne vystrojil zavraždenému jazdcovi dôstojný pohreb. Keďže mi už nič nebránilo v ďalšej ceste, vtlačil som koňovi päty do slabín a vyrazil k Budínu.
VEĽA OTÁZOK – MÁLO ODPOVEDÍ
Po príchode do hlavného mesta som sa rozhodol najprv zistiť, či tu vôbec niekto s menom Mikuláš Horváth existuje. Našťastie sa mi podarilo odolať pokušeniu rozlomiť pečať a prečítať obsah správy na pergamene. Keďže má Boh obdaril skôr citlivou povahou, nedokázal som zo zviazaných lotrov násilím dostať dôvod ich hanebného činu. Ale intuícia mi vravela, že vraždili kvôli informácii, ktorá bola napísaná na dobre spracovanej jahňacej koži. Aj to bol dôvod, prečo bolo rozumnejšie nepoznať jej obsah. Adresáta som dlho hľadať nemusel. Našiel si ma totiž on sám alebo, lepšie povedané, jeho ľudia. Spoznali koňa, ktorý patril ich nezvestnému druhovi. „Hej, priateľu! Je to tvoja minca?“ naletel som na lacný trik a tieto slová mi rezonovali v hlave, keď má protiidúci v jednej z bočných uličiek najprv zmiatol oslovením a potom omráčil. Určite to nebolo nič príjemné a zaujímalo by ma, či bol môj pohľad tiež taký tupý, akým na mňa hľadeli tí dvaja spútaní lotri. „Ako sa voláš a odkiaľ prichádzaš?“ spýtal sa ma pokojným, ale nepriateľským hlasom asi 30-ročný muž, keď ma predtým jeden z jeho mužov prebral spŕškou studenej vody. Chvíľu trpezlivo čakal na moju odpoveď, pretože najprv som musel ukľudniť osie hniezdo bzučiace v mojej hlave. „Tak dobre, tvrdíš, že poznáš Benedikta z Makry? Ako ti mám veriť?“ znela druhá otázka, len čo som neznámemu mužovi stručne popísal udalosti od môjho odchodu z Prahy. Aj keď ma zviazali, nemal som pocit strachu. Človek, ktorý ma vypočúval, nepôsobil ako bandita. Dokonca sa mi zdalo, že z jeho hlasu sa vytratila nevraživosť.
S VLÁDOU TO BOLO INAK
„Vorschlag,“ vyriekol som slovo, ktoré mi prišlo ako prvé na jazyk pri spomienke na Benedikta. Bolo to také spontánne, že ma to samého prekvapilo. Porozumieť mu môže iba ten, komu meč neustálym cvikom prirástol k dlani. V šermiarskej reči znamená niečo ako prvý útok. Na mužovej tvári sa objavil široký úsmev. „Mám dojem, že si s ním trávil veľa času, keď sa ti predvádzal aj ako šermiar. Áno, vždy spozoroval slabé miesto a vyrazil s úmyslom už v úvode rozhodnúť súboj,“ týmto stručným popisom si môj väzniteľ sám odpovedal na otázku. Vystihol ho presne, pretože než som sa naučil brániť jeho rýchlym a presne cieleným sekom, bolo moje telo plné modrín po tupom ostrí jeho meča. „Rozviažte ho!“ vydal príkaz a než mi zbrojnoši uvoľnili ruky, pokračoval, „s Benediktom sme ako pážatá pôsobili dlhšiu dobu v službách palatína Mikuláša z Gorjan. Napokon, našli sme pri tvojich veciach pre neho odporúčací list. Na ďalších adresátov môžeš zabudnúť, pretože všetko je tu už ináč.“ Mikuláš mi v skratke vysvetlil, čo sa po smrti Ľudovíta Veľkého stalo. Korunovácie jeho dcéry Márie som bol svedkom. Ale, že skutočnou vládkyňou v tejto krajine je jej matka Alžbeta, sa dalo iba tušiť. „Mladá kráľovná sa ani nesnaží tento vplyv schovávať. Pozri aj na tejto listine je pri kráľovninej pečati dodatok, že bola vydaná so súhlasom jej drahej matky!“ rozčúlene klepal prstom po pergamene.
Vdova Alžbeta urobila presný opak, ako si želal jej nebohý manžel. To čo roky fungovalo, zničila v priebehu pár dní. Nevedela dobre odhadnúť ľudí, a preto sa začala obklopovať pochlebovačmi, ktorým okrem vlastného prospechu bolo všetko ostatné ukradnuté. Jej hlavným radcom sa stal palatín Mikuláš z Gorjan. Dokonca sa šírili reči, že stále dobre vyzerajúca Alžbeta, mala k tomu významnému magnátovi bližšie, než by to dobré mravy počestnej vdove dovolili.
VÍŤAZSTVO ROZUMU NAD ZVEDAVOSŤOU
Môj nový známy bol v palatínových službách, ale oči mal otvorené. Nie všetko čo robil jeho pán, sa mu páčilo, a keď sa dal nejaký príkaz zhora trochu poopraviť, tak to urobil. Mal na starosti poslov, ktorí roznášali informácie po kráľovstve, ale aj za jeho hranice. Ponúkol mi voľné miesto po mužovi, ktorý nedávno skonal pred mojím zrakom. Teraz mi už bolo celkom jasné, že sa nestal obeťou obyčajného lúpežného prepadnutia. Jeho vrahovia určite chceli získať zapečatený pergamen, ktorý som pri ňom našiel. Išlo teda o nebezpečné povolanie, ale podľa Mikulášom navrhnutej mzdy, dobre platené. Navyše v tejto situácii môj pôvodný plán nemohol fungovať. Žigmund bol stále v Poľsku a do služieb samoľúbej ženy sa mi nechcelo vstúpiť. Niečo mi vravelo, že tento babinec na tróne nemôže dopadnúť dobre. „Nechaj si koňa a všetko čo si vzal nebohému Imrichovi!“ Tak sa volal ten zavraždený posol. „Predpokladám, že si jeho zbrane nenechal ležať na ceste. Odteraz ti tvoja služba dovoľuje byť na verejnosti opásaný mečom,“ týmito slovami Mikuláša Horvátha sa začalo moje pôsobenie v jeho službách. Ale skôr než som sa stačil otočiť a odísť, ešte dodal, „ďakuj Bohu za to, že v tvojom prípade zvedavosť nezvíťazila nad rozumom a pečať na pergamene zostalá celá. To by si bol už mŕtvy, lebo iba tak by zostalo tajomstvo uchránené zraku a sluchu tých, čo ho nemajú vedieť. A to si pamätaj aj do budúcnosti!“
NETREBA SA VŽDY PÝTAŤ
Nebolo mi to treba obšírne vysvetľovať. Táto veta mi stačila, aby som pochopil, čo je úlohou dobrého posla. Nikdy ma nezaujímal obsah správy, ale čo najrýchlejší a najbezpečnejší spôsob jej doručenia. Snažil som sa byť lojálnym, čo si po čase všimol aj Mikuláš. Vedel, že ovládam niekoľko jazykov a taktiež poznal moju schopnosť zapamätať si dlhší text. Preto som sa stal poslom správ, ktoré vzhľadom k závažnosti alebo chúlostivosti nemohli byť nikdy zapísané. Existovali iba v mojej mysli a aj to len do času doručenia. Potom som ich znenie vymazal, aj keď obsah, hoc spočiatku nie cielene, zostal niekde v podvedomí uložený. Tak sa mi v hlave vytvoril archív, vďaka ktorému pre mňa nebolo ťažké pospájať súvislosti a vytvoriť si na dianie okolo seba vlastný názor. Dokonca som niektoré udalosti vedel aj predvídať. To neuniklo Mikulášovej pozornosti. Čoraz častejšie ho zaujímala moja mienka na niektoré záležitosti, a tak prichádzal ku mne po radu. Dostával som úlohy, kde okrem nevyhnutných schopností posla bolo potrebné prejaviť aj intelekt.
SMEROM DO ĽUBOVNE
„Musíš nájsť Žigmunda a varovať ho. Kráľovnina matka spolu s palatínom Gorjanským zrušili jeho zásnuby s Máriou. Ich poslovia sú už na ceste do Paríža, kde majú ponúknuť ruku našej kráľovnej mladšiemu bratovi tamojšieho panovníka - Ľudovítovi Orleánskemu. Ten by sa tak stal kráľom namiesto Žigmunda. Myslím, že je rozumné ho o tom čo najskôr informovať,“ oznámil mi môj chlebodarca. Išlo o veľmi dôležitú vec, ak by k tomu naozaj došlo, znamenalo by to porušenie svadobnej zmluvy medzi Českom a Uhorskom, ktorú dohodli dnes už nebohí králi Karol IV. a Ľudovít Veľký. Žigmundov starší brat Václav IV. by musel na túto urážku z pozície českého kráľa reagovať, čo by znamenalo nevyhnutne vojnu.
A preto som ešte v ten istý deň veľmi ochotne zbalil potrebné veci a vysadol na koňa. Nebolo vylúčené, že ma pátranie po Žigmundovi a jeho neustále sa zmenšujúcom vojsku zavedie do môjho rodného mesta Ľubovne. Mal sa totiž nachádzať niekde na uhorsko-poľskom pomedzí, pri niektorej z ciest smerujúcich na Krakov.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 24).
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 22, 5. jún 2024)