Rok 1959, maturitný ročník.
Milí rodáci, o niekoľko týždňov, v septembri t.r., budú tomu tri roky, keď som si dovolil osloviť redakciu Ľubovnianskych novín o zverejnenie krátkeho oznamu o stretnutí absolventov bývalej jedenásťročenky. O stretnutí z príležitosti 60. výročia našich maturít. Posilnení eufóriou, navyše podporenou pohárom dobrého vína, sme vyriekli kolektívne želanie – záväzok, že naše rýchlo nás dobiehajúce osemdesiatky – ak Pán Boh dá – pripomenieme si znova pri jubilejnom stole v roku 2022. Stalo sa. Zaskočení dobiehajúcim covidom a jeho dôsledkami stretli sme sa, síce značne nepripravení a len piati, zato poznačení početnejšími vráskami, pomalším krokom a chorobopismi s novými diagnózami, vrátane covidu.
Rok 2019, stretnutie po 60 rokoch.
Ako na každom stretnutí, aj toto začalo spomienkami. Tentoraz ich vyvolal Ďoďo (A. Orlovský), ktorý nezaprel v sebe „dvorného“ fotografa triedy. Síce nedoniesol fotoaparát, ale celý stôl pokryl starými fotografiami zo školských výletov. Čiernobiele, prirodzene, na ktorých sa poniektoré spolužiačky pýšili ešte vrkočmi a spolužiaci prvými chlpmi na tvárach.
V našich spomienkach sme nemohli obísť našich spolužiakov, ktorým osud nedoprial byť už medzi nami. Takto v ostatnom čase nás opustili milá, múdra a dobrotivá Maňka Guregová, „všadebol“ Jožko Fráter, aj tichý a skromný Karol Zentko.
Nedalo nám nespomenúť si, trochu s humorom, na našich múdrych profesorov, ktorí už dávnejšie obývajú nám zatiaľ neznáme svety. Zaslúžený odpočinok prajeme profesorom Damitsovi, Kľukovi, Buvaličovi, Jakubíkovi a ostatným.
Rok 2022, stretnutie osemdesiatnikov.
Osobne ma teší, že v kolektíve zborovne bývalej jedenásťročenky – dnešného Gymnázia T. Vansovej, je môj bývalý študent Marián Rura, rodák z Novej Ľubovne. Mimoriadne talentovaný a pracovitý študent, žiaľ, nedokázal som ho uhovoriť, aby pokračoval v doktorandskom štúdiu. Príliš miloval rodný kraj.
Nezazlieval som mu to, naopak, vždy som sa tešil takým študentom, zvlášť, ak mali pridanú hodnotu v tom, že pochádzali z nášho krásneho kraja, zo Zamaguria. Ostatne, všímavý pozorovateľ sa mohol o tom presvedčiť celkom nedávno, prostredníctvom relácie RTVS – S úsmevom po Slovensku, odvysielanej 16. júna 2022 na jednotke, ktorá nám priblížila región pod Troma korunami – Červený Kláštor i kúsok histórie Ľubovnianskeho hradu.
Priznávam, že mám chvíle, kedy závidím svojim bývalým spolužiakom, ktorí ostali doma a môžu denno-denne dýchať zdravý vzduch z Ľubovnianskej vrchoviny, chytať ryby v Poprade, ale najmä svojou prácou prispievať k zveľaďovaniu nášho spoločného rodného kraja.
Ako sa sluší a patrí – prízvukovala mi voľakedy moja babka Anna, chcem v mene svojom i košických spolužiakov pozdraviť „roduverných“ krajanov predovšetkým ešte žijúcich spolužiakov, kamarátov a známych. Zároveň, so želaním dobrého zdravia, sľúbiť znovu - ak Pán Boh dá, že v roku 2024 sa stretneme pri príležitosti 65. výročia našich maturít a budeme o tom informovať aj našu rodnú Starú Ľubovňu.
S pozdravom
Paľo Novák
P.S.:
V nedeľu 19. júna som bol na Hlavnej ulici v Košiciach. Náhodou v čase, keď ňou prechádzala procesia Božieho tela a krvi, organizovaná katolíckou cirkvou. Keď som sa zahľadel na prechádzajúcich, necítil som sa, že som na Hlavnej ulici, ale pred očami sa mi premietol obraz Námestia sv. Mikuláša v rodnej Ľubovni so štyrmi oltárikmi po všetkých stranách námestia. Obraz, aký sa vryl do pamäte možno desaťročného chlapca.
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 27,28 (13.júl 2022)
Comments