Tzv. starý cintorín v Starej Ľubovni zažil v piatok 2. augusta výnimočnú a jedinečnú udalosť, ktorá zasiahla hlavne členov okresného policajného zboru. Týkala sa totiž ich dvoch kolegov, predchodcov – četníkov, ktorí zomreli 4. augusta vo výkone služby takmer pred stovkou rokov. Ich miesto posledného odpočinku však poznačil zub času a dôstojnosť mu vrátil spolu s pietnou spomienkou práve súčasný policajný zbor.
Takmer zabudnutý príbeh V nedeľu 7. augusta pred 96-timi rokmi kráčalo za rakvami dvoch mladých četníkov okolo tisíc ľudí smerom k starému cintorínu v Starej Ľubovni, aby sa rozlúčili s 29-ročným strážmajstrom Jánom Fáberom a 23-ročným čatárom Jozefom Kunovským, ktorí zomreli v službe v Jakubianskych horách pri nešťastnom výbuchu granátu. Vtedy bolo iste všetko živé a boľavé, po takmer stovke rokov však čas odvial nielen spomienky, ale za svojimi mladými blízkymi sa pobrali aj príbuzní a hrob bol spustnutý a náhrobný kameň dvoch četníkov už dlhé roky ležal na zemi pri juhozápadnom oplotení cintorína. Našťastie nápisom hore, a tak občas niekoho zaujal na náhrobku mladý vek nebožtíkov, rovnaký dátum ich úmrtia – 4. august 1923 i nápis na ňom „Při konani služby přihodivší se neštěstí zničilo jich mladiství život“. O čosi viac vtedy študenta histórie, dnes aj poslanca MsZ Filipa Lamparta, ktorý sa strohé informácie o nešťastnej udalosti dozvedel od svojich starých rodičov a o ďalších pár rokov vďaka pátraniu Pavla Mišenka v levočskom archíve sa nielen on dozvedel detailné podrobnosti o tragickej udalosti z Pamätníka četníckej stanice a Okresného veliteľstva v Starej Ľubovni. „Pre mňa je to vyriešenie takej záhady, pretože na tento hrob som natrafil možno pred 20-timi rokmi, takže je to aj pre mňa také osobné zadosťučinenie, že sú tieto nešťastné udalosti pomerne dobre zrekonštruované. Dnes vieme, čo sa presne stalo,“ povedal F. Lampart.
Od slov k skutkom Sled udalostí a osud ďalej chcel, že neostalo iba pri tom. P. Mišenko sa nielen rozhodol z tohto objaveného materiálu spracovať seriál Četnícke pamäti, ktorý bol v rokoch 2018 a 2019 uverejňovaný v Ľubovnianskych novinách, ale ich dať aj do knižnej podoby a s týmto úmyslom navštívil riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru (OR PZ) v Starej Ľubovni Jána Deveru, aj vzhľadom k tomu, že policajný zbor, resp. čsl. četníctvo si pripomína toho roku spolu s Československou republikou storočnicu. “Boli sme dohodnutí asi na 15 minút a bola z toho hodina a pol, kde sme v spoločnej debate vytiahli aj tému zanedbaného hrobu dvoch četníkov. Pána riaditeľa to hneď zaujalo, chytil sa toho, promtne hľadal spôsob, ako sa dá v tomto smere niečo spraviť,“ priblížil P. Mišenko. Nebyť teda iniciatívy historikov a polície i uvedomenia si, že úctu si zaslúžia ľudia nielen počas života, nebolo by toho, že dnes majú dvaja četníci opäť dôstojné miesto posledného odpočinku. Navyše po takmer stovke rokov sa tu konal dôstojný pietny obrad, na ktorom sa zúčastnili viacerí kňazi, zástupcovia policajného zboru i verejnosti. „Je to pre mňa veľmi emotívne aj vzhľadom na ten dlhý čas, keďže tento hrob na cintoríne nemá už blízkych, známych alebo už sú mŕtvi. A to, že to niekto objaví, niekto to zrekonštruuje a bude na to pamätať v spomienkach, tak to ma veľmi hreje pri srdci,“ povedal už Jozef Paluba, biskupský vikár Ministerstva vnútra SR, rodák z Haligoviec, ktorý pricestoval z Bratislavy. Vyjadril presvedčenie, že je dôležité sa za týchto ľudí aj modliť, lebo iste neboli pripravení na takú rýchlu smrť. „Pán riaditeľ Devera pripomenul, že by sa nechcel dožiť a zatiaľ sa, našťastie, ani nedožil, aby pochovával svojich kolegov, ja už áno,“ pripomenul J. Paluba, „pochovával som tých, ktorých som pokrstil, a krstil som aj dospelých na misiách, kde som bol ako vojenský duchovný, a je to vždy ťažké.“ To, samozrejme, iba potvrdil okresný riaditeľ polície J. Devera: „Aj táto udalosť, je pre mňa, ale aj pre všetkých mojich kolegov, ktorí slúžia a nasadzujú vlastný život pre vyššie dobro, uvedomením si toho, že to nie je povolanie, ale poslanie. Služba vlasti a treba povedať, že ťažká služba, ktorá, žiaľ, môže priniesť aj tú najvyššiu obeť. Česť pamiatke týmto dvom četníkom!“
Text a foto: Helena Musalová
O takmer 100 rokov dozadu „Pohreb obidvoch usmrtených konal sa v utorok dňa 7.8. 1923 o 12. hodine v Jakubanoch. Miestny gréckokatolícky farár obidve rakvy v kostole vykropil a vykonal smútočný cirkevný obrad, tzv. panichiom. Na to sa pohrebný sprievod uberal do Starej Ľubovne, kam boli obidve mŕtvoly na prianie rodičov prevezené. Pri Starej Ľubovni čakalo 12 družičiek. Rakvy boli zložené z vozov a každá z nich bola nesená šiestimi družičkami striedajúcimi sa so šiestimi četníkmi, ktorí okolo rakvy vytvorili pohyblivý špalier. Za rakvami kráčali otcovia a dvaja bratia zosnulých, potom veliteľ oddelenia kpt. Viktor Šemora s nadpr. výk. Oswaldom Krátkym a por. výk. Čeňkem Zavřelem, na to 38 četníkov a hojne civilného obyvateľstva oboch pohlaví. Tak prišiel sprievod až do kostola v Starej Ľubovni, kde rímskokatolícky farár rakvy znova vykropil a vykonal pohrebné obrady. Potom sa uberal pohrebný sprievod podľa vyššie popísaného poradia na miestny cintorín v Starej Ľubovni, pričom sa k sprievodu pripojili aj zástupcovia všetkých úradov v Starej Ľubovni a nespočetný zástup obecenstva. Na cintoríne vykonal farár znova pohrebné obrady, po ktorých spustili rakvy do spoločného hrobu. Nad hrobom preniesol kpt. Šemora patričný príhovor, čím pohrebné obrady boli ukončené. Priebeh pohrebu bol veľmi pekný, dojemný a dôstojný. Obidvaja četníci tešili sa vďaka svojej milej povahe obľube, ako u obyvateľov Jakubian, tak aj Starej Ľubovne a hlavne ich tragická smrť sa bolestne dotkla širokej škály obyvateľstva, takže účasť obyvateľov, hlavne v Starej Ľubovni bola neobvyklá. V Jakubanoch sa pohrebu zúčastnilo asi 300 hláv a v Starej Ľubovni asi 1000 hláv oboch pohlaví…“
(Pavol Mišenko)
Toľko výňatok zo zápisníka četníkov k nešťastnej udalosti, uverejnený v ĽN č. 4/2018 v rubrike Četnícke pamäti. Udalosti, ktorú iste sprevádzali veľmi ťažké emócie. Aj vďaka počinu Okresného riaditeľstva Policajného zboru sa vraciame opäť k tejto udalosti a pýtali sme sa zúčastnených pietnej akcie 2. augusta 2019 na ich emócie i to, či je dôležité starať sa a navštevovať aj hroby pre nás neznámych ľudí.
Jozef Paluba, biskupský vikár Ministerstva vnútra SR: – Viera musí byť silnejšia ako emócie, lebo veríme, že odchádzajú k Pánu Bohu a modlíme sa za nich, aby ich Pán prijal do svojho príbytku… Som presvedčený, že zo starostlivosti o tento hrob vznikne tradícia a chlapci z polície sa mu budú venovať, aj keď to nie je ich blízky či známy, ale boli to kolegovia v uniforme. Myslím si, že pietne miesta, aj neznámych, treba navštevovať, aj som odporučil dať tu ešte lavičky, lebo naozaj netreba sa báť hrobov, ani myšlienky na smrť, treba sa na to zodpovedne pripraviť.
Pavol Lacko, dekan Rímskokatolíckeho FÚ v Starej Ľubovni: – My, ktorí takmer po sto rokoch vnímame túto situáciu, si ani nevieme uvedomiť, čo všetko prežívali ich rodiny a blízki. Veď tu ich príbuzní vlastne z Čiech prišli do služby… Ale myslím, že práve aj tento čin je odkazom, aby sme si nezabudli vážiť tých, ktorí sa nás snažia chrániť.
Ján Devera, riaditeľ OR PZ v Starej Ľubovni: – Som rád, že tento smutný príbeh bol konečne zodpovedaný, a že vďaka iniciatíve dvoch našich historikov sme sa dozvedeli nielen to, čo presne sa stalo v Jakubanoch, ale po takmer stovke rokov sme mohli zažiť túto krásnu udalosť a pripomenúť si ich obeť. Patrí im úcta a naše spomienky.
Pavol Mišenko, poslanec MsZ: – Každý kultúrny národ si váži živých, ale aj mŕtvych. T. z., že tak, ako sa máme slušne správať k živým, tak máme prejavovať úctu aj k tým, ktorí už nie sú medzi nami. A myslím, že aj pri tomto hrobe si môžeme uvedomiť to, čo spomínal pán Devera, že policajti prisahajú, že keď pôjde o vážne veci, tak do nich pôjdu aj s nasadením vlastného života. A to si treba vážiť.
Filip Lampart, poslanec MsZ: – Je to také zadosťučinenie pre dvoch nebohých četníkov, lebo iste cítili zodpovednosť svojej služby, mali povinnosť, avšak pri jej plnení položili svoj život a myslím, že preto im patrí takáto úcta a vďaka. Boli isto odhodlaní stať sa četníkmi, a teda odhodlaní slúžiť verejnosti, spoločnosti.
O strážmajstrovi J. Fáberovi
Život naplnený túžbou slúžiť
Strážmajster Jan Fábera sa narodil 19. februára 1894 v Jílovom u Prahy rodičom Jozefovi a Márii. Ako 19-ročný v roku 1913 odišiel za prácou do Prahy, kde sa zamestnal v krajčírskej dielni Jozefa Ryska na Žitnej ulici. Po 9 mesiacoch dané zamestnanie ukončil a vstúpil medzi členov Hasičského zboru v Prahe na Kozom námestí. V tejto službe zotrval do 26. októbra 1914. Dôvod jeho odchodu nie je známy, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ho zastihlo vypuknutie I. svetovej vojny a musel narukovať. Vo vojenskej službe zotrval aj po vzniku ČSR, a to až do 7. augusta 1920. Následne sa po demobilizácii vrátil späť k rodičom do Jílového. Posledný vojenský útvar, pri ktorom Jan Fábera slúžil, bol ženijný prápor č. 1 v Prahe. Avšak 7. októbra 1920 sa opäť presťahoval do Prahy, kde prijal zamestnanie krajčírskeho tovariša vo firme Ignáca Lőbensteina. Pravdepodobne niekedy v tomto čase sa musela v Janovi Fáberovi vzbudiť túžba slúžiť novovzniknutej republike, a preto si k 31. decembru 1920 podal na Ministerstve národnej obrany žiadosť o vstup do radov četníctva. Jan Fábera vo svojej žiadosti vyslovene uviedol, že žiada o pridelenie na Slovensko, a tak bol 10. januára 1921 celý proces vybavovania postúpený Zemskému četníckemu velitelství pro Slovensko v Bratislave. Koncom marca 1921 sa jeho žiadosť uzatvorila. Presný dátum jeho zaradenia do radov četníctva však nie je možné nateraz presne stanoviť. Známe je len, že 5. decembra 1922 bol z Bratislavy prevelený na četnícku stanicu v Jakubanoch. Avšak 4. augusta 1923 za známych, ale smutných okolností zomiera. Jana Fáberu jeho predchádzajúci zamestnávatelia v krajčírskom odbore charakterizujú ako zodpovedného, pracovitého a usilovného. Členovia hasičského zboru v Prahe k tomu dokonca pridávajú, že mal medzi nimi najlepšiu povesť a bol úplne spoľahlivý. Dozaista to musela byť pravda, pretože aj v zázname o pohrebe oboch četníkov v pamätníku Okresného četníckeho veliteľstva v Starej Ľubovni sa píše, že „obaja četníci tešili sa pre svoju milú povahu obľube, ako u obyvateľov Jakubian, tak aj Starej Ľubovne, a zvlášť ich tragický skon sa dotkol celého obyvateľstva, takže účasť obyvateľov (na pohrebe), zvlášť v Starej Ľubovni, bola neobvyklá“. Tragická udalosť zničila túžbu mladých ľudí slúžiť mladej republike. Česť ich pamiatke!
Poznámka: Za pomoc pri dohľadaní životopisu Jana Fáberu ďakujem Dr. Dávidovi Hubenému z Národného archívu v Prahe. Poznatky boli čerpané z fondov: 1) Policejní ředitelství Praha, kart. 614, sign. F4/5, manipulační období 1921 – 1930; 2) Ministerstvo vnitra I. – stará registratura, kart. 392, sign. 16/87/77, manipulační období 1919 – 1924.
Filip Lampart, Archív Stará Ľubovňa
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 28 (6. august 2019)