Snom každého rodiča je mať zdravého potomka, nie každému je to však dopriate. Zdravotne znevýhodnené dieťa vo všeobecnosti potrebuje viac lásky, starostlivosti a pomoci. Dôležitá je aj spolupráca so školou, ktorá žiaka posunie a vylepší mu štartovaciu čiaru.
Sto percent nestačí ...
„Pri takýchto deťoch nestačí sto percent energie, treba mať aspoň 110,“ podčiarkla to podstatné Zuzana Kasperkevičová, ktorej dcéra Leyla navštevuje Špeciálnu základnú školu sv. Anny v Starej Ľubovni. Ako dodala, rodina sa po prijatí diagnózy ešte viac zomkla a teraz je pre ňu jediným cieľom posúvať dcéru čím viac dopredu.
Aj mama žiaka rovnakej školy Mariana Pavlíková bola po období detstva syna Jurajka postavená pred rozhodnutie, čo bude pre neho najlepšie. „Najprv sme ho dali do bežnej škôlky, aby sa rozvíjal medzi zdravými deťmi,“ rozhovorila sa a otvorene priznala, že syn medzi rovesníkmi veľmi zaostával, hlavne v rečovej oblasti a po porade s psychologičkou sa rozhodli pre špeciálnu školu. „Usúdili sme, že potrebuje väčšiu starostlivosť,“ dodala. Zavážil fakt, že nie všetky deti možno integrovať do bežných materských či základných škôl.
Malé, ale v podstate obrovské pokroky
Individuálny prístup, špeciálne metódy i prostriedky školy prinášajú u zdravotne znevýhodnených žiakov svoje pokroky, aj keď často pomaly a po kvapkách, pre týchto rodičov sú to ale veľké veci. „U našej Leyly nastal veľký pokrok asi pred rokom, predtým bola s ňou veľmi ťažká spolupráca, teraz začína rozumieť slovným pokynom... Takže celá tá práca má zmysel. Jednoducho treba s tými deťmi pracovať aj doma, aj v škole,“ dodala mama žiačky, ktorá podobne ako aj ďalších 28 rodín mimoriadne úzko spolupracuje so školou.
Pokyny, úlohy, postupy, ktoré aplikujú v škole, sa snažia preniesť domov. Má to tu mimoriadny význam pre obe strany. „Vidím, že napreduje, napríklad ešte pred rokom nebol schopný udržať ceruzku v ruke, stále ju hádzal, nemal vôbec vzťah k písaniu či kresleniu, no teraz ju už dokáže udržať a napísať dve písmenká. A to je veľmi dôležité,“ pridala svoje skúsenosti M. Pavlíková.
Rodičia zdravotne znevýhodnených žiakov veria, že veľké úsilie, ktoré do nich všetci vkladajú, prinesie svoje ovocie a tiež majú svoje sny. Často ale oveľa skromnejšie ako pri zdravých deťoch. Predstavy o vysokých školách či kariére svojich ratolestí ustupujú oveľa prozaickejším prianiam. Napríklad, aby boli ich potomkovia samoobslužní, pripravení pre bežný život a čo najviac využili svoje možnosti a schopnosti pre ďalší rozvoj svojej osobnosti, vzdelanie i prax. A hlavne, aby mali stále okolo seba ľudí, ktorí by ich mali radi, pomáhali im a akceptovali ich. Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách (19. máj 2021)