„Prečo v pekle netrestajú mrazom?“ premýšľal som sediac na koni, ktorý v pomalom kluse zanechával odtlačky podkov na snehom pokrytej ceste. Bola zima, znásobená nepríjemným severným vetrom. Ako brnenie, odrážajúce údery meča, ma pred chladom chránil plášť ušitý z hrubej vlnenej látky. Kapucňa zaviazaná natesno pripomínala šalier s úzkym priezorom. Na cestu do Prahy sme vyrazili až začiatkom pôstu v roku 1377, teda pár mesiacov neskôr, ako bol náš pôvodný zámer.
Zima sa už chystala odovzdať svoje žezlo jari, ale stále mala dostatok sily, aby udržala v krajine svoju moc. Vďaka tomu cesty zostali tvrdé a hladiny riek pokryté hrubou vrstvou ľadu. Kone dostali podkovy opatrené ostrými hrotmi zabraňujúcimi šmyknutiu sa na klzkom podklade. Bolo to nevyhnutné, pretože na začiatku našej púte sme vymenili cesty za korytá riek. Tie po stáročia odstránili alebo šikovne obišli všetky prekážky, aby sa bez cudzej pomoci dostali čo najskôr k svojmu cieľu.
KEDY TREBA PLATIŤ MÝTO?
Keď sme spolu s otcom vyšli z brány nášho domu, na ulici nás už čakal Vavrinec, otcov sluha, s osedlanými koňmi a mulicou ovešanou prútenými košmi plnými proviantu. Na opasku sa mu vedľa tulca s krátkymi a ostrými šípkami hojdal široký tesák. Cez chrbát mal prevesenú kušu. Už na prvý pohľad vzbudzoval rešpekt a nebol to iba klamný dojem. Vedel som, že ten zamračený a málo zhovorčivý chlap bez zaváhania použije svoje zbrane pri prvom náznaku ohrozenia. Nepatrne sklonil hlavu, čo v jeho prípade predstavovalo pozdrav a zamieril k prístavu. Normálne by sme sa vydali po ceste smerom k mostu, ktorý sa nachádzal severne od mesta, asi tak na dostrel šípom proti prúdu rieky. No my sme sa rozhodli putovať po zamrznutej hladine Popradu, opačným smerom akým plávajú plte.
„Hej! Vy tam! Zabudli ste zaplatiť mýto!“ zaznel hlas nad našimi hlavami, keď sme prešli popod most. Nechápajúc sme zastavili a otec pokojným, hoc zvýšeným hlasom oponoval: „Veď nejdeme po moste a dokonca ani len z jedného brehu na druhý. Mýto teda platiť nemusíme.“
To sme už všetci traja hľadeli na vojaka, ktorý sa nad nami vypínal, akoby mu to tu patrilo. „Po moste alebo popod most - platiť treba!“ trval na svojom mýtnik. Otec sa na nás pozrel a ticho, akoby sám pre seba, povedal: „Ach, Bože, znova nejaký osol s egom leva.“ Potom sa otočil k vojakovi a zakričal: „Dobre, poď si po to tu!“ A začal v mešci hľadať potrebný obnos. Vojakovi sa to zrejme nepozdávalo, pretože chvíľu váhal. Asi nevynikal bystrou mysľou, preto nakoniec zišiel z mosta a s otvorenou dlaňou zamieril k nám. Práve v momente, keď mu otec podával peniaze, kôň sebou trhol a drobné medené mince sa rozsypali po ľade. Nečakajúc na reakciu zmäteného vojaka sme pokračovali v ceste. Iba otec sa obzrel a s hlasom plným predstieranej ľútosti zakričal cez plece: „Prepáč, priateľ, ale aj to zviera si myslí, že sa mýliš!“
MOST UĽACHČIL ŽIVOT
To sa už na moste rehotalo niekoľko ozbrojených chlapov. Nezvyčajný rozruch ich vyhnal z mýtnice postavenej na okraji mosta, aby zistili, čo sa vonku deje. Boli to starí vojaci, ktorým sa nechcelo mrznúť, a tak na stráži nechali stáť nováčika. Tí nás poznali a rýchlo pochopili otcov žart. Dobre vedeli, že keby zámožný kupec nebol v práve, určite by si pre pár drobných nechcel znepriateliť ich veliteľa. Ten sídlil na hrade a do úradu bol menovaný samotným kráľom. Okrem iných povinností dohliadal na bezpečnosť obchodnej cesty, ktorá v Ľubovni musela prekročiť rieku, aby sa mohla kľukatiť ďalej na sever.
Predtým, než bol na kráľov príkaz postavený most, nachádzal sa tu brod. Nemusím zdôrazňovať, že ten nebol pre cestujúcich príliš pohodlný. Keď prišla veľká voda, čo sa stávalo často, bolo veľmi náročné prejsť z jedného brehu na druhý. Preto platenie mýta za použitie mostu nebolo nič nezvyčajné a nikto sa tomu nepriečil. Veď ten bolo treba postaviť, udržiavať a taktiež aj strážiť, čo nebolo, samozrejme, zadarmo. Mýtnica nepochybne prinášala aj zisk, a určite nie malý. Môžem to potvrdiť z vlastnej skúseností. Neraz som sa stal svedkom pre mňa trápnej scény, kedy sa vznešení muži predháňali v úslužnosti kráľovi, aby si ich všimol a potom na nich pamätal pri rozdeľovaní podobných úradov.
DOBA PLNÁ NÁDEJE
Nikdy predtým a, žiaľ, ani potom som netúžil po kňazskej vysviacke, tak ako vtedy, keď sme sa vydali na cestu do Prahy. Dôvodom môjho nadšenia bola správa, ktorá dorazila do Ľubovne iba pár dní pred naším odchodom. „Pápež Gregor XI. sa vrátil do Ríma,“ s trasľavým hlasom plným dojatia oznámil na nedeľnej omši náš staručký kňaz. Bola to veľká vec, pretože hlava cirkvi znovu zasadla na stolec týčiaci sa nad hrobom svätého Petra a cirkev sa tak vymanila spod vplyvu svetských vládcov. „Konečne nastal čas na vybielenie poškvrneného rúcha Kristovej nevesty,“ pokračoval vo svojej reči kňaz a nikto ani len na chvíľu o jeho slovách nezapochyboval. Všetci sme tomu chceli veriť. Mne navyše v hlave rezonovali slová zo svätého písma: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo!“ Moje odhodlanie zapojiť sa čo najskôr do očisty cirkvi bolo obrovské. Tak ako každý mladý človek, aj ja som si všetko predstavoval príliš priamočiaro s jasne definovaným cieľom. Je veľké šťastie, že nám Pán Boh nedal dar vidieť do budúcnosti, pretože by sme sami seba pripravili o omamujúci pocit nádeje, aký prináša pevná viera v lepšie časy.
A PRIŠLO PEKLO NA ZEMI
A naozaj sa bolo z čoho tešiť. Veď pápež konečne ušiel zo zajatia francúzskych kráľov a svoj úrad vymanil spod kliatby, ktorú vyriekol pred smrťou veľmajster templárov Jacques de Molay. Tento čestný muž zomrel na hranici v roku 1314 ako obeť vymyslených obvinení francúzskeho kráľa Filipa IV. zvaného Pekný a ním dosadeného pápeža Klimenta V.
Áno, práve títo dvaja muži vedení vlastnou ctižiadosťou porušili poslednú vôľu svätého Petra a doslova ukradli úrad Kristovho námestníka. Od roku 1309 sa novým sídlom pápeža stalo dovtedy málo významné francúzske mesto Avignon. Už toto bolo rúhanie, ale až keď lotri z chamtivosti popravili prvého rytiera cirkvi, Boh zoslal na svet rany - podobné tým egyptským. Jacques de Mollay umierajúc v strašných bolestiach povolal svojich vrahov na Boží - spravodlivý súd. A tak sa aj stalo. Pápež Kliment V. prežil veľmajstra iba o mesiac a po Filipa IV. si prišla smrť už v jeseni toho istého roku. Ale peklo na zemi malo ešte len nastať. Krátko na to sa rozpútala strašná vojna medzi Francúzskom a Anglickom, v ktorej diabol zbieral úrodu takmer sto rokov. Potom vystúpila z mora choroba, známa ako čierna smrť. Tá premenila prekvitajúce mestá na cintoríny plné hromadných hrobov. Aj preto sme vtedy všetci verili, že návrat pápeža Gregora XI. do Ríma urobí koniec Božiemu hnevu. Nikto netušil, že to najhoršie ešte len príde a biele rúcho Kristovho zástupcu sa stane iba obyčajnou handrou trhanou zubami zápasiacich šeliem. Až konečne, presne po sto rokoch od upálenia Jacqesa de Mollay, teda v roku 1414, zažiarilo svetielko nádeje. V Kostnici sa na naliehanie nášho kráľa Žigmunda začal koncil, ktorý vrátil pápežovi stratenú úctu a vážnosť.
NAPLÁNOVANÁ BUDÚCNOSŤ
Áno, iba vďaka Žigmundovi Luxemburskému sa skončilo potupné obdobie diablom dosadených vzdoropápežov. O tom sa ešte zmienim. No v čase, kedy som na konskom chrbte rozmýšľal, či je väčším trestom mráz alebo horúčava, sa iba začínal písať príbeh tohto veľkého kráľa a cisára. Zatiaľ čo ja som smeroval do Čiech, Žigmundovi jeho otec plánoval cestu opačným smerom - teda do Uhorska a Poľska. Mal vtedy iba deväť rokov, ale pýšil sa už titulom brandemburského markgrófa. Toto významné kniežatstvo so sídlom v Berlíne dostal ako dar od otca, aby bol hoden uchádzať sa o ruku jednej z dcér kráľa Uhorsko-poľskej únie. Napokon, princezná Mária mu bola sľúbená krátko po svojom narodení, takže titul mal urobiť hlavne dojem na tamojšiu šľachtu. Kráľovskí otcovia pripravili pre svoje deti skvelú budúcnosť, ktorá mala zabezpečiť pokoj a prosperitu pre všetkých poddaných. Určite so sebauspokojením sledovali, ako sa ich plány postupne napĺňajú. Lenže už zakrátko malo byť všetko inak a známe - Človek mieni, Pán Boh mení, sa malo doslova vyplniť.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 14).
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 12, 27. marca 2024)