top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

V rubrike Pripomíname si tradície: Výrobky debnárov boli kedysi nepostrádateľné

Debnárstvo na Slovensku, ktorého patrónom bol sv. Róchus, má dlhú históriu, bola to domácka aj remeselná výroba drevených nádob rôzneho druhu a použitia. Hlavným symbolom debnárov bol sud a cirkeľ (kružidlo).


Najstaršie debnárske cechy boli založené v Prešove v roku 1475 a v Bardejove v roku 1480. Neskôr sa strediskami debnárstva stali aj ďalšie mestá – Banská Bystrica, Brezno, Bytča, Ľubietová, Slovenská Ľupča, Rožňava a Pukanec. Najdôležitejšími odberateľmi debnárskych výrobkov boli roľníci, vinohradníci, bryndziari, pestovatelia kapusty a v minulosti aj garbiari.


Remeslo so širokým využitím

Debnári vyrábali z tvrdých najmä dubových dýh sudy, putne, kúpacie vane, kade, šaflíky, šechtáre (nádoby na dojenie mlieka), gelety na bryndzu a vedrá. Slúžili na uskladňovanie a prevážanie tekutín, múky, soli, kapusty, mäsa a rýb. Staršie literárne pramene dokladajú aj prepravu petroleja v drevených sudoch a v dávnej minulosti sa v nich uskladňoval pušný prach. Ďalej sa dozvedáme informáciu, že kedysi aj obruče na sudy sa zhotovovali z dreva, až neskôr sa začali vyrábať zo železa. Pri diaľkovom transporte dobre chránili tovar pred dažďom a vlhkom.

Tradičné drevené sudy sa začali pomaly vytrácať z trhu asi pred 50-timi rokmi, nahradili ich keramické, hliníkové a plastové, časom aj biele porcelánové. Preto ubúdalo aj debnárskych majstrov. Debnárstvo sa tak stalo okrajovým remeslom.


Debnár Ladislav Hruškovič v dielni.

Stretnutie s majstrom debnárom

Zavítali sme do Pukanca neďaleko Banskej Štiavnice, kde sme sa stretli s predstaviteľmi tohto remesla. „Viete, na Slovensku nás nie je veľa, väčšina už je v dôchodkovom veku a žijú najmä v Honte, v okolí Banskej Štiavnice a na Horehroní,“ začal svoje rozprávanie majster Ladislav Hruškovič. Ako nám vysvetlil, remeslo zdedil po otcovi, ako jediný z desiatich detí. „Kedysi sudy vyrábal aj môj starý otec. Nepracoval som od začiatku ako debnár. Za socializmu sa podnikať nedalo, tak som sa zamestnal v miestnej drevospracujúcej fabrike Smrečina. Popritom som robil drobné stolárske práce v malej domácej dielni,“ vrátil sa do minulosti a vysvetlil, že debnárstvo u nás súviselo s tunajším baníctvom a vinohradníctvom. „Na výrobu sudov sa hodí najmä dubové drevo, používa sa však aj moruša alebo z gaštana jedlého. Sám som vinár, tak viem posúdiť, v akom dreve víno najlepšie dozrie. Kým sa z dreva stane sud, prejde istý čas. Celú zimu sa sudy nevyrábajú pre vysokú vlhkosť vzduchu.“


Ako nám priblížil remeselník, kedysi debnári obchádzali horu a na stromoch zanechávali svoj znak, že tento strom patrí im. „Dnes lesy obhospodaruje miestny urbársky spolok a ak má debnár záujem o niektorý strom, musí sa dohodnúť s ním. Výroba sudov nie je hračka, je to presná a precízna práca podľa modly.“

Modla je drevená predloha, mierka podľa ktorej sa formuje zakrivenie lát na sudy, aby do seba presne zapadali. Drevo sa ďalej naparuje a ohýba, aby dostalo tvar a nepuklo. Vypaľuje sa na miernom ohni, čo pozmení triesloviny v dreve. Práve tieto triesloviny dávajú špecifickú chuť vínu, ktoré v sude dozrieva.


Ťažko nájsť pokračovateľov

„Z rozprávania môjho otca viem, že pred znárodnením mala rodinná firma 4 - 5 zamestnancov a niekoľko učňov... Veľa nám toho zhabali, niečo sa podarilo ukryť a tak sa čo - to zachránilo,“ pripomenul smutnú minulosť pán Ladislav. Dnes debnárske remeslo v rukách majstra Hruškoviča znova ožíva. Prechádzame po dielni, ktorá bola kedysi budovou prvej školy v Pukanci. Máme pocit, že niekdajšia sláva debnárskej dielne nikdy neskončila. Na stenách visí náčinie na výrobu sudov, ktoré používal ešte jeho starý otec. Najstarší zachovaný pracovný stôl – ponk nevyhodili. Majster Hruškovič otvára svoj veľký poklad – vzácny zošit po starom otcovi s presnými nákresmi na výrobu debnárskych výrobkov, z ktorých on sám čerpá dodnes. A pokračuje vo svojom rozprávaní: „Viete, zohnať nasledovníkov je pre debnárov ťažké , nikto dlho nevydrží. Škola debnárstva u nás nie je, kto sa nenaučí od majstrov, musí sa vzdelávať sám. Sudy vyrábam 24 rokov, mrzí ma, že som nezačal skôr. Celý kumšt spočíva v drevených latkách, z ktorých sa vyskladá sud. Drevený sud vydrží majiteľovi desaťročia, ak sa oň dobre stará. Sud nesmie nikdy zostať prázdny, lebo by vyschol a popraskal. Keď sa vysuší, začne plesnivieť a sud skončil. Voľakedy dávno sa hovorilo: Prázdny sud je na nič, hotová psota, či pre vinára alebo krčmára a pre gazdu dupľom,“ uzatvára svoje rozprávanie pán Ladislav Hruškovič.

Vďaka pokračovateľom debnárskej výroby, ktorí prezentujú toto remeslo na trhoch a jarmokoch máme stále možnosť tieto výrobky obdivovať a používať.

Debnárske náčinie.


Viera Mošoňová, foto: L.H., zdroje: Priemyselné objekty na starých pohľadniciach, Ján Hanušin, Liptov - Iveta Zuzkinová

Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 4 (1. február 2023)

Comentários


bottom of page