Ľubovnianska knižnica už vo svojich priestoroch privítala kvantum začínajúcich, takmer zabudnutých i spisovateľov na vrchole svojho zenitu. Nedávno však do nej vstúpila žijúca legenda. S desiatkami školákov sa totiž stretol Daniel Hevier, ktorý im, priblížil svoj najnovší počin – Chymeros. Viac (no nielen) o projekte oscilujúcom medzi skautingom, knihomániou, geocachingom a hľadaním pokemónov, už v nasledujúcom rozhovore.
Nedá mi – verejnosť vás ma skôr zafixovaného ako autora rozprávok či básní pre mladšiu generáciu i dospelých. Čo vás teda primälo k tomu, že ste sa rozhodli loviť vo fantazijných vodách?
– Deti. Pre tie dnešné je totiž fantasy možno najobľúbenejší žáner. Vždy ma lákalo spájať skutočnosť s posunmi do inej reality, a tak som vyskúšal tento žáner hneď sériou deviatich kníh. Pre mňa to ale nie je nič cudzie, pretože som vlastne celý život využíval fantáziu a písal rozprávky, ktoré sú akýmsi predchodcom fantasy.
Dá sa povedať, že Chymeros svojou štruktúrou vybočuje z rámca klasického chápania knihy. Ak som dobre porozumel – nepíšete ho len vy, ale spoločne s deťmi?
– Tie často inšpirujú a ich fantázia sa môže stať v Pravdozemi skutočnosťou. Napr. mohli navrhnúť, čo dospelí, v škole, kde deti učia dospelých, majú zakázané robiť a ako budú potrestaní, ak zákaz porušia. Mohli vymyslieť jej názov, kde by mala stáť, aké predmety by v nej mali byť… Chymeros je však projekt, ktorý sa rozvetvuje na mnoho strán (internet, hudba, móda, šport, príroda…) a je v ňom zakomponovaných veľa umelcov – ilustrátorov, autorov komiksov, spevákov, tanečníkov či filmárov.
Dej má autor väčšinou premyslený na x – strán dopredu. V tomto prípade to ale, keďže ide o „živý organizmus“, možné nebude.
– Pravdupovediac, mám hlavnú líniu danú krajinou – ostrovom v tvare lebky, ktorou bude hlavný hrdina po častiach prechádzať. Počúvam však i postavy, ako chcú reagovať, chodím za nimi a zapisujem, čo prežívajú.
O výprave za strateným chlapcom ste sa rozprávali aj s našimi školákmi. Ako na vás zapôsobili? – Na besedách je vždy niekoľko detí, ktoré majú i hlbšie otázky, než: Koľko máte rokov? Koľko kníh ste napísali? a podobne. U vás sa ma napríklad jedno dievčatko opýtalo, či dospelí, ktorí budú v mojej krajine, raz boli deťmi.
Nechcem vás teraz zaradiť k spisovateľom – Matuzalemom. Píšete už ale 40 rokov…
– Vyše 40.
… takže ten posun literárnej chuti u nich ste museli zaregistrovať aj na vlastnej koži.
– Čo sa týka žánrov, tak krátke básne a riekanky nahradil rap alebo texty pesničiek, rozprávky zas fantasy. No spoločné majú to, že všetci hľadajú príbehy, dobrodružstvo a humor. To platí na všetkých čitateľov bez ohľadu na to, v akom storočí by ste sa ocitli.
Ak teda niekto odsudzuje súčasnú „trendovú“ literatúru a stavia na piedestál klasické rozprávky, nerobí dobre?
– Mne to vlastné nie je. Vždy počúvam deti v akom svete žijú a miesto toho, aby som im vnucoval vlastný pohľad, skôr chcem porozumieť ich svetu.
To znie ako recept na úspešného spisovateľa…
– (úsmev) Treba len načúvať svojim čitateľom bez toho, aby ste podliezali vlastné kritériá. Navyše, keď vidím, že deti majú problém so základným zvládnutím techniky čítania, tak im nebudem písať 500-stranové „bachanty“, ale skôr kratšie útvary. Teraz napríklad kreslím, po prvýkrát v živote, svoj vlastný komiks, čo pre menšie deti nebol ešte nedávno populárny žáner.
Treba to spojiť s hudbou, pohybom, tým čo majú rady. A tak ich pritiahnuť k čítaniu.
Samozrejme, príbehom sa musí niesť zaujímavá téma. V knihe Ako napísať bestseller, som našiel jednu prekvapujúcu vec – a to, že tou najdôležitejšou nie je násilie, sex či vraždy, ale vzťahy. Takže, keď sú dobre rozvinuté, ak sa čitateľ stotožní s nejakou postavou, je úspech viac zaručený než v knihách, ktoré to ignorujú.
Posledná otázka – ako oddychujete? Hádam nie pri čítaní kníh?
– Aj, ale i na Facebooku, pozerám veľa filmov, počúvam hudbu. A občas vyjdem medzi ľudí, čo je tiež istá forma relaxu.
Článok bol publikovaný v ĽN č. 28 (16. júla 2018)