top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

V galérii Naj-športovcov 2016 Mikuláš Hreško

Updated: Jul 10, 2020


Hresko - DSC_1380

Trénerská legenda ľubovnianskeho volejbalu. Štyridsať rokov zaúčal do tajov tejto krásnej hry žiakov a zanechal výraznú pozitívnu stopu v žiackom klubovom volejbale. Jeho trénerskými rukami prešlo vyše tristo chlapcov, na klubovej aj školskej úrovni získal so svojimi zverencami 13 medailí na majstrovstvách Slovenska, z toho 5 majstrovských titulov, dve prvenstvá v Slovenskom pohári, strieborné medaily v Československom  pohári, 15 jeho odchovancov oblieklo reprezentačný dres prevažne v juniorských kategóriách.


Šport mal zakódovaný v génoch Sú medzi nami šťastlivci, ktorí už v útlom veku vedia, čo chcú v živote robiť a idú za svojím cieľom. K takým patrí aj Mikuláš Hreško. Šport má zrejme zakódovaný v génoch. „Otec sa celý život venoval futbalu, raz povedal, že on sa asi narodil pre futbal. A ja si s odstupom času hovorím, že som sa narodil pre šport. Pravdepodobne aj otec to vytušil, lebo mi kúpil futbalovú loptu, s ktorou som rástol odmalička,“ spomína úspešný tréner. Hrával s chlapcami pouličné turnaje, neskôr hral aktívne za Sninu a jednu sezónu aj za Tatran Prešov. Bola tam veľmi silná konkurencia a ťažko bolo skĺbiť štúdium s futbalom, a tak prednosť dostala škola. Vyštudoval telovýchovu na UPJŠ v Prešove. „Už v piatej triede som zo žartu prehlásil, že budem študovať telocvik. Bavila ma aj chémia a mama ma nahovárala na medicínu, ale ja som ostal pri športe,“ dodal M. Hreško. Po skončení školy zakotvil v Starej Ľubovni. Futbaloví funkcionári chceli, aby trénoval žiakov, vedeli o ňom, že hrával futbal, že má k tomu vzťah aj patričné vzdelanie. Ale nakoniec asi osud chcel, že vyhrali funkcionári volejbalového oddielu. „Prišli za mnou Ján Lampart a Ján Fedák s tým, aby som trénoval žiakov. Dorastenci už boli v lige a žiaci chodili len na jednorazové turnaje. Chceli, aby aj žiaci hrali v dlhodobej súťaži. Začal som trénovať žiakov v sezóne 1975/76 a vydržal som pri volejbale 40 rokov, na klubovej úrovni 33 rokov. V roku 2008 som už ako riaditeľ základnej školy  nemal toľko času, a preto štafetu prevzal mladší kolega, môj odchovanec Ján Senko, ale na školské súťaže som ešte chodil,“ pokračovala Zaslúžilá osobnosť staroľubovnianskeho športu vo svojich spomienkach.


Ocitli sa medzi najlepšími Keď začal M. Hreško trénovať volejbal, podľa jeho vlastných slov, neuvažoval o tom, že musí niečo dosiahnuť. Chcel žiakom odovzdať čo najviac z toho, čo ho naučili na vysokej škole a s takým úmyslom začal aj pri žiackom volejbalovom družstve. Chcel poctivo pracovať a čakať, že výsledky sa dostavia. Ale kvalitne sa pracovalo aj v iných mestách na východe. Obdivoval výkony Kežmarku, Tatier, Košíc, Sniny a trošku ho to aj mrzelo, že sú lepší. „My sme totiž dosť dlho trénovali málo, len dvakrát týždenne. Z vlastnej iniciatívy som potom začal trénovať vo voľnom čase, dokonca aj pred vyučovaním, lebo chlapci to chceli. Už v druhej mojej sezóne sme mohli byť majstri kraja a ísť na republikové majstrovstvá, no chýbal nám k tomu jeden set. Vtedy sme hrali výborný volejbal. Mal som skvelých hráčov, akými boli Štefaňák, Hriňák, Kluka, Vnenk, Kovaľák, Ploščica, všetko výborní volejbalisti, ktorí sa neskôr presadili aj na ligovej scéne v kategórii mužov. Hneď v nasledujúcej sezóne sme sa stali majstrami Slovenska a získali sme 2. miesto v československom pohári. Aj s odstupom času považujem toto druhé miesto za najväčší úspech, lebo v tomto období to bola  nadvláda Čechov v tomto športe už aj v žiackej kategórii a nám sa podaril tento prienik medzi skvelé české tímy,“ hodnotil M. Hreško svoje trénerské začiatky.


Dlhoročná šnúra veľkých úspechov Aj napriek výbornej práci ďalší titul potom prišiel až po 13-tich rokoch. V sezóne 1989/90 odštartoval žiacky volejbal svoje hviezdne obdobie, ktoré trvalo 18 rokov. „Tá séria sa začala vlastne tým, že moja manželka, ktorá predtým trénovala žiačky, začala trénovať mladších žiakov. Ona ich tak skvele pripravila technicky, že ja som nemal problém už potom ich ďalej rozvíjať a dostať ich do lepšej športovej formy, a to sa mi darilo dosť rýchlo. Toto bolo najväčšie plus našej spolupráce a stále hovorím, že je to aj jej obrovská zásluha na tých všetkých úspechoch, ktoré sú spájané s mojím menom, “ vrátil sa do minulosti tréner. Bilancia jeho 40-ročnej činnosti je obdivuhodná, za toto obdobie  trénerskej činnosti získal so svojimi zverencami 4 majstrovské tituly po klubovej linke (1978, 1991, 2006 a 2008) a jeden po školskej (1994), tri strieborné medaily (1992, 1995, 2007) a dva vicemajstrovské tituly po školskej linke (1993, 2006) a tri bronzové medaily (1990, 1994, 2002). K tomu treba prirátať ešte dve víťazstvá v Slovenskom pohári (2007 a 2008). „Bola to veľmi ťažká sezóna (2008), keď sme postup na majstrovstvá Slovenska vybojovali až  v poslednom dvojzápase doma s Prešovom, ktorý hral výborný volejbal. My sme potrebovali vyhrať obidva zápasy, čo sa aj podarilo. A potom sme Prešov porazili aj vo finále Slovenského pohára, ktorý sa hral v Liptovskom Hrádku,“ spomína dnes M. Hreško s hrdosťou. Pripomenúť treba, že keď v roku 2003 postúpili seniori do extraligy, tak okrem dvoch Popradčanov, ktorí pôsobili v mužstve, boli ostatní odchovanci ľubovnianskeho volejbalu. Prienik hráčov do iných klubov začal ešte v 80-tych rokoch, keď vo veľmi úspešnom klube Aero Odolená Voda sa uplatnil Ivan Kovaľák a v Slávii UK a Dukle Liberec Peter Ploščica. Dres prvoligovej Nitry si obliekli aj Milan Hriňák s Miroslavom Štefaňákom. Pri výpočte úspechov hodno spomenúť, že až 58 odchovancov sa uplatnilo v najvyšších seniorských súťažiach Československa, Slovenska, Česka a ďalších krajín. Mnoho zverencov nášho úspešného trénera oblieklo reprezentačný dres. „Trénoval som  chlapcov, ktorí sa stali reprezentantmi prevažne v juniorských kategóriách. Boli to Jozef Ploščica, Dušan Müncner, Peter Pčolka, Peter Tholt, Maroš Olejňák, Juraj a Peter Wallenfelsovci, Milan Hriňák ml., Peter Turlik, Filip Zápala, Peter Buvalič, Maroš Kasperkevič, Peter Malachovský, Kamil Kyšeľa a Tomáš Lampart,“ dodal úspešný tréner.


Obrovská rodinná podpora Je ale zrejmé, že úspech športovca i trénera do značnej miery závisí od rodinnej atmosféry a podpory. „Mal som obrovské šťastie, že sme boli s manželkou na jednej vlnovej dĺžke. Spoznali sme sa na vysokej škole, kde sme obaja študovali. Manželka Margita hrala 2. ligu za Sláviu Prešov a ja som chodil na ich zápasy. Už vtedy sa mi zapáčil nielen volejbal ako hra, ale aj sympatická slávistka. No netušil som, že sa stanem trénerom volejbalu. Stalo sa. Naše deti rástli popri nás, my sme ich brávali so sebou odmala, pretože sme často chodili spolu po republikových podujatiach,“ pripomenul Mikuláš Hreško, pre ktorého sa trénerstvo stalo celoživotným poslaním a ako sa sám vyjadril, bola to práca, ktorá ho bavila, ináč by ju nerobil.


Ján Petrus

DSC_0755

3. miesto na Majstrovstvách Slovenska starších žiakov v roku 1994

DSC_0758

Starší žiaci, rok 1980

DSC_0757

Mladší dorastenci – 2. miesto v Slovenskom pohári 1978-79

DSC_0759

Starší žiaci, rok 1985

DSC_0756

Majstrovstvá ČSSR 1978, Uherské Hradiště


Foto (Mário Veverka, archív M.H.)


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 32 (12. september 2017) 


Comments


bottom of page