top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Výroba papiera bola aj v Nižných Ružbachoch

Updated: Jul 7, 2020

Prvý papier na území Slovenska vyrobili na Spiši údajne začiatkom 16. stor. Písomne je doložená výroba papiera v Tepličke pri Spišskej Novej Vsi v roku 1613. Papier sa v tom čase vyrábal z handier a iného textilu, ktorý sa drvil v tzv. stupách na vodný pohon.


Postupný vývoj

V polovici 19. stor. pracovalo na území Slovenska viac ako 50 papierní s ručnou výrobou, najmä na východnom Slovensku. Pri zdokonaľovaní výroby boli rozhodujúce dva vynálezy – papierenský stroj, zavedený u nás prvýkrát v roku 1842 v Slavošovskej papierni a vynález celulózy ako základnej suroviny pre výrobu papiera, ktorú prvýkrát u nás použila papiereň v Rochovciach pri Slavošovciach v roku 1862. Dostatok dreva bol jedným z hlavných dôvodov výrazného nárastu priemyslu celulózy a papiera na prelome 19. a 20. stor. Novovybudované celulózky v Martine, Žiline a Ružomberku a zmodernizované papierne v Slavošovciach a Harmanci patrili medzi najmodernejšie továrne svojho druhu v Uhorsku. Vo veľkých papierňach pomocou moderných technológií vyrábali už kvalitné druhy papiera, v Slavošovciach ako v jedinej papierni v Uhorsku vyrábali novinový papier. Stroje poháňala elektrina. Celulózu na výrobu papiera dodávala továreň v Gemerskej Hôrke. Po znárodnení podnik fungoval ako Slavošovské papierne. Charakteristické logo troch zvončekov v kruhu poznali školáci v celom bývalom Československu zo svojich zošitov, ktoré boli v druhej polovici 20. stor. najvýznamnejším produktom papierní. Rozprávkar Pavol Dobšinský, rodák zo Slavošoviec, mal dobré vzťahy a kontakty v papierenskej továrni a povedal: „Vďaka Slavošovským papierňam som mohol písať knihy a vydať svoje diela.“


Ručný výroba v Ružbachoch Na Slovensku sa postupne udomácnila ručná výroba papiera. Obec Nižné Ružbachy mala svoju papiereň, ktorá vyrábala papier veľmi dobrej kvality. Bola založená pravdepodobne okolo roku 1633, možno o niečo skôr a  postavená v obci pri potoku. Papiereň mala zvýšenú strechu na sušenie papiera. Pracovala do 2. polovice 18. stor. Celkove sa nezachovalo veľa záznamov o jej činnosti. V roku 1759 – 1802 bol jej majiteľom Ján Matavovský. Jeho meno sa zachovalo aj v priesvitke ako IM (na fotografii). Časom mala iných majiteľov: Tomáš Neuman od roku 1811, okolo roku 1820 bol papierenským majstrom Tomáš Hoffman, aj jeho meno sa zachovalo na priesvitke a posledným majiteľom bol šľachtický rod Michalik. V roku 1818 sa vyvážal papier aj do Poľska.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Zašlú slávu prevádzky v Nižných Ružbachoch pripomína už len tento rozpadnutý múr.


Po stopách pamätníkov Pri návšteve a pátraní po minulosti dávnej papierne v Nižných Ružbachoch nám pomohla pamätníčka Štefánia Kostrišáková (1943). Sprevádzala nás k miestu posledného odpočinku majiteľov papierne. Šľachtičná Luise Amalia Elle von Michalik zomrela v roku 1913 vo veku 64 rokov. Je pochovaná v papiernikovej záhrade, pri potoku Ružbašanka. Syn šľachtičnej sa oženil s istou Máriou z Vrbova (1890 – 1971), pochovaná je na miestnom cintoríne v Nižných Ružbachoch. Do ružbašskej papierne mladú nevestu priviezol parádny koč ťahaný štvorzáprahom. Mali spolu tri dcéry. Mladý pán Michalik onedlho padol vo vojne. Doma v papierni ostala vdova s malými dcérkami. Jej svokrovci v tom čase už nežili a nežila už ani príbuzná Anna Jendrihofská, rod. Broklowová (1837-1912), ktorá je tiež pochovaná v papiernikovej záhrade. Nachádza sa tu ešte tretí hrob bez nápisu, zdá sa, že je starší ako spomínané dva. Vysvetlenie spočíva v tom, že mimo miestneho cintorína sa pochovávali evanjelici.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Tri náhrobky v papiernikovej záhradke pri potoku Ružbašanka.


Pani Štefánia nám ďalej prerozprávala spomienky starších obyvateľov, z ktorých sa dozvedáme: Výroba papiera počas prvej vojny začala upadať, lebo papiereň nemala majstra – papiernika, ktorý by udržal výrobu papiera tak, ako bolo potrebné. Na výrobu papiera sa ako vstupný materiál používali handry. Dovážali ich furmani až z Košíc a späť odvážali hotový papier. Z furmanov bol známy aj Michal Kupecký od Zbuska (1886 – 1949). Handry z furmanky sa ručne triedili na biele, farebné a súknové. Potom sa ručne sekali na menšie kúsky, ďalej sa kvasili vo veľkých kadiach. Po čase ručnú prácu nahradili stroje na sekanie a rezanie handier. Z vykvasených handier sa vyťahoval papier na tzv. vyndy a navíjal sa. Papier sa odvodňoval v lisoch, potom sa sušil na vysokej povale pod strechou papierne. V nej kedysi pracovali aj Anna a Eva Kostrišákové, ktoré po prvej vojne odišli do Ameriky. Pracoval tam aj Pavol Kostrišák (1901-1971). Počas vojny papiereň zanikla. Posledná majiteľka Mária Michaliková po skončení prvej svetovej vojny zastavila výrobu papiera a preorientovala sa na mlyn. Jedným z dôvodov bol aj nedostatok handier.


Z papierne mlyn Pani Štefánia nám ďalej poodhaľuje históriu mlyna. Mlynský kameň založil majster z obecného mlyna Andrej Kalafut (1896-1969) pochádzajúci z Ľubice. Tento mlynársky majster priviedol do mlyna šikovného mlynárskeho tovariša Jozefa Bigoša, ktorý sa časom stal správcom mlyna. Po dvoch rokoch sa vdova M. Michaliková zosobášila s Jozefom Bigošom, a povýšila ho na majstra mlynára. Časom sa stal výlučným vlastníkom mlyna. Jozef Bigoš sa narodil v dnešnom poľskom Frydmane roku 1895 a zomrel v roku 1970 v Nižných Ružbachoch, kde je pochovaný na miestnom cintoríne. Pani Štefánia pripomína: „Príbuzní sa rozpŕchli po svete, aj napriek tomu sa na hroby svojich predkov vracajú. Nezabúdajú. Kedysi tu bola akási pani z bývalej Juhoslávie, teraz chodia z Prešova a z neďalekého Podolínca.“ Pamätníčka si spomína aj na starú fotografiu, ktorá sa zachovala v obci. Je z roku 1935 a sú na nej žiaci základnej školy. Dve dievčatá uprostred majú na nohách topánky, jedna je mlynárova a druhá učiteľova dcéra.


Ostali len spomienky Miestne pohostinstvo s príznačným názvom Mlyn, pripomína domácim obyvateľom robotu ostatného mlynára. Aj rozprávanie okoloidúceho dedka nás vrátilo do tej doby: „Kedysi pri tomto mlynskom spáde nebolo ticho vo dne v noci. Život sa tu vtedy nezastavil a všetci mali pred mlynom úctu. Ľuďom sa tu vrylo do pamäti, že najviac múky sa zomlelo v roku 1945 pre Červenú armádu.“  Po vzniku Československa väčšina veľkých celulózok a papierní pokračovala vo výrobe, viaceré z nich prešli modernizáciou, menšie papierne s tradíciou ručnej výroby definitívne zanikli. Dnes už len rozpadajúce sa obvodové múry z kameňa pripomínajú zašlú slávu dávnej papierne a jej ducha. V papiernikovej záhrade ticho ako nemí svedkovia stoja tri náhrobné kamene. Všade okolo je pusto, len potok Ružbašanka šumí a pripomína pocestným život, ktorý tu kedysi bol. Hukot vody sa tu miešal s klepaním mlyna, a ten už dávno dohúdol svoju poslednú nôtu.


Viera Mošoňová, foto: autorka, z publikácie Nižné Ružbachy


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 8 (27. február 2018)

Comments


bottom of page