Stanislava Jasovského niektorí poznajú ako zubného lekára a mnohí ako výtvarníka. Jeho výstava Farebné emócie je v Galérii Provinčný dom sprístupnená do konca decembra. Podľa neho sa medicína a rovnako aj umenie majú vykonávať odvážne, sebavedome, ale zároveň trpezlivo a s pokorou. A to majú byť aj atribúty abstrakcie, ktorá ho pohltila pred 15-timi rokmi.
Svoje povolanie si vybral náhodne. „Myslím si, že máloktorý 18-ročný študent vie, čo by chcel v živote robiť. Chcel som byť jednoducho užitočný. Neskôr som pochopil, že medicína je veda aj umenie zároveň. S umením má teda spoločného veľmi veľa. Obe disciplíny charakterizuje poznávacia a mentálna činnosť… medicína je kreatívnou práve tak ako aj umenie. Samozrejme, že je oveľa zodpovednejšia a lekárovi prináša rovnaké potešenie ako maliarovi – vydarený obraz,“ premostil medicínu a umenie S. Jasovský.
„Začínal som ako každé iné dieťa kopírovaním obrázkov z rozprávok pri počúvaní rozhlasových hier, ktoré vo mne zanechali hlboké dojmy. V tej dobe sa žilo skromne, takže o nejakých kvalitných farbách sa nedalo ani teoretizovať. Maľovali sme farbičkami alebo pastelkami, občas nejaký akvarel, a to bolo všetko,“ uviedol o svojich začiatkoch s farbami S. Jasovský.
Počas základnej školy chodil na výtvarný krúžok, ktorý naštartoval jeho vzťah k výtvarnému umeniu. Vážnejšie sa s maľovaním zoznámil pred 30-timi rokmi, keď si iba tak pre zábavu kúpil v bazári za 20 Kčs sadu olejových farieb. „Vtedy som ešte netušil, že to bude láska na celý život… no úplne prvé zoznámenie s abstrakciou bolo už o 10 rokov skôr na Karlovom moste, kde som si kúpil dve miniatúrne abstrakcie, ktoré ma doslova očarili.“
Postaviť sa k plátnu s drzosťou V začiatkoch tvorby, sa podobne ako väčšina maliarov, venoval realizmu. Zasnežené chalúpky, potôčiky, scenérie Pienin a Tatier zapĺňali jeho portfólio. „Pre mňa ako začínajúceho výtvarníka bola krása prírody nášho regiónu fascinujúca a limitujúca. Mojím prvým obrázkom bola miniatúra zasneženej chalúpky na Skalnej pri Mníšku. Realistická tvorba ma sprevádzala 15 rokov,“ uviedol o svojej prvotnej tvorbe výtvarník, ktorý po toľkých rokoch cítil potrebu niečo zmeniť, postaviť sa k plátnu s určitou drzosťou, bez akejkoľvek logiky a hlavne rýchlo čosi vyhrabať zo svojho podvedomia.
„Výsledky sa pomaly začali dostavovať. Bolo to vlastne akési každodenné “geologické“ objavovanie vzácnych artefaktov. Odrazu tu boli nové dimenzie, pocity, vnemy, zážitky, skúsenosti, ale aj rozpory, symbiózy a mnohokrát aj návraty do minulosti k tým vzácnym okamihom. Často to bolo cestovanie v čase a vlastne všetko toto vymenované som transformoval do materiálnych rozmerov, dával to na plátno aj keď nevydarených pokusov bolo vždy dosť,“ rozhovoril sa S. Jasovský, ktorého najlepším pomocníkom a zároveň priateľom pri tvorbe je kvalitná hudba. Rád počúva rock, vážnu hudbu, world alebo aj československú klasiku. „Ani jeden obraz nevznikol bez aktívnej asistencie tejto skoro rodnej sestry abstrakcie,“ dodal S. Jasovský, ktorý obdivuje bláznivé línie maliara Jacsona Pollocka.
V čom tkvie nádhera abstrakcie? „Pre nezaujatého diváka je pohľad na obraz tým, čo dokáže vnímať, resp. záleží na jeho duchovnej disponovanosti. Abstrakcia vyžaruje energiu a ak jej venujeme minútku a neignorujeme jej city, vždy sa nám odvďačí spätným pohladením. Obraz nemá byť mŕtvym a zaprášeným kusom nábytku. Abstrakcia nás musí upokojiť, povzbudiť a dodať množstvo energie.. musíme s ňou doslova komunikovať,“ vysvetľuje krásu abstrakcie S. Jasovský, pre ktorého je maľovanie duchovnou, presnejšie duševnou činnosťou.
„Pri práci musíme byť „cool“. Nesmieme cítiť žiadny tlak, ani pokyny zhora, alebo zdola, pretože to zjavne odďaľuje želaný výsledok,“ dodal s úsmevom. Momentálne sa tvorba S. Jasovského pohybuje medzi dvoma pólmi. Postupne sa snaží opustiť intenzívne kolorované predstavy a emócie, a plynule vyústiť do menej výrazných tónov, napr. modro-šedých alebo béžových odtieňov. „Čiže zase je to o redukcii a zjednodušovaní, a to je vlastne krédo mojej tvorby… menej, menej a ešte raz menej, aby sme v konečnom dôsledku dosiahli čo najviac. Z vlastnej skúsenosti viem, že obraz nesmie obsahovať veľa detailov, lebo môže pôsobiť rušivo a človeka odpudzovať,“ poznamenal výtvarník, ktorá si rád zahrá tenis s priateľmi. „Tiež mám rád turistiku, spoznávanie rôznych zákutí, hubárčenie, v zime bežky a skoro som zabudol na hudbu, ktorá živí moje výtvarné bláznovstvá.“
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 46 (10. december 2019)