Oslavy 1. mája boli kedysi veľkolepou udalosťou a záležitosťou celého robotníckeho ľudu. Svojou mohutnosťou, vysokou organizovanosťou a disciplínou prenikali do vedomia ľudí.
Tradícia prvých májov, osláv práce a solidarity robotníckej triedy na celom svete sa dlhé roky udržiavala a v istom zmysle udržiava až dodnes. Pre mnohých sú masové pochody s transparentmi, alegorickými vozmi a oslavnými piesňami dodnes symbolom svojského života v Československej socialistickej republike. Duniace melódie vychádzajúce z dychových nástrojov sprevádzaných bubnami a obrovským potleskom, ulicami prechádzali nielen vysoko postavení funkcionári komunistickej strany, ale aj robotníci, vojaci, študenti, športovci, pionieri a o dušu mávajúce iskričky. Šlo o demonštráciu jednoty a sily, ktorej nositeľmi boli všetci účastníci osláv.
SPOMIENKY AUTORKY
V rokoch 1966 - 1975 som sa ako žiačka zúčastňovala pravidelne každý rok osláv Sviatku práce. Kto zažil slávne prvomájové sprievody pod taktovkou režimu, nezabudne, a kto nie, ten ich nikdy nepochopí. Išlo totiž o niečo viac než len o slávnostné zhromaždenie v uliciach. Od skorého rána zo všetkých mestských reproduktorov zneli veselé, budovateľské pesničky. Budíček zabezpečovala aj vojenská kapela, ktorá prepochodovala námestím aj s rotou vojakov. Otcovia i mamy vo sviatočných háboch kráčali na svoje pracoviská a deti do škôl. Ulice boli čisté ako nikdy. Večer ich zametali a polievali.
Členovia Socialistického zväzu mládeže vytiahli zo skríň modré košele a my, vtedy ešte pionieri, sme si na ne viazali červené šatky podľa naučeného postupu. Lepšie to mali športovci, ktorí len skočili do pohodlných teplákov a futbalisti vyfasovali nové červené dresy. Na školských a fabrických dvoroch sa účastníci zaraďovali do predpísaných štvorstupov či šesťstupov. Na čelo sprievodu umiestnili transparent s hrdým heslom: S KSČ NA ČELE BUDUJEME VESELE alebo VŠETCI PRACUJÚCI ZDRAVIA 1. MÁJ!
K transparentom pridali zopár československých a sovietskych oprášených zástav a takáto procesia sa vybrala na námestie, kde ich už organizátori sortírovali a ukladali podľa pripraveného scenára. Na slávnostnú tribúnu vystúpili vybraní súdruhovia vrátane čestných hostí. Po prejavoch, ktoré sa opakovali každý rok takmer bez zmeny, zadunela dychovka, pestrofarebný zástup sa zavlnil a pomaly posúval dolu mestom. Pred tribúnou bolo ešte potrebné zamávať zástavkami a mávatkami a z plného hrdla zvolať: NECH ŽIJE KSČ!
Športovci tu zacvičili a predviedli aj krkolomné kúsky, muzikanti ľudovej hudby zanôtili a tanečníci folkloristi zakrepčili ako najlepšie vedeli. Sprievod sa končil pri futbalovom štadióne. Pre väčšinu účastníkov sa prvomájová povinnosť skončila. Nie však pre tých, ktorých stranícka či mládežnícka organizácia poctila vyznamenaním, že majú česť niesť transparent či zástavu. Museli mašírovať späť do školy alebo fabriky a tieto vzácne trofeje vrátiť. Podniky a závody poskytovali svojim zamestnancom lístky na guľáš alebo párky. Účastníci osláv sa postupne rozchádzali do bufetov a stánkov, ktoré na tento účel zriadilo mesto na vybraných miestach. V popoludňajších hodinách sa konali prvomájové veselice. V meste bolo živo ako nikdy predtým. Nuž, aj také boli naše PRVÉ MÁJE...
Dnešná doba by niečo podobné neprijala, pretože prvomájovým sprievodom panovala uniformita. Dominovala červená farba. Bolo to jasné už z jediného pohľadu na celú tú dokonalú parádu. Jednotlivec v nej nemal šancu vyniknúť. Človek bol skrátka súčasťou niečoho, čo ho v každom ohľade prerastalo. Výnimkou boli azda iba prizerajúci sa veľkí súdruhovia, ktorí mávali nadšeným davom z hlavnej tribúny.
Spracovala Viera Mošoňová, foto: z knihy Vladimír Bárta - Ako sme tu žili
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 16 (28. apríl 2021)