Pripomíname si TRADÍCIE: Magická noc na svätého Jána a čomu ľudia verili

V ľudovom chápaní patril deň Jána k významným sviatkom, preto sa vtedy nemalo pracovať.

V salašníctve ovčiari považovali 24. jún za svoj stavovský sviatok. Ján Krstiteľ sa kedysi stal patrónom krajčírov a pastierov. V goralských obciach Zamaguria sa tento sviatok vyvrcholenia leta oslavoval pálením ohňov, ktoré zapaľovala mládež.

TAJOMNÁ JÁNSKA NOC

Ohne boli umocnené Jánskymi spevmi, ktoré sa ozývali na kopcoch za dedinou. Ľudia verili, že všetky rastliny, ktoré na Jána kvitli, majú liečivý alebo magický účinok. Podľa najstarších pamätníkov bolo treba zbierať kvety i zeliny pri mesiaci do východu slnka, ináč z nich opadla čarovná moc. So svätojánskou nocou je prepletená legenda o kvete paprade.

POKLAD POD PAPRAĎOU

Podľa pradávnej predstavy zamagurského ľudu o polnoci z 23. na 24. júna kvitla papraď, známa aj ako peračina alebo čertovo rebro a verilo sa, že na mieste, kde kvitne, má byť zakopaný poklad. Papraď, podľa reči informátorov, kvitla iba chvíľočku, a to raz za niekoľko rokov a mala mať len jediný kvet. Vraj komu sa ho podarilo nájsť, mal náramne zbohatnúť a celý život ho malo sprevádzať šťastie. Zakopané zakliate poklady prezrádzali belasé plamienky, ktoré nad nimi horeli. Ak nálezcovi nebol poklad súdený, plamienok vzápätí zhasol.

Ako hovorili starší pamätníci, nebolo slobodno sa hneď takého bohatstva dotýkať a zmocniť sa ho. Radili na tom mieste zapichnúť nožík alebo plamienok prikryť onucou (látkou omotanou okolo nohy v čižme) i krpcom a prečkať do rána. Iba tak sa mohlo hľadať a začať kopať, najlepšie na svitaní. Ako varovali ľudia, mládenec, ktorý sa vybral hľadať kvitnúcu papraď ukrytú v tôni lesa, musel byť sám, odvážny a navyše šľachetný. Práve preto zázračný kvet nebol dožičený hocikomu. Ľudia ho hľadali celé roky, no do dnešných čias ho vraj nikto nikdy nevidel.

Obdarovaný mocou vraj mali kvet odtrhnúť kolenačky a pomaly ho ukryť za košeľu, tvrdili bačovia. Poverčivosť a viera v zázraky i túžba po lepšom živote ovládla aj salašníkov. Boli vydaní napospas prírode a horám, ktoré boli samou záhadou. Pokušenie zbohatnúť ich opantalo natoľko, že ich neodradila ani neschodná cesta.

MAGICKÝ PRÍBEH

Dávna príhoda istého pastiera zo Zamaguria prechádza z generácie na generáciu. A hovorí sa, že, kedysi dávno pobral sa pastier od dohasínajúcej jánskej vatry okolo polnoci škúliť za pokladmi. Bol to hustý chlap, od detstva na domácej strave chovaný... Nechtiac vošiel do akejsi húštiny, keď sa z nej horko-ťažko vymotal, začalo ho v krpci čosi omínať. Vyzul sa a začal vytriasať obuv. Zbadal, že z krpca mu vypadol jagavý kvietok, nikdy ešte taký nezazrel. Zmizol mu rovno pred očami, akoby sa pod zem prepadol. Keď na druhý deň, iba tak cez zuby spomenul bačovi, čo sa mu prihodilo v noci, ten len zalomil rukami a zhíkol. Vyvadil sa s ním, že čo to vykonal, že peračinu znevážil a vyvodil, prečo sa kvietok stratil...

Historická fotografia pri rieke Dunajec.

KÚPANIE V POTOKOCH

Toľko legenda. Ale medzi ľuďmi kedysi panovalo, že do Jána bol zákaz kúpania sa detí v potoku. Hovorilo sa, že musia počkať, kým sv. Ján pokrstí vodu. Vraj od tzv. predjánskej vody mohli by deti „zachorieť“, verilo sa , že do Jána vo vode prebývajú nečisté sily. Tiež to, že, keď už Ján pokrstil všetky vody, odteraz nebudete mať škody“.

Deň sv. Jána bol spojený i s vitím vencov a ich púšťaním do vody. Medzi ľuďmi sa hovorilo, že na sv. Jána voda kvitne. Dievky uvité vence hádzali do vody, aby si vyveštili - či sa vydajú alebo o koľko rokov majú počítať so svadbou. Ak sa mládencovi podarilo chytiť veniec, mohlo sa počítať so svadbou.

V iných regiónoch

Na území Štiavnice dievčatá vo vnútri venca ukryli na lístočku žartovné veršíky v znení: „Či si pán Ján, vyberieš môj veniec alebo zošito vrece plné peňazí.“ Tiež, že, „už desiaty rok púšťam môj veniec, možno ma v jedenástom roku nájde mládenec.“

Spracovala Viera Mošoňová, zdroj a foto: Putovanie krajinou na brehoch Dunajca

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 12, 18. jún 2025).