V týchto jarných mesiacoch sa na jasnej večernej juhozápadnej oblohe objavuje niekoľko zaujímavých žiarivých astronomických objektov, preto sa ma často ľudia pýtajú, o aké nebeské telesá ide. Samozrejme, tých svietiacich nebeských telies je nespočetné množstvo, preto predstavím len dve. Jednu planétu a jednu hviezdu.
Aj keď na oblohe obidve svietia, je medzi nimi obrovský rozdiel. Hviezda je horúce, žeravé, plynné a horiace teleso, ktoré vydáva do okolitého priestoru silné svetelné a tepelné žiarenie. Naše Slnko je teda „hviezda”. Takých žeravých telies je na oblohe obrovské množstvo. Planéty sú zase objekty, ktoré obiehajú okolo hviezdy, ktorá ich osvetľuje a pri pohľade zo Zeme sa nám zdá, že tiež svietia. Svetlo zo Slnka sa od planét len odráža k nám, preto svietia podobne ako hviezdy. Planétami našej hviezdy (Slnka) sú Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún (Pluto bolo preradené do nižšej kategórie telies). Takže, poďme k tým dvom nebeským telesám, ktoré nás večer upútali.
Túžobne očakávaná hviezdička
SYRIUS patrí k tým bližším susedom nášho Slnka (najbližšie „slnko“ k nám je Proxima Centauri). Ak by sme k hviezde Syrius leteli rýchlosťou svetla (300 000 km za sekundu) trvalo by nám to 9 rokov. V budúcnosti to bude ešte ďalej, lebo od našej Zeme sa vzďaľuje každú sekundu o 8 km. Je to krásna, veľmi jasná a jagavá hviezda, blikajúca rôznymi dúhovými farbami nad južným horizontom. Túto peknú hviezdičku sa dá u nás vidieť len od januára do apríla, lebo väčšiu časť roka je pod horizontom na južnej pologuli. Bola veľmi túžobne očakávaná, preto jej návrat ohlasovali egyptskí kňazi hlasnými trúbami a veľkými oslavami. Starí Egypťania vedeli, že po jej príchode dôjde k rozvodneniu rieky Níl, k zaplaveniu celého údolia a prinášaniu novej úrodnej pôdy. Od rozvodnenej rieky a novej úrodnej pôdy závisel ich život. Na jej pozorovanie z nášho územia máme teda už málo času.
Lenivá a čudne otáčajúca sa Venuša
Ďalší, ešte väčší a žiarivejší objekt na juhozápadnej oblohe je planéta (teda nie hviezda) VENUŠA. Svieti preto tak silno, lebo je bližšie k Slnku a jej hustá atmosféra odráža až 75 % slnečných lúčov (naša Zem odráža len 10 %). V týchto mesiacoch si ju nemôžeme pomýliť s inými planétami, lebo tie vychádzajú zavčasu nad ránom. Najbližšie okolo Slnka obieha Merkúr (ten je veľmi malý), potom Venuša, naša Zem a ďalšie. Nás pozemšťanov zaujímajú susedia z ľavej i pravej strany Venuša a Mars. Obdobie pozorovaní voľným okom alebo ďalekohľadmi neprinieslo veľa poznatkov o týchto planétach, preto v túžbe po mimozemských civilizáciách sme si vytvorili „venušanov a marťanov“. Prišiel však vek kozmonautiky a letov do vesmíru a tie nás denne obohacujú o nové poznatky o vesmíre. K Venuši poslali ľudia od roku 1960 okolo 20 sond (a ďalšie sa pripravujú), takže vieme o nej oveľa viac. Väčšina sa usadila na blízkych obežných dráhach tohto telesa, odkiaľ zložité prístroje posielajú rôzne informácie, údaje i fotografie. Americká PIONEER VENUS (1978) zaniesla tri vedecké puzdrá do hustej atmosféry Venuše, pričom jednému z nich sa podarilo mäkko pristať na povrchu. Podobne mäkko pristáli i ruské sondy Venera (1981) a Vega (1984). Pre vysokú teplotu však vysielali veľmi krátko. (Najdlhšie vysielala Venera až 127 minút a poslala nám i prvé farebné fotografie z najbližšieho okolia miesta pristátia.) Venuša je približne taká veľká ako naša Zem. Jej polomer je 6050 km, teda blízko našich „šetri sa osle“ (žiacka učebná pomôcka na zapamätanie) – 6378 km. Povrch sa nedá vidieť, lebo má veľmi hustú a neprehľadnú atmosféru (až 90-krát hustejšia ako naša a tvoria ju pary kyseliny sírovej), preto o jej povrchu vieme len z radarového snímkovania. Sonda Magelan (USA-1989) krúžila okolo Venuše a radarom zmapovala až 98 % povrchu. Sú na nej podobné geologické útvary ako na Zemi. Teplota sa pohybuje okolo 450 stupňov Celzia (pri takej teplote sa u nás taví cín, zinok, olovo).Samozrejme pri takej teplote nemôže byť ani reči o existencii tekutej vody na povrchu.
Zornička a Večernica
Zem je viac vzdialená od Slnka, preto má i nižšie teploty, vďaka ktorým máme u nás vodu v pevnom, kvapalnom i plynnom skupenstve. Veľké rozdiely sú aj v zložení atmosféry. Kým u nás je hlavnou zložkou dusík, kyslík a malé množstvo oxidu uhličitého, na našej susedke je až 97 % oxidu uhličitého. Vietor sa ponad horúci a suchý povrch preháňa rýchlosťou až do 400 km za hodinu. Gravitácia je oveľa menšia, preto človek by tam vážil o niekoľko kilogramov menej. Venuša, podobne ako Zem, tiež rotuje okolo svojej osi. Kým však urobí jednu lenivú otočku, teda náš jeden deň, trvá jej to až 243 pozemských dní (u nás to je len 24 hodín). Jeden jej obeh okolo Slnka (1 rok) je kratší ako náš – stihne to už za 225 dní. Nevysvetlené je jej čudné otáčanie okolo vlastnej osi. Všetky planéty našej slnečnej sústavy sa totiž otáčajú rovnakým smerom a ona jediná sa tomu nepodriadila a točí sa tvrdohlavo opačným smerom. Ranné Slnko na nej potom vychádza z opačnej strany, teda zo západu a cestuje oblohou 243 dní na východ. Ľudia si ju odnepamäti obľúbili pri rannom vstávaní i večernom usínaní, preto mala dvojaké pomenovania – ráno ZORNIČKA a večer VEČERNICA. Z terajšieho večerného neba nám postupne odcestuje a o niekoľko mesiacov zažiari v skorých ranných hodinách na opačnej strane oblohy, na východe. Jej terajšie miesto na oblohe postupne nahradia naši ďalší susedia – menší kamenný MARS a obrovské plynné planéty JUPITER so SATURNOM.Máme sa na čo tešiť!
Rudolf Roman, foto: ilu.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č.11/2020 (24. marec 2020)