top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Príbeh Pavla Mišenka: Ako sa posunuli Vianoce

Updated: Jul 13, 2020


zimna-krajina-od-pietra-brughela

Husté sneženie a silný severný vietor ovládli svojou ľadovou belotou celý kraj. Snehové vločky sa ako roje včiel preháňali oblohou a hľadali miesto, kde sa uložia na odpočinok. Takto rýchlo zakrývali v teréne všetky nerovnosti a modelovali krajinu podľa svojich predstáv. „Pripravte cestu Pánovi,“ spomenul si unavený pútnik brodiaci sa snehovými závejmi na aktuálne slová zo svätého písma. Za sebou ťahal vyčerpaného koňa, v ktorého stopách sa ledva vliekla koženými vakmi ovešaná mulica. Cestu už vôbec nebolo vidno, avšak muž v tmavozelenom vlnenom kabáte vedel, kam má ísť. Poznal to tu, veď od domova ho delil už iba jeden kopec. „Na druhej strane Vabca by nemalo až tak fúkať a bude aj menej snehu,“ dodával si takto silu ľubovniansky mešťan Mikuláš Topper, vracajúci sa domov z dlhej púte za obchodmi…


Postihol ich Boží trest? Posledných pár rokov sú zimy podstatne tuhšie ako za starých čias. On si to už až tak dobre nepamätá, no neraz o tom počul od starších. Predtým nenapadlo viac snehu ako na lakeť a aj to len výnimočne. Teraz každú zimu zafúka domy až po okná a do poľa sa bez dobrých saní alebo snežníc nedá ani vyjsť. „Je to Boží trest,“ pomyslel si zadýchaný muž predierajúc sa čím ďalej väčšími závejmi. Podľa slov  katolíckeho kňaza bolo jasné, že Stvoriteľ trestá svoj ľud, pretože kacírski luteráni odpadli od cirkvi a žijú v bludoch. Teraz, keď ho pod tlakom jeho milosti Mikuláša Macejowského, otca terajšieho spišského podstarostu Jána sídliaceho na hrade, vymenil protestantský kazateľ, sa Boh hnevá na tých, ktorí zostali v svojej nevedomosti verní Rímu. „Je to zaiste Boží trest,“ zamrmlal si iba tak pre seba unavený pocestný. Mal naponáhlo, pretože kvôli „pánskym rozmarom,“ aspoň takto to vnímal on, sa tento rok Pána 1582 skrátil o celých desať dní, a preto sa nestihol vrátiť domov načas, aby spolu so svojou manželkou a dcérami mohol v pokoji sláviť sviatok Božieho narodenia. Mrzelo ho to, pretože pred  odchodom im sľúbil, že do Vianoc bude doma. V kožených vakoch niesol okrem zárobku aj darčeky, ktorými chcel svojich najbližších počas najkrajšej noci v roku obdarovať.


Musel si poradiť aj bez syna Vráťme sa však o tri mesiace späť, keď sa Mikuláš, vnuk Jakuba Toppera, vybral vlastnoručne zhotovenou plťou po rieke Poprad na sever, aby tam predal svoj tovar. Meď a kvalitné dubové drevo mali v Toruni či Gdansku stále dobrú cenu. Hlavne teraz, keď poľský kráľ Štefan Bátory, nech mu dá Boh dlhý život, novými privilégiami zaručil spišským kupcom voľný prechod cez jeho územie, sa obchod orientovaný týmto smerom oplatil. Veď nemuseli platiť clo a navyše mohli obchádzať väčšie mestá bez toho, aby tam museli za nízku cenu, stanovenú tamojšou mestskou radou, predávať to, čo chceli predať inde. Kráľ Štefan zreformoval aj armádu, takže viditeľne vzrástla bezpečnosť v okolí dôležitých obchodných ciest. „Vivat, Stefanus Batori rex Polonie!“ neraz sa preto ozývalo aj z ľubovnianskej radnice. Mikuláš sa na takúto cestu pripravoval už od skorej jari. Najprv musel v Bystrici nakúpiť meď a dopraviť ju cez hory do Ľubovne. Je pravdou, že tá sa dala zaobstarať aj na Spiši či Gemeri, a dokonca lacnejšie, ale za  medené ingoty s banskobystrickým erbom získal od priekupníkov na severe podstatne viac peňazí. Kvalitné dubové drevo nakúpil v susednom Šariši. To musel narezať tak, aby slúžilo ako súčasť plte. Nebolo to jednoduché, lebo dub je predsa len ťažký. Pri použití správnej konštrukcie sa dokázalo takto zhotovené plavidlo udržať na hladine rieky aj s nákladom na palube. Bola to robota pre viacerých chlapov, ale keďže Mikuláša Boh obdaril samými dcérami a nemohol si dovoliť platiť sluhov, naučil sa s pomocou rozumu túto robotu urobiť sám. Plť staval v prístave na konci  „Nižnej ulice,“ takže, ak potreboval preniesť niečo ťažké, stále mu niekto za krčah piva či misku krúpovej polievky pomohol. Počas dňa sa to tam robotníkmi len tak hemžilo, veď tento spôsob prepravy tovaru sa stal veľmi obľúbený a každý kupec z Ľubovne na ňom profitoval. Hlavne teraz, keď v zime napadlo viacej snehu a aj letá boli vlhkejšie, sa po  rieke naplnenej vodou dalo prepravovať prakticky všetko.


Na ceste číhali aj tajomní vodníci Mikuláš mal v pláne vyplávať koncom augusta, keď po žatve odloží úrodu do sýpky. No jar a leto boli daždivé, a preto sa zber obilia oneskoril. Aj práce v prístave sa pre zlé počasie výrazne spomalili. Keď už bol so všetkým hotový a pripravený odtlačiť svoj „koráb“ od brehu, musel ešte čakať, kým sa dá dokopy skupina pltí smerujúca k Baltiku, lebo plávať do takej diaľky osamote, bolo veľmi nebezpečné a vlastne ani nemožné. Teraz, keď chcel každý vyplávať čo najskôr, netrvalo dlho nájsť si spoločnosť. Na sklonku septembra, pár dní pred sviatkom svätého Michala, sa rozlúčil s najbližšími a spolu s ďalšími obchodníkmi odrazil svoje plavidlo od rodnej zeme a nechal sa unášať lenivými vlnami Popradu na sever. Bola to cesta za obživou, ale stále s neistým koncom. Veľa pltí cestu nedokončilo a vzácny náklad neraz skončil na dne rieky. Spod koreňov starých vŕb vyrastajúcich na brehu rieky, kde voda rokmi vyhĺbila podzemné siene, sledovali pocestných bez prestávky oči vodníkov a striehli na ich duše. Tie potom ukladali do svojich „sýpok“ hlboko pod hladinou. Aj keď sa pltníkom podarilo dosiahnuť cieľ, nemuseli svoj tovar výhodne predať, takže dlhé dni strávené na vlnách boli plné modlitieb, aby všemohúci bdel nad ich osudom. Mikuláš počas plavby nesledoval kalendár. Absolvoval túto cestu už viackrát, takže predpokladal, že do Torune dopláva približne na sviatok sv. Lukáša. Jediné, čo ho na jeho ceste zaujímalo, bola identifikácia piatku a nedele, to aby vedel, kedy zo svojho jedálnička vynechať mäso a v deň vzkriesenia nášho Pána nechcel zasa vynechať bohoslužbu. Cesta sa zrýchlila, keď sa vody Dunajca vliali do širokého koryta Visly. Hory vystriedali široké roviny prelínajúce sa s mierne  vlniacimi pahorkami. Plával popri kamenných či tehlových hradbách miest, drevených mólach rybárskych osád. Noc trávil v prístave, ktorých bolo pozdĺž brehu neúrekom. Tu za nocľah, stravu a ochranu zaplatil niekoľko medených mincí, avšak vedel, že sa dožije rána a znova nastúpi na svoju plť s neporušeným nákladom.


Čas sa zrazu posunul o desať dní Konečne nadišiel deň, keď sa na obzore objavili červené tehlové hradby a mohutné strelecké bašty kráľovského mesta Toruň. „Ak nájdem dobrého kupca, predám všetko tu a idem domov,“ pomyslel si Mikuláš Topper a v duchu sa už videl, ako kráča po ceste vedľa rieky smerom na juh. „Človek mieni, Pán Boh mení,“ platilo aj teraz, keď ľubovniansky kupec vo veľkom prístave vystúpil na breh. Prvé veľké prekvapenie zažil, keď už tradične zašiel do kostola Panny Márie, aby sa tu poďakoval za úspešne zvládnutú cestu. Od mnícha, ktorý mu predával sviecu, sa dozvedel, že zajtra je už sviatok všetkých svätých, pretože v tomto mesiaci po štvrtom nasledoval hneď jeho pätnásty deň. Teda čas sa odrazu posunul o desať dní, a to sa vraj udialo na príkaz pápeža. Druhé prekvapenie zažil na tržnici, kde ceny medi a dreva boli nízke, pretože vďaka zlému počasiu počas leta väčšina obchodníkov priplávala až teraz a tovaru v skladoch bol prebytok. Rok sa chýlil ku koncu, on stratil desať dní a teraz stál pred rozhodnutím, či pristúpiť na istý, ale nevýhodný obchod alebo pokračovať do Gdanska, kde môžu byť podmienky lepšie, ale návrat neistý.


Nenaletel, a tak dobre pochodil Vzhľadom na pokročilú ročnú dobu väčšina kupcov nechala svoj tovar v Toruni aj za nižšiu cenu a náhlili sa domov, aby ich cestou nezastihli mrazy. V meste sa totiž začali šíriť fámy, že zima príde skôr a bude veľmi tuhá. Tí, ktorí v časovom strese naleteli triku prešibaných torunských mešťanov, pomohli naplniť ich vrecká a seba pripravili o výhodný obchod. „Keď budeš robiť rozhodnutia podľa rozumu iných, zbytočne nosíš Boží dar, akým je hlava na krku,“ spomenul si na vetu, ktorú neraz opakoval jeho otec, a tak aj napriek určitému riziku predsa len vyplával ďalej na sever. Cesta v zime a zlom počasí nebola ľahká, ale vyplatila sa. V Gdansku dostal za všetok tovar dvojnásobok oproti tomu, čo mu núkali v Toruni. Na trhu kúpil koňa, mulicu a dary pre manželku a dcéry.  Prsteň, náušnice či náhrdelník z jantáru potešia zaiste každú ženu, a on ich mal doma päť. Tešil sa, pretože mu v mešci ešte stále zostalo množstvo cengajúcich zlatých mincí a navyše po návrate do Ľubovne speňaží zvieratá, ktoré kúpil iba kvôli rýchlejšiemu a pohodlnejšiemu cestovaniu. V obrovskom chráme neďaleko gdanského trhoviska, zasvätenému tiež Panne Márii, stretol skupinu krakovských kupcov chystajúcich sa na cestu domov. Tí nemali nič proti tomu, aby sa Mikuláš k nim pridal, a tak v dobrej spoločnosti a pod ochranou ozbrojencov v zdraví došiel do mesta, kde sídli poľský kráľ, do nádherného Krakova.


Božie narodenie slávil mimo domova Pravda, už od Varšavy kráčali po zasnežených cestách, čo ich citeľne spomaľovalo. Do cieľa došli akurát na vigíliu sviatku Božieho narodenia. To už bolo jasné, že nestihne slávnostnú večeru so svojimi blízkymi a radostné „Glória“ nebude o pol noci spievať doma v ľubovnianskom chráme. Najkrajšiu noc v roku prežil v rodine jedného zo spolupútnikov, ktorého rodina bývala v dome neďaleko hlavného rínku. Na polnočnú omšu sa vybral spolu s hostiteľmi do velikánskeho kostola Panny Márie. Tu pod obrovskou klenbou prežil nezabudnuteľné tri hodiny svojho života. Spev chóru, vôňa kadidla a nádherná výzdoba ho preniesli do iného – imaginárneho sveta, kde plápolajúce plamene sviec rozhýbali postavy svätcov na hlavnom oltári. Ráno, hneď po prvej omši, sa vybral na cestu domov. „Na sviatok Božieho narodenia nemá byť nikto sám, a už vôbec nie na cestách,“ odhovárali ho hostitelia. On však chcel byť s blízkymi čo najskôr, aby sviatočná atmosféra z jeho domu nevyprchala skôr, kým prejde jeho vstupnou bránou. Počasie mu spočiatku prialo, no na tretí deň ráno, keď opúšťal „vozovňu“ v Pivničnej, kde prespal, sa zo severozápadu prihnali sivé mračná. Tie priniesli husté sneženie sprevádzané silným severným vetrom. 


Tu ostali Vianoce na svojom mieste Mikuláš mal pravdu. Na južnej strane Vabca vietor trocha ustal, záveje boli citeľne menšie, takže mohol vysadnúť na koňa. Metelica preháňala roje snehových vločiek aj ulicami jeho rodného mesta, keď prešiel po drevenom moste cez rieku Poprad. Cestou nikoho nestretol a poriadne sa nadýchol, až keď spolu s koňmi vošiel do dufartu svojho domu. Cengot podkov po kamennej dlažbe upozornil domácich, že niekto prišiel, takže všetci čo boli doma, sa v momente tlačili vo dverách z kuchyne. V zasneženom dlhom kabáte, ktorého špicatá kapucňa zakrývala prišelcovi polovicu tváre, bolo otca veľmi ťažko poznať. Chvíľu, nie dlhšiu ako trvá jedno prežehnanie, muža s nedôverou pozorovali. Prvý sa spamätal Mikuláš, stiahol z hlavy kapucňu  a dojatý začal recitovať vianočný vinš. Jeho manželka s dcérami spočiatku nechápavo počúvali a nenechajúc otca dohovoriť, sa k nemu rozbehli, aby ho privítali. Len čo sa šťastný kupec zbavil desiatich párov objímajúcich rúk, dozvedel sa, že v Uhorsku k zmene kalendára nedošlo a do Vianoc ostáva ešte takmer celý týždeň.


Súvisiace historické fakty – Jakub Topper bol ľubovnianskym richtárom v rokoch 1523, 1525 a 1528.


-V polovici 16. storočia (okolo roku 1550) sa počasie v Európe ochladilo a nastala tzv. „malá doba ľadová,“ ktorá so sebou priniesla tuhé zimy a chladné, vlhké letá. Tento stav trval približne do prvej polovice 19. storočia.


-Rieka Poprad bola v minulosti využívaná na prepravu tovaru (písali sme o tom v ĽN č. 46 v roku 2014). Podľa dostupných písomných prameňov vieme, že posledná plť preplávala okolo Starej Ľubovne okolo roku 1840. Je možné, že splavovanie Popradu už od Podolínca vďačilo chladnému a vlhkému počasiu „malej doby ľadovej.“


– Poľský kráľ Štefan Bátory udelil okrem množstva iných privilégií mešťanom Starej Ľubovne 13. februára 1578 „salvuus conduktu“ – listinu zaručujúcu bezpečný prejazd jeho kráľovstvom.


-Pápež Gregor XIII. vo svojej bule Inter gravissinas z 24. februára 1582 nariadil, aby po 4. októbri 1582 hneď nasledoval 15. október. Týmto vstúpil do platnosti tzv. „gregoriánsky kalendár“, ktorý nahradil  starší „juliánsky“ –  zaviedol ho ešte v prvom storočí pred Kristom Gaius Július Cezar. Tento kalendár bol nepresný, čím narástla odchýlka medzi kalendárnym a solárnym rokom v 16. storočí o celých 10 dní. To znamená, že zimná rovnodennosť vychádzala už na 11. decembra. Nový kalendár prijali katolícke krajiny spolu s Poľskom ihneď, keďže kráľ Štefan Bátory bol horlivým katolíkom a dokonca pápežovým priateľom. Uhorsko (vrátane zálohovaného Spiša), kde sa nachádzala silná protestantská komunita, prijalo nový kalendár až v roku 1588.


Pavol Mišenko                                                   


コメント


bottom of page