Tri kritériá – viac než šesť krížikov na chrbte, záľubu, ktorú by prezentovala a v neposlednom rade mať odvahu vystúpiť pred obecenstvom, musela spĺňať žena, aby sa mohla predstaviť na nesúťažnej prehliadke Babička okresu 2018. Hoci posledný bod bol asi pre mnohé dámy obrovským „strašiakom“, každá jedna, ktorá sa 26. apríla postavila na pódium Kina Tatra, prekonala samu seba. A dokázala, že napriek veku má vedomostí, espritu, charizmy i entuziazmu doslova na rozdávanie.
Emília Demčáková (Hniezdne), Katarína Dudová (Jakubany), Mária Markovičová (Kamienka), Mária Valigurská (Nižné Ružbachy), Mária Kyšeľová (Plavnica), Monika Tančáková (Stará Ľubovňa), Anna Balušinská (Šarišské Jastrabie) a Mária Múdrá (Vyšné Ružbachy) – to je osmička členiek ZO Jednoty dôchodcov Slovenska v okrese, ktoré sa tento rok rozhodli čeliť výzve triumvirátu ĽOS – mesto – JDS. A aj keď niektoré spočiatku bojovali s motýľmi v bruchu, tie odtiaľ po prvých minútach na javisku odleteli.
„Tešila som sa na atmosféru i na to, že si po toľkých rokoch opäť oblečiem kroj. Bol to krásny zážitok a prajem ho prežiť aj ďalším,“netajila po skončení svoje pocity Mária Kyšeľová z Plavnice, ktorá sa publiku predstavila so svojou vnučkou. Mimochodom, prítomnosť mladej generácie bola tento rok nutná. Počas prvej disciplíny (Tradície odovzdávam deťom) totiž museli babičky predstaviť časti detského kroja. Presné pokyny – porozprávať príbeh z mladosti, mali síce tiež v druhej, v tej poslednej – Ukáž, čo vieš, však už dostali úplne voľnú ruku.
„Háčkujem ozdoby, z cukru tvarujem košíky, ktoré neskôr ozdobujem, šijem sukničky pre bábiky… Najviac som sa teda tešila na to, že ukážem, čo som vytvorila,“uviedla E. Demčáková, prezentáciu ktorej vystriedala ukážka časti krojov ušitých K. Dudovou a neskôr i umelecký prednes veršov M. Tančákovej v podaní samotnej autorky. Väčšina zo senioriek si však za mikrofónom zanôtila.„Spievam už od materskej školy, a tak učím aj svoje deti. Nemala som s tým teda žiadny problém,“ povedala M. Markovičová z Kamienky, ktorá podujatie opísala ako dojemné i pekné.„Som preto rada, že som sa prihlásila.“
Rovnako spev si vo „voľnej“ disciplíne zvolila aj ďalšia Mária, s poradovým číslom 4. A tak ako v celom priebehu Babičky okresu, i v závere pôsobila suverénnym dojmom.„Nebojím sa vystupovať. Keďže som robila na salaši, často som spievala naostro, takže som na to zvyknutá,“prezradila už M. Valigurská, ktorá sa vo štvrtok tešila na ľudí, prostredie či atmosféru. Dôvod bol pritom prostý.„Treba chodiť medzi ľudí, niečo povedať, niečo zaspievať. O tom je totiž život.“
Samozrejme, keďže už po druhý raz nešlo o súťaž, víťazkami bolo všetkých osem babičiek. Ich výkony však pozorne sledovala a neskôr i komentovala porota.„Mne celý program pripomínal recept ako žiť…, ako zmeniť svoj digitálny, mobilný a emailový život na taký, aký ho žili naši predkovia,“vyznal sa najskôr Dalibor Mikulík, ktorého zo súťažných disciplín oslovila hlavne tá druhá – Načieram do minulosti. Kedysi sa totiž, ako podotkol, ľudia oveľa viac rozprávali, prežívali spolu ťažké i veselé chvíle.„Takže asi najviac ma zaujali ich príbehy,“ doplnil riaditeľ Ľubovnianskeho múzea, ktorý vo štvrtok robil garde dvom dámam – Alžbete Chamillovej a Veronike Boďovej. Druhú z menovaných, podľa vlastných slov, očarili ľudové odevy. A neváhala preto babičkám položiť aj pár otázok.„Chcela som napríklad vedieť, aký je rozdiel medzi goralským krojom v Nižných Ružbachoch, Vyšných Ružbachoch a Lackovej. A dozvedela som sa, že žiaden. Odlišnosť je totiž jedine vo farbách,“uviedla učiteľka, folkloristka a speváčka, ktorá vďaka M. Tančákovej vie už i to, čo je vlastne „vpísané“ do chlapčenského lajbliku z Lackovej a od ďalších, že v rusínskych obciach neboli vždy kroje len po kolená.„Tak ako sa mení móda, tak sa pomaličky menili aj ony. Jednak ten materiál nie je rovnaký a takisto sa upravovala i dĺžka sukne, čo podľa mňa nie je veľmi dobré. Kroj by si mal totiž uchovať svoju tradíciu a pôvodinu,“dodala V. Boďová.
Samozrejme, keďže už po druhý raz nešlo o súťaž, víťazkami bolo všetkých osem babičiek. Ich výkony však pozorne sledovala a neskôr i komentovala porota.„Mne celý program pripomínal recept ako žiť…, ako zmeniť svoj digitálny, mobilný a emailový život na taký, aký ho žili naši predkovia,“vyznal sa najskôr Dalibor Mikulík, ktorého zo súťažných disciplín oslovila hlavne tá druhá – Načieram do minulosti. Kedysi sa totiž, ako podotkol, ľudia oveľa viac rozprávali, prežívali spolu ťažké i veselé chvíle.„Takže asi najviac ma zaujali ich príbehy,“ doplnil riaditeľ Ľubovnianskeho múzea, ktorý vo štvrtok robil garde dvom dámam – Alžbete Chamillovej a Veronike Boďovej. Druhú z menovaných, podľa vlastných slov, očarili ľudové odevy. A neváhala preto babičkám položiť aj pár otázok.„Chcela som napríklad vedieť, aký je rozdiel medzi goralským krojom v Nižných Ružbachoch, Vyšných Ružbachoch a Lackovej. A dozvedela som sa, že žiaden. Odlišnosť je totiž jedine vo farbách,“uviedla učiteľka, folkloristka a speváčka, ktorá vďaka M. Tančákovej vie už i to, čo je vlastne „vpísané“ do chlapčenského lajbliku z Lackovej a od ďalších, že v rusínskych obciach neboli vždy kroje len po kolená.„Tak ako sa mení móda, tak sa pomaličky menili aj ony. Jednak ten materiál nie je rovnaký a takisto sa upravovala i dĺžka sukne, čo podľa mňa nie je veľmi dobré. Kroj by si mal totiž uchovať svoju tradíciu a pôvodinu,“dodala V. Boďová.
A. Balušinská: „Vnučka chcela kroj, tak sme sa do toho pustili – ušili sme spodničku, na ňu čipku, sukničku, potom šurcik, lajblik, košieľku… Kroj, ktorý mám ja, nosila ešte moja babka.“
Článok bol publikovaný v ĽN č. 17 (2. mája 2018)