Odhliadnuc od každodenných povinností prirodzenou vlastnosťou každého z nás je z času na čas ubrzdiť a zamyslieť sa, zaspomínať na dobu minulú.
Priam núkajúcou sa príležitosťou, ktorá evokuje k podobnému zamýšľaniu, bývajú osobné jubileá v živote jednotlivca, rovnako spoločnosti či jej inštitúcií. Z tejto kategórie vzorovou bývajú jubileá našich škôl, výročia, ktoré v nás prebúdzajú stovky spomienok na ošúchané školské lavice, na katedru a predovšetkým na tých, ktorí ich oživovali.
Nedalo mi preto nespomenúť si na súvisiacu udalosť, ktorej následkom je skutočnosť, že aktuálnym školským rokom 2022/23 Gymnázium Terézie Vansovej v Starej Ľubovni završuje 75-ty rok života. Existencie, naplnenej predovšetkým namáhavou prácou, dynamikou rozvoja a prirodzene, primerane viditeľnými výsledkami. Vždy s ambíciou pozdvihnutia vzdelanostnej úrovne mladých generácií, žijúcich v meste a širšom okolí tohto regiónu. Úrovne, v minulosti často zabúdaného Zamaguria, pre mňa osobne jedného z najkrajších kútov Slovenska.
Vtedy sa písal 1. september 1948. Mimochodom tento dátum evokuje vo mne ešte jednu osobnú spomienku. V rovnaký deň som neisto kráčal vedľa mamy, pravdepodobne pridržiavajúc sa jej sukne, keď ma odprevádzala do 1. triedy ľudovej školy k pani učiteľke Turákovej.
Vtedy Jedenásťročná stredná škola
Ak má žena či muž 75 rokov, zvykne sa im hovoriť starenka a starec. Na Slovensku o to skôr a celkom oprávnene, lebo v Európe sme vraj na chvoste v priemernej dĺžke života. V živote inštitúcií to však zďaleka tak nie je, už vôbec nie v živote inštitúcie, ktorej hovoríme vzdelávacia, čiže škola. Škola má totiž prirodzenú schopnosť sebaomladzovania. Omladzujú ju tí, ktorí jeseň čo jeseň zasadajú do lavíc so zvedavými otázkami, často netradičnými názormi či „inovatívnymi“ riešeniami, hoci nie vždy zrelými. Ak tie dozrievajú vo vecných diskusiách s tými, ktorí stoja za katedrou, taká škola s rokmi nestarne, ostáva mladou a v spoločnosti atraktívnou.
Nemôžem tvrdiť, že detailne poznám históriu a rozvoj ľubovnianskeho gymnázia, no predsa čosi viem. Bol som jeho študentom, absolvoval som ho v rokoch 1956-1959, vtedy pod úradným názvom Jedenásťročná stredná škola. Napokon, v rokoch 1965 až 1966 som bol členom pedagogického zboru, so zmeneným názvom Stredná všeobecno-vzdelávacia škola. Neskôr som sa dozvedel o škole už len sprostredkovane, najmä v období 80. a 90-tych rokov. Vtedy som minimálne raz ročne navštevoval školu z dôvodu propagácie štúdia na mojom pracovisku – na Fakulte elektrotechniky a informatiky na VŠT v Košiciach (neskôr Technickej univerzity...). Práve pri týchto návštevách som si uvedomoval očividný pokrok školy oproti mojich študentských rokov.
Bez odborných učební, laboratórií
Vtedy dávno škola nemala žiadne laboratórium, žiadnu odbornú či jazykovú učebňu, o takom niečom sa nám ani nesnívalo. Chemické alebo fyzikálne pokusy sa robili na katedre (učiteľskom stole), vyučujúcim profesorom pred celou triedou. Ešteže naši vyučujúci boli dostatočne vynaliezaví. Na jeden taký praktický a mimoriadne názorný pokus z fyziky si doteraz pamätám. Aj preto kto ho urobil. Totiž, aktuálnu hodinu prišiel suplovať profesor z humanitným zameraním a podľa harmonogramu výučby témou bol voľný pád telies. Vyučujúci nám voľný pád ukázal jednoducho. Z vrecka saka vybral guličku, (hlinenú, s akou sme sa ako malí chlapci hrávali a triafali do dierky na chodníkoch), rozkotúľal ju po katedre až sa skotúľala na podlahu. Zopakoval to ešte raz, dva razy, rozhliadol sa po celej triede a skonštatoval, „práve ste videli voľný pád telesa,“ a guličku si strčil späť do vrecka. Fyzikálne zákonitosti tohto javu a jeho matematické vyjadrenie ponechal na chýbajúceho kolegu. Zbytok vyučovacej hodiny využil skutočne racionálne, rozhovoril sa o známou talianskom fyzikovi G. Galileovi, ktorý žil na začiatku novoveku v meste Pisa. Aj keď pokus sme prijali s patričnou dávkou humoru, ocenili sme jeho originalitu. Vtlačil sa do mojich spomienok. Tým profesorom bol náš dobrosrdečný dejepisár, zemepisár a najmä milosrdný nemčinár, pán Juraj Damitš.
Laboratóriá na škole ešte niekoľko rokov chýbali, no šťastena nás neobišla v tom, že v rokoch 1957 a 1958 relatívne konzervatívnu zborovňu omladila čerstvá posila. Pedagogický zbor sa posilnil viacerými mladými pedagógmi. Spomínam si najmä na tých, ktorí sa v mojom rodnom meste natrvalo usadili, resp. ktorí podstatnejšie usmernili moju profesnú orientáciu. Takže predostieram týchto pánov, v zátvorke s ich aprobáciou a rokom príchodu do Starej Ľubovne: Vasil Buvalič (SJ, RJ, 1957), Juraj Gibeľ (M, Dg, 1958), Ján Jakubík (M, F, 1958), Jozef Kluka (CH, B, 1957), Mária Novoveská (SJ, 1958), Štefan Popovič (SJ, 1958). V dospelom veku som s niektorými udržiaval priateľské kontakty, najviac už s nebohým Klukom.
SKVELÍ ŠTUDENTI
Aj pri skromnom vybavení školy v prvej dekáde jej existencie bolo by hriechom tvrdiť, že jej absolventi neboli dostatočne pripravení pre zaradenie do života zodpovedajúcemu stupňu ich gymnaziálneho štúdia, resp. pre ďalšie štúdium na vysokých školách. Pre oživenie pamäte uvediem niekoľko náhodne vybraných absolventov tohto náročného štúdia a ich povolania. Maturanti z r. 1952: Jozef Demek, právnik, Karol Dzedzina, novinár, Milan Štefan Konkoľovský, lekár. Maturanti z r. 1953: Miroslav Dobrovolný, elektrotechnický inžinier; Ján Gurega, matematik, Oto Vokál, právnik, Maturanti z r. 1955: Anton Joštiak a Fridrich Temkovicz, obaja lekári, Sergej Vavrinčík, pedagóg, Milan Vokál, pedagóg. Maturanti z roku 1957: Rudolf Matuščák, lekár, Vojtech Müller, pedagóg, Anton Zentko, fyzik... a ďalší. To je len vzorka mien. Prevažne som ich poznal a ako stredoškolák mal pred nimi rešpekt. V súvislosti s absolventmi nášho gymnázia sa mi žiada uviesť, že na ňom zmaturovali traja bratia Konkolovskí. Okrem spomínaného Štefana (r. 1952) v ďalšom roku 1953 zmaturoval Ladislav a napokon roku 1961 najmladší Pavol. Perličkou je, že všetci traja vyštudovali medicínu a dlhé roky spolu pracovali v nemocnici v Dunajskej Strede.
Už som uviedol, že môj ročník maturoval v roku 1959, v triede nás bol 36 (21 dievčat, 15 chlapcov), zmaturovali sme všetci. Ak ma pamäť nezrádza, vysokoškolské štúdium sme absolvovali 15-ti (10 chlapcov, 5 dievčat).
VZÁCNE SPOMIENKY
Ctiť si tradíciu, ktorú sme nechceli porušiť ani my, zorganizovali sme tiež niekoľko pomaturitných stretnutí, snáď také pamätnejšie bolo v roku 2009, keď sme si pripomenuli 50. výročie našej skúšky dospelosti (1959). Vydarené bolo počtom - stretlo sa nás cez dvadsať a pamätné bolo tým, že sme si zvnútra pozreli našu alma mater, sadli do lavíc v našej triede a počúvali nášho triedneho profesora pána Kluku. Rezonovali v nás nielen spomienky na roky mladosti, ale po prehliadke budovy aj obdiv ako omladla materiálnym vybavením. Moderné laboratóriá, odborné učebne sa stali prirodzenou súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu. Spolu so solídnym a ambicióznym pedagogickým kolektívom škola žila atribútmi modernej inštitúcie v našom rodnom meste.
Názov GYMNÁZIUM je odvodený od gréckeho slova GYMNÁZION, čo v antickom Grécku v preklade znamenalo „ústav na výchovu junákov,“ (vrátane vyučovania ich fyzickej kondície). Neskôr predstavoval stredné školy s povinnou výučbou latinčiny alebo gréčtiny. Dnešné gymnáziá nemajú túto povinnosť, zato ponúkajú množstvo predmetov, buď v humanitných alebo prírodovedných vetvách.
To je náplň aj nášho ľubovnianskeho Gymnázia Terézie Vansovej. Poprajme mu do druhej sedemdesiatpäťky predovšetkým veľa usilovných a nadaných študentov a trvalú invenciu všetkým, ktorí ich budú vzdelávať.
Pavel Novák, Košice, február 2023
História Gymnázia T. Vansovej
Vyučovanie na novozriadenej škole začalo 1. septembra 1948. Bola zriadená jedna trieda - 1. ročník s 29 žiakmi, z ktorých bolo 5 dievčat. V nasledujúcich školských rokoch sa postupne otvárali ďalšie triedy, takže v školskom roku 1951/52 mala škola štyri triedy a opúšťajú ju prví maturanti. Školský rok 1952/1953 uzatvára prvú etapu existencie školy. Podľa školského zákona z 24. apríla 1953 gymnázium zaniká a vytvára sa Jedenásťročná stredná škola (JSŠ). Najdôležitejšou zmenou, ktorá vyplynula zo zákona, bolo skrátenie štvorročného gymnaziálneho štúdia na tri roky. K ďalšej zmene v organizácii školy dochádza začiatkom 60. rokov, keď sa JSŠ v Starej Ľubovni rozčleňuje na základnú deväťročnú školu (ZDŠ) a strednú všeobecnovzdelávaciu školu (SVŠ). K poslednej zásadnej zmene došlo začiatkom 70. rokov, kedy sa pristúpilo k postupnej premene trojročného štúdia SVŠ na štvorročné gymnaziálne štúdium. Prvé dve triedy gymnázia sa otvorili v školskom roku 1970/71. A tiež aj jedna trieda SVŠ, čo znamenalo, že do roku 1973, keď maturovali poslední absolventi SVŠ, existovali vedľa seba dve školy riadené jedným riaditeľstvom. V nasledujúcich desaťročiach škola funguje bez výrazných zmien, azda najvýznamnejšou zmenou po roku 1989 bolo otvorenie osemročného gymnázia 1.9.1995 a udelenie čestného názvu Gymnázium Terézie Vansovej. GTV, foto: M.P.