web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • Redakcia ĽN

Na rok z nej bola Francúzka. Františka Neupauerová o svojej študijnej skúsenosti

Updated: Feb 6

Vycestovať na zahraničný pobyt znamená pre mladých ľudí obohatenie a skúsenosť. Potvrdzujú to ich ohlasy, našim ostatným príkladom je gymnazistka Františka Neupauerová. Tá okúsila život v neveľkom francúzskom mestečku na východe krajiny.

Učiteľka slovenčiny Veronika Bolešová (vľavo) z Gymnázia T. Vansovej prišla svoju študentku Františku Neupauerovú (vpravo) navštíviť priamo do Francúzska.


Františka na úvod s úprimnosťou prezrádza, že niť prvotného záujmu o netuzemský pobyt sa odvíjala od jej osobnej túžby: „Vždy som mala ambíciu byť raz súčasťou misií v Afrike, dostala som však podmienku naučiť sa najskôr po francúzsky, a to vzhľadom k tomu, že veľkú časť tohto svetadiela tvoria francúzske kolónie.“

K realizácii smelého plánu výraznou mierou prispel i fakt, že študentka má v rodine hneď niekoľko blízkych, ktorí už stredoškolské pobyty podobného charakteru absolvovali, a silná podpora rodičov, ktorým vďačí za možnosť naplno využiť príležitosť. Zároveň zavážil temperament výletníčky, vďaka ktorému sa naskytnutej šance chopila bez obáv: „Popravde, som veľmi svojská a zbožňujem ľudí. Rada cestujem, milujem dávku humoru a aktívne sa venujem lezeniu na nervy (smiech, pozn.).“


MESTSKÁ KOMORNOSŤ

Ráz prostredia predstavujúceho dočasné útočisko možno vnímať na princípe trojitej členitosti: „Bývala som v meste Chalon-sur-Saône v departemente Saône-et-Loire, ktorý sa nachádza v známom regióne Bourgogne.“ Študentkino niekdajšie bydlisko počtom obyvateľov pripomína jedenáste najväčšie mesto Slovenska a z opisu návštevníčky cítiť, že oplýva takmer filmovou atmosférou: „Malé romantické mestečko plné typickej francúzskej kultúry a basketbalu, ktorý sa tu hrá na vysokej úrovni, taktiež sa tu narodil úplne prvý fotograf na svete, preto počas prechádzky po meste zbadáte roztrúsené tabule s fotografiami.“

Línia Františkinej školopovinnosti sa s príchodom do krajiny nepretrhla, ako nová tvár triedy 1G2 strednej školy Emiland Gauthey pokračovala v dennom štúdiu.


Františka spolu so svojimi novými súrodencami.


REČOVÉ NÁBEHY

Nadšená turistka osvetľuje počiatočnú jazykovú bariéru v odľahlých končinách: „V Paríži sa možno dorozumiete po anglicky, ale v Chalon to príliš neplatí. Začiatok bol veľmi ťažký, cítila som sa ako malé dieťa. Keď ste šťastný - usmejete sa, ak ste nespokojný - zamračíte sa. Potrebujete niečo? Použijete ruky a nohy. Prvé týždne však ešte stále lietate v oblakoch. Všade rozvoniava francúzske pečivo, kaviarne míňate na každom rohu, máte pocit, že skoro každý Francúz s vami flirtuje, lebo len vyslovenie Bonjours božským akcentom vám spôsobí zimomriavky na chrbte. Bohužiaľ, po troch týždňoch to u mňa skončilo. Keď sa s vami niekto neustále rozpráva iba po francúzsky, máte chuť prerušiť ho slovami - Buď už ticho, aj tak ti nerozumiem! Jesť ráno, na obed a večer bagety sa vám zakrátko zunuje a mať dlhočizné vyučovanie je únavné. Navyše, keď zistíte, ako zvláštne je založená výslovnosť a gramatika, to celé vás náhle privedie k otázke - Čo tu vlastne robím? Ale všetko má šťastný koniec! Po dvoch mesiacoch som začala pomaly komunikovať a na konci pobytu som si urobila certifikát DELF B2, rovnajúci sa úrovni maturity, takže na seba môžem byť právom pyšná.“

Zaujímavosťou je, že samotný výslovnostný návyk a slovná zásoba k dospievajúcej Slovenke v štáte známej trikolóry prúdili takpovediac „cez ucho“ od jej okolia, súčasne gramatiku objavila ako samouk, prostredníctvom internetu, nakoľko nemala nikoho, kto by ju jazyku priučil a i keď sa jej francúzština v rozvrhu figurovala, mala skôr podobu hodín literatúry. Dôraz sa kládol na diela, autorov či dejiny.


ŠPECIFIKÁ SPOZA LAVÍC

Zmeny v poňatí formy výučby na pôde cudzokrajnej strednej školy boli badateľné: „Tamojší školský systém je veľmi odlišný. Bežne som končila okolo 18.00 h, okrem stredy, kedy je záver na poludnie. Doma som toho však mala menej. Zatiaľ čo na Slovensku sa musím učiť z hodiny na hodinu, vo Francúzsku som si spravila domáce úlohy a mohla som ísť spať.“

Študentkine spomienky vykresľujú i skladbu predmetov, pričom v mnohých prípadoch došlo k pozoruhodnému zlúčeniu zameraní: „V mojej škole tvorila chémia s fyzikou jeden predmet nazývaný veda, obdobne sa spojil i dejepis s geografiou. Matematika bola zvláštna a myslím si, že tým stratila na kráse. Francúzi ju totiž kombinujú s chémiou a geografiou. Medzi nevšedné hodiny patrila geopolitika, filozofia či anglická literatúra. Gro angličtiny predstavovala diskusia o rôznych témach, z ktorých sa písali slohové práce v rozmedzí 55 vyučovacích minút.“

Návštevníčka podotýka, že ani testom nechýbala inakosť. „Písomky sú zväčša postavené na analýze textu, takže som sa mohla učiť od nevidím do nevidím a učiteľ predo mňa  postavil text o probléme, ktorý sa musel riešiť, ako sa hovorí, sedliackym rozumom. Poznámky, ktoré som sa učila, mi mali dopomôcť nie ohodnotiť moje znalosti. Na jednej strane je to praktickejšie, no zdá sa mi, že žiaci nemajú toľko zapamätaných vedomostí ako my. Telesnú výchovu tu berú vážne! Nie si športový typ - zlá známka, ak si - dobrá známka,“ približuje tretiačka gymnázia.

Podľa slov výletníčky vo francúzskych školách neexistuje zastupovanie, v prípade, že profesor chýba, hodina jednoducho odpadá, rovnako prestávky sú pomerne netradičné: „Študenti ich netrávia v triedach, ale vonku v záhrade či v meste. Čo sa týka stravovania, obedy v jedálni pozostávajú z predjedla, pričom máte na výber z viacerých pokrmov, hlavného jedla, osobitným chodom je syr s bagetou, nasleduje dezert a ovocie.“

V čom však Františka objavila nesporné klady domoviny? „Najväčšie pozitívum, ktoré vidím v slovenských stredných školách oproti tým francúzskym, je familiárnosť. Vo Francúzsku majú učitelia so žiakmi výlučne profesionálne vzťahy. Dokonca majú pravidlá správania - napríklad, ak sa profesor nahne blízko nad študenta, aby sa pozrel, čo si značí do zošita, môže sa to brať ako obťažovanie. Študenti netvoria vyslovene kolektív, ja som bola súčasťou triedy, v ktorej mal každý vlastný rozvrh z dôvodu výberu rozličných predmetov, preto sme sa stretávali iba na hodine francúzštiny. Každý mal svoju malú skupinu priateľov, a tým to končilo. Vo francúzskej škole som cítila mierny pocit odcudzenia, no naopak, na Slovensku viem, že niekde patrím. Vytváram si silné priateľstvá s mojimi spolužiakmi a teším sa do školy,“ dodáva s úsmevom Františka a pokračuje rozvádzaním myšlienok o životnom štýle, „úprimne, v Chalon som bola stále obklopovaná témami - ako byť v živote úspešnejší, ako na sebe čoraz viac a viac pracovať. Na Slovensku mám pocit, že skôr hľadáme odpoveď na otázku, ako byť šťastnejší. Odmala sú Francúzi kariérne vedení, veľa riešia peniaze, vzťahy, budúcnosť. Sú lojálni, diplomatickí, ale aj povrchní. Avšak všetko závisí od konkrétneho sociálneho prostredia či kultúry, preto to nemožno zovšeobecňovať.“


SUVENÍRY PAMÄTI

Slovenka s odstupom času zhodnocuje, čo jej možnosť vyskúšať si inú kultúru dožičila: „Pobyt vo Francúzsku mi hlavne priniesol druhý domov, do ktorého sa môžem kedykoľvek vrátiť. Po celý čas, odkedy som späť, ma kontaktuje francúzska mama s celou rodinou a posiela mi balíčky s mojimi obľúbenými syrmi. Už nemám jednu rodinu, ale dve. Mám nových kamarátov a zážitky. Všetko, čo sa stalo, malo sa stať a ak niečo bolo zlé, tak som sa z toho jedine poučila.“

Rečová zdatnosť adolescentky sa nepretržite zlepšovala, preto nečudo, že sa o isté frázy rozhodla podeliť: „La vie est belle [:ľa vie e beľ:] – Život je krásny. – túto vetu Francúzi používajú, ak chcú vyjadriť spokojnosť, ale ešte radšej ako ironickú poznámku. Ďalej – Bisous [:bizu:]- Pusinky. - neformálny pozdrav pri rozlúčení. Zvyčajná otázka – Ako sa máš? – Comment ca va? :[komo sa va:], druhý môže v krátkosti odpovedať – Ca va [:sa va:] – Ujde to. Mám sa dobre. Veľmi často tiež započujete – To nevadí, v poriadku.- C´est pas grave [:se pa grav:]- alebo frázu – Robíš si srandu? – Tu rigoles? - [:te rigol:]. A tento slovný výťah by som zakončila svetoznámou vetou Je t´aime [:ž tem:]- Milujem ťa.“


Francúzska mama Élise.



SAMA ZA SEBA

Študentka uznáva, že postavenie sa na vlastné nohy pre ňu znamenalo výzvu: „Môj mozog si celkom neuvedomoval, ako ďaleko som od domova, takže pocit neistoty či nostalgie tam nikdy nebol, skôr som to brala ako obdobie, počas ktorého spoznávam a prežívam čosi nové, vzrušujúce. Trpezlivosť však bola skúškou môjho pobytu, hlavne čo sa týka francúzskeho jazyka a prípravy na certifikát B2. Ani rodinné vzťahy neboli vždy ideálne, no musela som sa naučiť rešpektovať a milovať ľudí takých, akí sú.“

Návštevníčka vyzdvihuje to, čo jej počas ťaživejších momentov dodávalo silu: „Myslím si, že to bola moja viera a francúzska mama. A ak ani jedno z toho nepomohlo, tak čerstvý croissant to istil (smiech),“ uzatvára Františka Neupauerová.


Alexandra Chamillová, foto: archív F.N.

Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 2 (19. január 2021)