web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • Redakcia ĽN

Na Levočskú horu putujeme už celé stáročia

Updated: Jul 13, 2020


Levoca - hora v pozadi

Po 770-krát sa uplynulý víkend vybrali pútnici na sviatok Navštívenia Panny Márie na Mariánsku horu v Levoči. Od roku 1311 je zasvätená tomuto sviatku.


Naši predkovia po stáročia rok čo rok putovali na toto „magické“ miesto, aby sa duchovne očistili a nabrali novú energiu potrebnú na prekonávanie niekedy neľahkých životných prekážok. Nikdy v histórii tu nedošlo k zázraku alebo záhadnému zjaveniu, a predsa sa tu od tatárskeho vpádu v roku 1241 schádzajú ľudia, aby sa poďakovali za prežitie apokalypsy, ktorej stelesnením boli mongolskí jazdci, tak nápadne sa podobajúci tým, ktorých opísal evanjelista Ján vo svojich zjaveniach. A predsa len môžeme za zázrak považovať záchranu obyvateľov Levoče a okolia na tomto kopci, kde v očakávaní istej a strašnej smrti  prosili Bohorodičku o pomoc. Tá svojich verných skutočne neopustila a nedovolila pohanom, aby im skrivili čo i len vlas na hlave.  Bol to tak strašný a silný zážitok, že  si  ho rok čo rok pripomínali aj tí, ktorí  „armagedon“  jari a leta v roku 1241 poznali iba z rozprávania. Vďaka kronikárovi Rogeriusovi sa môžeme preniesť do tejto doby.


Napísané husím brkom „Na poliach a po cestách ležali telá mnohých mŕtvych, niektoré bez hlavy, iné rozsekané na kúsky v dedinách alebo zhorené v kostoloch, do ktorých sa utiekali. Táto skaza, záhuba a spustošenie sa rozkladali na dva dni cesty, celá zem bola zmáčaná krvou dočervena a telá boli na zemi, ako stoja na paši osamelé stáda dobytka, oviec a prasiat. Vo vode plávalo mnoho mŕtvych utopených tiel, požierali ich ryby, červy a vodné vtáctvo. Vzduch bol zápachom taký otrávený a znečistený, že ľudia, ktorí zostali ležať po utrpení zranení, polomŕtvi na poliach, cestách a v lesoch, by možno mohli aj prežiť, no pre zamorenie vzduchu vypustili dušu. Kone so sedlami, uzdami bez jazdcov pobehovali po lúkach a hájoch a náhly lomoz ich dokázal priviesť do takej zúrivosti, až sa zdalo, akoby úplne zošaleli. Ich erdžanie sa dalo rovnako považovať aj za stonanie alebo plač…“ Áno, dnes sa nám zdá, že to, čo bolo husím brkom na pergamen „naškrabané“  pred vyše 770 rokmi, je dávna minulosť, ktorá sa nás, „moderných“ ľudí, už netýka. Preto si skúsme prečítať slová iného autentického pisára  –  splitského arcidiakona Tomáša, ktorý  opisuje atmosféru v Uhorsku krátko pred vpádom Tatárov: „Uhri v dlhom pokoji a mieri odvykli od zbrane, jediné potešenie mali iba v telesných pôžitkoch, lebo na čože iné staral sa kruh mladíkov, ako na mastenie a hladenie vlasov, čistenie svojej kože a zamieňanie mužského obleku s ciframi žien? Celý deň trávili pri skvostných hodoch a zženštilých žartoch, nočný sen ledva končil sa s treťou hodinou dňa, tak celý život svoj prebaviac so ženami v tônistých hájoch a na príjemných lúčinách, o hrôze války ani pomyslieť neznali. Pokolenie vtedajšie zženštilé, zcintľavené a zmaznavené bolo.“ K týmto slovám, hádam, iba dodáme, že Tatári sa v Uhorsku neobjavili odrazu ako nejaký prízrak, ale prichádzali tu v menších skupinách už niekoľko rokov predtým. Domorodé obyvateľstvo ich prítomnosť tolerovalo a v mieri ich prijímalo. Preto, ak sa pozeráme okolo seba s otvorenými očami,  má aj v dnešných časoch význam putovať na toto posvätné a zároveň pamätné  miesto a prosiť Pannu Máriu minimálne o dar zdravého rozumu.

kostol

Napriek zákazu Nie vždy v histórii to mali pútnici jednoduché. Začiatkom 16. storočia, kedy sa reformácia cirkvi začatá nemeckým mníchom Martinom Luterom dostala aj na Spiš, tu dochádza k potláčaniu „Mariánskeho kultu.“  Niekoľko desaťročí sa kazatelia v evanjelických zboroch snažili, aby Mariánska hora nad Levočou osirela a aby  tí, ktorí prijali novú zreformovanú vieru, zabudli na „stredovekým kultárstvom“ poznačené miesto. Pravda, počet pútnikov klesol, ale na sviatok Navštívenia Panny Márie tu naďalej prichádzali ľudia zo širokého okolia, a to aj zo spomínaných evanjelických zborov.  Oživenie púte nastalo po rekatolizácii Spiša, keď sa v roku 1671 konala veľká procesia veriacich vracajúcich sa do lona katolíckej cirkvi. (V tomto roku bola vysvätená aj kaplnka sv. Michala na Ľubovnianskom hrade). Po roku 1945 Európa  zažila nový – ideologický vpád. Pred tým červeným z východu, ľudia znova hľadali záchranu na povestnej „Maria hure.“ A preto nečudo, že už v roku 1949 sa vládna moc snažila stáročnú tradíciu zrušiť. Tí, ktorí sa ešte pamätajú na obdobie pred rokom 1989, hádam, nikdy nezabudnú na „odputávacie“ akcie konané v období Levočskej púte. V škole bolo na konci školského roka stále pripomenuté, že návšteva tohto miesta nie je v súlade s marxisticko-leninskou ideológiou, pričom účasť sa v lepšom prípade trestala zhoršenou známkou zo správania alebo z občianskej náuky (osobná skúsenosť autora). Dokonca v tomto termíne boli rušené alebo obmedzované spoje verejnej dopravy smerujúce do Levoče. Nepomohlo to a v osemdesiatych rokoch minulého storočia boli tieto zhromaždenia čoraz početnejšie a kázne odvážnych kňazov čoraz otvorenejšie a adresnejšie. Stretnutia veriacich na Mariánskej hore boli nadlho prezentované ako spiatočnícke zhromaždenia „neuvedomelých občanov,“ ku ktorým sa racionálne zmýšľajúce osoby nemôžu pridať. Tu však žiadna ideológia nepochodila a každoročne, tak ako stáročia predtým, sa v prvý júlový víkend k posvätnému miestu schádzalo a schádza množstvo ľudí hľadajúcich pokoj a povzbudenie pre svoj duchovný život. Prvá slobodná púť, kedy mohli byť bohoslužby konané, už aj na voľnom priestranstve pred bazilikou, sa uskutočnila v roku 1990, čiže po 41 rokoch zákazov a obmedzovaní. Foto spomienky na púť na Mariánsku horu v rokoch 1938 -1940 nám priniesol do redakcie Dušan Kandera.


Pavol Mišenko, foto: Dušan Kandera


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 26 (4. júl 2017)


#Levoča #Mariánskahora #púť