MOJE VOJNOVÉ STOPY: Seriál pokračuje spomienkami na voľby počas Rakúsko Uhorska

Mimoriadne cenné spomienky Štefana Dubjela z Forbás, ktoré knižne vydala jeho vnučka Judita Leščinská, dnes končíme výberom častí z knihy Moje vojnové stopy týkajúce sa opisu života na dedine, venujúce sa medziľudským vzťahom, tradíciám i bežným ľudským zážitkom. V ďalšom čísle ĽN sa preklopíme k téme 1. svetovej vojny, ktorej priamym účastníkom bol zapisovateľ spomienok.

VOĽBY POČAS RAKÚSKO-UHORSKA

Nástroje, miery a povinnosti v obci ešte za rakúsko-uhorskej monarchie boli trúba, kuľa, pištík, mincier, miera a mierka, kasa, korbáč a 10-metrová miera. To všetko bolo uložené u richtára, nakoľko obecný dom ešte nebol. Voľby boli každé tri roky. Na voľby bola pozvaná celá obec. Volilo sa výbor, a to 12 chlapov. V tom výbore bol jeden „predeš“ najstarší, ten si volil z toho výboru richtára, ktorý bol aj pokladníkom. Potom starší prísažný, mladší prísažný a burgar. To bol taký päťčlenný úrad.

ŽENY VOLIŤ NEMOHLI

A tak sa určil deň, kedy sa budú prenášať tie „gminské“ (obecné) veci. Na ten deň sa zišiel celý výbor, pravda, nechybovali tam ani chlapci, čo pomáhali aspoň krik robiť. Najhoršie to bolo s kasou, lebo tá bola veľmi ťažká. Tak doniesli dva druky, pripevnili ich reťazou ku tej kase a štyria chlapi to niesli niekedy aj celou obcou, podľa toho, jak ďaleko bol ten nový richtár. A tie druhé veci zobrali tí ostatní. Burgar vzal trúbu, jeden pištík, jeden veľkú mieru, jeden malú mieru a jeden korbáč. A tak sa sprievod pohol, a to trúbili, pískali, na tie miery bubnovali, a tým korbáčom naháňali chlapcov aj ženy.

Ženy nesmeli ísť do toho sprievodu, lebo sa to považovalo za nešťastie, keďby sa žena pripojila. Ani do volieb neboli pripustené, neznamenali nič. Tak len po dedine stáli po kupkách a kikiríkali, keď ten sprievod išiel, aj to ich naháňali korbáčom. U toho nového richtára všetko poskladali, pokladňu za stôl do kúta, a to tam musela stáť celé tri roky a tie ostatné veci položili na stôl. Môžete si predstaviť, ako to vyzeralo. Kuchyňa, obývačka, spálňa, to všetko v jednej miestnosti a ešte to „čerehaslo“ za stolom. S tými vecami pod stolom si potom richtár urobil poriadok, len tá kasa musela stáť tam, kde ju zložili.

NÁSTROJE VTEDAJŠEJ OBECNEJ SAMOSPRÁVY

A teraz tie nástroje, na čo sa používali. Trúbu mal burgár. Keď bolo treba dačo oznámiť v dedine, tak vyšiel s tou trúbou a trúbil. Ľudia povychádzali von a on hlásil, že čo sa ide robiť. A to: cesty opravovať alebo kosiť na gmínske (obecné), hrabať, zvážať pre obecné bujaky, alebo sa robila licitácia, či dačo iné v obci. Kuľa, to bol taký zvláštny predmet, palica stočená a zviazaná do veľkého oka. Vec to bola tajná, o tom úrady ani žandári nevedeli. To sa používalo vtedy, keď sa verejne nemohlo hlásiť, totiž, keď išlo občanom o dajaké pokuty, najviac, keď prišli žandári a ohlásili richtárovi, že idú kontrolovať komíny. V tých časoch komíny neboli murované nad strechu, všetok dym išiel do pôjdu a tie rúry dymové ľudia na noc zapchávali kadejakými šmatami (handrami) a z toho vznikali požiare. Keď žandári našli takto handrami upchatý komín, bola za to veľká pokuta. Ináč mal na to každý urobený taký klátik z hliny, ale to bolo ťažké a ani nepriliehalo tak dobre ako tie handry, preto radšej používali to druhé. Keď richtár chcel zachrániť občanov od pokút, tak bársktorému zo svojich len dal znamenie rukou, že v ktorú stranu pôjdu a s tou kuľou už leteli z domu do domu. Tak odovzdávali hlásenie - kontrola komína - a kým prišli žandári s richtárom, už každý mal poriadok urobený. Aj ja som raz letel s tou kuľou v nedeľu na Vianoce na frišno (rýchlo) - farár ide po koľade! No a pištík, s tým sa chodilo v noci vartovať, jeden človek do polnoci, po polnoci druhý. Pískalo sa každú hodinu celou obcou, aby bola obec vartovaná (strážená). Ráno sa pištík odniesol do richtára a zase nasledujúci si večer išli poň, lebo žandári dozerali na vartu, takže richtár musel vedieť, kde je varta, aby to hlásil žandárom, keď prišli.

RICHTÁR SI VŽDY UROBIL PORIADOK

Keď pristihli vartu, že neodpískala hodiny, zato bola pokuta. No a mincier, to bola železná váha s takou guľou, zavesila sa cez lancuch (reťaz), vyvážila tak do dvasto kila a vážilo sa na nej všetko. A miera to bola urobená z dreva, bola to dvojmiera, z jedného konca desať litrov a z druhého päť litre. To sa meralo s tým ovos, tá malá bola určená na kravy, kto koľko ich mal, toľko mierok musel dať, aj od jalovíc, lebo to bol ovos pre obecné bujaky. A tá väčšia, to bola na ždezmo (neviem presne, čo to znamená – pozn. prepis.) To sa dávalo pre obec tiež podľa osmín rolí, za každú osminu jedna miera, to jest desať litre. No a kasa, to jest pokladňa, to v tom gazdoval len richtár, pokladník nebol. Tam sa trimalo peniaze a cenné listiny. Ešte vždy pamätám, keď učiteľ Kohút išiel každý mesiac robiť vyúčtovanie, v jednej ruke niesol fľaštičku s atramentom, druhú s pieskom, čo zasypal na to písmo, aby ten atrament osušil, my sme to volali tinta, to bol taký jemnučký piesok, a tak ho zosypal nazad do tej fľaštičky. Tak ešte ten korbáč, to bol upletený z takých remienkov, aj rúčku mal drevenú a od tej rúčky sa tenkčil až do konca, meral vyše dva metra. To bol tiež len u richtára, lebo richtár mal dovolené zbiť kohokoľvek za výtržnosti, najviac parobkov rozháňal, keď sa bili...

Ďalšia časť bude pokračovať silnými spomienkami priameho účastníka 1. svetovej vojny.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: z knihy Forbasy, Judita Leščinská, 2021

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 9, 7. máj 2025).