web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • Peter Rindoš

Kostolníkom je už 30 rokov! Ján Virostko hovorí, že sú aj záslužnejší ľudia

Updated: Nov 11

Jubileum, akým sa môže pochváliť málokto. Ján Virostko je pre obyvateľov Starej Ľubovne dostatočne známou tvárou. Každé ráno i večer kráča ku farskému kostolu sv. Mikuláša, aby ho veriacim odomkol a pripravil na omše a obrady. Túto dobrovoľnú službu vykonáva už neuveriteľných 30 rokov! Pritom skromne poznamenáva, že z toho netreba robiť vedu, vraj sú aj záslužnejší ľudia.  

kostolnik


Písal sa rok 1989, vtedy nezabudnuteľný dekan farnosti, dnes už nebohý Ľudovít Piovarči hútal, kto bude zabezpečovať kostol. „V predvečer o pol desiatej bol za mnou pán dekan s tým, že potrebuje pomôcť. Bolo to obdobie, keď som bol tri roky po ťažšej operácii a na polovičnom dôchodku. Povedal som mu, že na to musí byť človek stvorený,“ zaspomínal si na chvíle, kedy sa rodilo jeho poslanie.


Obetoval futbal, ale neľutuje 

Ponuku od dekana napokon prijal, hoci si pôvodne povedal, že iba na mesiac. „Mnohých som pýtal o radu. Jeden môj známy mi hovoril, že keď som kresťan katolík, tak by som to nemal odmietnuť. To ma pichlo pri srdci. Povedal som si, že keď mi po operácii Pán Boh vrátil zdravie, tak asi chce odo mňa obetu. Stál som pod krížom a plakal ako malý chlapec. Dekanovi som oznámil, že to skúsim. Doma som trénoval, ako si kľaknúť pred bohostánkom, lebo sa mi stále točilo v hlave a išlo aj o zdravie. Bol to Boží zásah, lebo nebyť choroby, kostolníka by som nerobil,“ vyznal sa J. Virostko, ktorý si 5. jún, deň nástupu pamätá presne. Služba, ako sám J. Virostko nazýva svoju činnosť v kostole, znamenala vzdať sa obľúbeného futbalu. „Robil som futbalového rozhodcu, neskôr aj delegáta zápasov. Cestoval som po celom východe a bol som preč celé nedele. Všetko som to zanechal a dodnes neľutujem,“ priznal kostolník, za ktorého éry sa v sakristii vystriedali traja dekani – Ľudovít Piovarči, Marián Pánik a v súčasnosti Pavol Lacko, desiatky kaplánov a stovky miništrantov.


Kto by ho nepoznal?

Z domácnosti do kostola a späť kráča J. Virostko dennodenne aj so svojim neodmysliteľným klobúkom. Takto ho cestou každé ráno i večer vnímajú už mnohé generácie Staroľubovňanov. „Ľudia poznajú mňa a ja poznám ich. Je to normálne za tie roky,“ poznamenal a dodal, že jeho povolanie nie je iba o odomkýnaní kostola a zhasínaní svetiel. „Je toho viac. Snažím sa byť pri každom obrade – pohrebe, krste či sobáši, kde treba viacero vecí prichystať a zabezpečiť. Som aj na telefóne, lebo človek nevie, čo sa kedy udeje.“ Ján Virostko po 30 rokoch služby s určitosťou vie, že jeho miesto je v kostole. „Ak nebudem vládať, tak tu bude niekto iný. Za doterajšok však veľmi ďakujem Bohu, že mi tu umožňuje byť. Som medzi ľuďmi a to mi pomáha, veď som bol na to zvyknutý od detstva, keď nás bolo šesť súrodencov a aj s manželkou sme mali šesť detí,“ uzavrel s pokojom v hlase kostolník.


Text a foto: Peter Rindoš


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 30 (20. august)  


#FÚStaráĽubovňa #JánVirostko #KostolsvMikuláša