Ľudový odev predstavuje dôležitú súčasť hmotnej ľudovej kultúry, pretože vždy citlivo reagoval na meniace sa hospodárske, spoločenské a kultúrne pomery tej - ktorej doby.
V Jarabine, z knihy Ľud pod Tatrami, Ján Olejník
Charakter textílií, z ktorých bol ľudový odev zhotovený, ich predurčoval na isté použitie. Po domácky tkaná vlnená tkanina - súkno, zvaná na Spiši „postav“, náležite upravená splsťovaním a valchovaním slúžila na zhotovovanie vrchného zimného, hlavne mužského ľudového odevu. Okrem iného zo súkna naši predkovia zhotovovali aj mužskú a ženskú obuv, a to kapce a neskôr papuče.
Koncom 18. storočia sa okrem kapcov rozšírilo aj šitie papúč z domáceho súkna. V niektorých podhorských oblastiach sa vyrábali aj krpce zo súkna (kolcúny, kolcune, napr. obec Jakubany). Zhotovovali sa z hrubého súkna zo starých obnosených huní, šili sa niťou - dratvou, podľa starodávneho strihu na krpce.
Kapce z Novej Ľubovne (miestni ich nazývali fiľce), Ľubovniansky skanzen.
Kapce pre ženy, mužov i deti
Tak ako ženy, aj muži si v zime obúvali kapce zo súkna. Prírodné životné prostredie podmienilo chov oviec, ktoré zásobovali podtatranské obce dostatočným množstvom vlny. Klimatické podmienky si vynútili praktickú obuv zo súkna - kapce. Nosili ich nielen staršie ženy, ale aj muži, mládež a deti. Do 2. svetovej vojny ich šili z hrubého a burjeho súkna. Šili ich kapčiari, odborníci v Batizovciach, ale aj šikovný roľník Ján Gabona, ktorý bol známy ako majster murár pod Tatrami. V Gerlachove bolo kapčiarov viac, dokonca tu kapce šili aj ženy. Po domácky si ich šili podľa starých papierových predlôh a podľa vzoru čižiem tak, že vzadu sa len raz zošili s ľanovou niťou natretou smolou, dratvou. Na podošvu sa prikladalo súkno, a to dvojmo až trojmo, aby do kapcov nezatekala voda, vlhko, aby v nich bolo teplo.
Kolcúny z Jakubian, Kniha Krpce, Petra Jarošová, Nora Čechmánková, 1951
Sviatočné kapce boli páradnejšie
Na základe dostupných archívnych a historických prameňov, ako aj z ústneho podania informátorov sa dozvedáme, že do opätkov sa vraj vkladala smreková kôra, aby sa opätky nekrčili a udržiavali takto svoj tvar. Sviatočné kapce boli parádnejšie, obúvali sa do kostola a do mesta, boli poprešívané a vyštapané do kosoštvorcov, po sáre až nad priehlavok. Pracovné kapce boli podbité podkovičkami. Postupom času podbíjali aj celú talpu (podošvu) predovšetkým na kapce, ktoré sa obúvali v zime do roboty, do lesa a na jarmoky. Starší goralskí muži kedysi na Orave nosili v zimnom období kapce vysoké pod kolená, ušité z čierneho domáceho súkna. Ženy a dievčatá nosili kapce z čierneho súkna (plocok), ktoré boli zvnútra podšité. V čase tuhej zimy a záľahy snehu naťahovali ženy na kapce ešte papuče, ktoré sa priviazali nad pätu kapca šnúrkou. Také papuče zo súkna sa brali aj na čižmy, predovšetkým, aby sa v nich ženám nešmýkalo. Papuče zo súkna nosili ženy aj pri zbere sena, pri žatve a okolo gazdovstva. Ručne šité a vyšívané papuče, ktorým odjakživa obyvatelia Lendaku hovoria kapce sa dodnes nosia do kostola a ku kroju.
Medzi ženami sa kapce neprestali nosiť ani dnes, ide o továrensky vyrobenú obuv kúpenú v obchodoch. Vplyv lacných továrensky vyrábaných topánok zapríčinil úpadok ľudových foriem obuvi. Po 2. svetovej vojne sa prestala celkom nosiť.
Iba pre zaujímavosť, v sfilmovanej poviedke Martina Kukučína Rysavá Jalovica s nezabudnuteľným Jozefom Kronerom (Adam Krt) v hlavnej úlohe ako kapčiar, sme sa mohli preniesť a načrieť do čias, keď dedinčania chodievali na jarmoky, o čom vypovedajú aj historické zábery, ktoré dokresľujú charakter vtedajšej doby. Majstra kapčiara obkolesili zhovorčivé kupujúce ženy, išli sa pobiť o kapce, aby sa každej ušlo. Šikovný majster mal zarobené zlatky v kešeni.
Dodať treba, že ľudová obuv neodmysliteľne patrí ku kroju každého regiónu Slovenska a je vzácna dodnes. Stručná výpoveď v porekadle svedčí o šporovlivosti ľudí v minulosti: „Babka k babce, budú kapce.“
Spracovala: Viera Mošoňová
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 9, 8. marca 2023)