Politicky nespoľahlivý! Tak označil bývalý režim Eduarda Krafčíka (91) z Chmeľnice, ktorého poslali k “pétépákom“. Všetko len pre to, že ako 15-ročný chlapec využil príležitosť a odišiel do školy v Nemecku. Rehabilitácie sa dočkal až po páde komunizmu, Fórum na pomoc starším mu pred pár dňami udelilo mimoriadnu cenu Senior roka.
Ako 22-ročný mladý muž narukoval pán Eduard na vojenčinu do Znojma. V dotazníku uviedol, že ako chlapec študoval tri roky v Nemecku. „Bola to moja najväčšia chyba,“ rozhovoril sa. Krátko po nástupe na vojenčinu mu totiž pre jeho úprimnosť odobrali zbraň i všetku výbavu. Nič netušiaceho ho presunuli do pomocného technického tábora (PTP) v Libave. Skutočný dôvod preradenia mu však nikto neobjasnil. „Až kamarát od nás, ktorý tiež rukoval, mi povedal, že načo som spomínal to Nemecko. Aj on tam bol so mnou, ale štúdium v Nemecku nespomenul, vedel, že to nemá robiť.“
Do Nemecka sa dostal 15-ročný Eduard vďaka učiteľovi, ktorý navrhol viacerých chlapcov. V tom čase, v 40-tych rokoch minulého storočia to nebolo bežné, veď deti po ukončení základného vzdelania väčšinou ostávali doma a pomáhali pri gazdovaní. Chlapci z Chmeľnice sa však chytili príležitosti, ich výhodou bola podobnosť nemčiny s ich materinským jazykom. „Dostal som tam výučný list. Keď som sa vrátil, mama bola veľmi šťastná a plakala. Hovorila mi, ako chceli vysídliť našu dedinu i to, ako tajná služba odvliekla na Ural Chmeľničanov, medzi nimi aj môjho brata Andreja. Otec sa vrátil z frontu presne na Silvestra 1945,“ pospomín
V pracovných táboroch bol E. Krafčík na viacerých miestach na Morave. Robil rôzne práce, bol v bani, nakladal horúce tehly do vagónov. V spoločnosti “politicky nespoľahlivých“ sa ocitol medzi množstvom kňazov a bohoslovcov, na ktorých si spomína, ako im pomáhal strážiť priestory, keď potajomky slúžili omše. „Zo začiatku som chodil stále na výsluchy. Pýtali sa ma na Nemecko i prečo som chodil do kostola. Hovorili nám veční vojaci, aj v rozkaze vyšlo, že slúžime na neurčito,“ spomínal E. Krafčík. V táboroch napokon strávil až tri roky a dva mesiace. „Bol tam aj kňaz Vincent Dorník, ktorý bol neskôr v Chmeľnici farárom. Vtedy sme však o sebe nevedeli, až z neskoršieho rozprávania sme na to prišli.“
Postavenie PTP-ákov znamenalo v spoločnosti istú formu poníženia, veď nálepka im už ostala na celý život. K ich rehabilitáciám došlo u nás až po revolúcii a páde komunizmu. Istou satisfakciou pre stále čiperného a optimistického muža je aj čerstvé, mimoriadne ocenenie Senior roka. Eduardovi Krafčíkovi ho udelilo Fórum na pomoc starším na návrh starostky obce. V Bojniciach si ho síce nenápadný hrdina neprevzal osobne, ale ako priznal, veľmi ho potešilo.
Politický väzeň má stále o čom hovoriť (vľavo dcéra Marta Krafčíková)
Poznámka: Partnerom pri vydaní článku je Obec Chmeľnica
Peter Rindoš, foto a reprofoto: autor
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 44 (26. november)