Pochádza z Jakubian, venuje sa sochárskej a rezbárskej činnosti. Strednú školu absolvoval v Kežmarku – Konzervátorské a reštaurátorské práce s drevom. Neskôr vyštudoval etickú a výtvarnú výchovu na Prešovskej univerzite. Má za sebou množstvo výstav a sympózií a vo voľnej tvorbe ho fascinuje neprebádaný vesmír.
Chcel sa stať stolárom, ale bavilo ho hlavne rezbárstvo. V odbore, ktorý si vybral, ich mohol našťastie skĺbiť. „Rozhodol som sa pre výborný odbor, pretože pri reštaurovaní nábytku sme mali komplet všetky profesie cez rezbárstvo, stolárstvo, intarzie, tradičné povrchové úpravy a pod. Jeden odbor mi ponúkol všetky tieto zručnosti,“ povedal Jozef Michňa, ktorý mal tiež šťastie na výborného majstra. Chcel svojich žiakov naučiť všetko a zanechať po sebe kvalitných ľudí. „Vďaka svojim dlhoročným skúsenostiam nás naučil to, čo sám vedel ako aj to, čomu sa máme vyhnúť, aby bol výsledok perfektný. Odovzdal nám kľúč k úspešnej práci s drevom,“ zaspomínal si J. Michňa. Je preňho veľmi ťažké opísať, ako si rezbárstvo obľúbil. Keďže vyrastal na dedine, na gazdovskom dvore, drevo mal vždy na dosah ruky. „Keď sa mi podarilo zlomiť zub na hrabliach, musel som ich opraviť. A tak som prvýkrát okúsil prácu s drevom a nožíkom. Na druhom stupni základnej školy mu otec kúpil prvé dlátka. „Pomaly som sa púšťal do prvých rezieb, reliéfov. Aj na pracovnom vyučovaní nás nabádali k tomu, aby sme skúšali niečo vytvoriť. Na začiatku to boli veľmi jednoduché autíčka. Tiež si pamätám na kubistickú tvár vyrezanú s nožíkom z obyčajného polienka,“ zaspomínal si mladý autor na prvé drevené diela.
Nové verzus staré Podľa jeho slov je u ľudí zaužívané, že ak niekto tvorí z dreva, je automaticky rezbár. Ak niekto pracuje s hlinou, kameňom považujú ho za sochára. „Ja svoju prácu rozdeľujem na sochársku a rezbársku tvorbu. Pri soche neostávam len pri dreve, púšťam sa aj do iných materiálov ako je hlina, kameň a ich kombinácia. V rezbe ide väčšinou o reliéf, aby bolo zrejmé, že ide o drevo,“ vysvetlil J. Michňa, ktorý mal po ukončení strednej školy, veľké ambície robiť najmä reštaurovanie nábytku. „Veľmi ma to bavilo a baví doteraz, akurát je to nezaplatená robota. Pomocou dnešných technológií sa oplatí skôr urobiť novú vec ako opraviť starú. Ale venujem sa tomu aj teraz v kombinácii so sochou, rezbou, dizajnom. Všetky tieto činnosti ma vedia uživiť, ale treba makať. Nikto mi nezaplatí hodinu, ktorú stojím pri hoblici. Čo neurobím, to nemám.“ Momentálne má vo svojej pracovnej „zbierke“ približne 60 dlát, no stále má pocit, že ich má málo, aj keď už pracuje vyše dvadsať rokov. „Vždy si nejaké dokupujem. Sú rôzne zaoblenia, veľkosti, prehnuté dlátka, nožíky. Dláto musí byť od kvalitnej značky. Rez musí byť hladký a lesknúť sa, tým spôsobom nepotrebuje ďalšie brúsenie a je to konečná úprava dreva. S dobrým dlátom ide robota sama,“ pousmial sa mladý rezbár.
foto: archív J. Michňu
Viac sa dozviete v ĽN č. 28, ktoré bude v predaji do 12. augusta.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Vzhľadom k tomu, že publikovanie celých článkov negatívne ovplyvňuje predajnosť Ľubovnianskych novín, od septembra 2018 uverejňujeme na www.lms.sk, okrem plných článkov z predchádzajúceho čísla aj skrátené materiály, upútavky a fotogalérie z reportážnych výjazdov. Čerstvé informácie nájdete vždy v aktuálnom čísle ĽN.