web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • Redakcia ĽN

História: Šoltýske rody v okrese Stará Ľubovňa

V súčasnosti je na Slovensku trendom skúmanie života a histórie šľachtických rodov v príslušnom regióne. V rádiu Regina – východ je pravidelne vysielaná relácia Šľachtické rody na východnom Slovensku. Aj na stránkach Ľubovnianskych novín dostávajú veľký priestor informácie o histórii a živote rodiny Zamoyských, posledných šľachtických vlastníkov Ľubovnianskeho hradu. Málo pozornosti sa však venuje histórii rodín, tzv. nižšej šľachty. Napríklad zemania hrali významnú úlohu tak v spoločenskom a vzdelaneckom živote, ako aj v národnostnom živote Slovákov. Spomedzi Slovákov častejšie spomínaných v dejinách a literatúre boli zemanmi napríklad Anton Bernolák, Gašpar Fejerpataky-Belopotocký, Štefan Marko Daxner, Viliam Pauliny-Tóth, Jonáš Záborský, Terézia Vansová, Matej Bel a rad ďalších významných osôb. Zemiansky (a slovenský) pôvod mali napríklad maďarskí aktivisti Ľudovít Košút (Lajos Kossuth) a Sándor Petőfi (Alexander Petrovič). V našom regióne je nepopísanou tabuľou história tu žijúcich rodov drobných zemanov a rodov šoltýsov. Nie je síce taká významná ako u rodov vyššie menovaných osobností, ale tá história tu bola, a je neprebádaná.


O šoltýsoch Chcel by som sa preto pozastaviť pri histórii šoltýsov, v ktorých podľa frekventovaného výskytu niektorých priezvisk má korene mnoho občanov v okrese, buď po otcovej, alebo matkinej línii. Slovo šoltýs pochádza z nemeckého Schultheiß (v strednej hornej nemčine „rozkazovač k vyrovnaniu podlžnosti“ (Schuld – podlžnosť, dlhované plnenie + heißen – rozkázať, vyzvať, primäť) a označovalo súdno-výkonné právomoci šoltýsa. V slovenskej, nemeckej alebo latinskej podobe je základom mnohých priezvisk Šoltýs, Šulc, Schulz(e), Škultéty, Škult a podobne. Šoltýs alebo lokátor (lat. scultetus/škultét) je zakladateľ alebo sprostredkovateľ osídlenia obce na základe nemeckého a valašského práva. Na základe písomnej zmluvy so zemepánom získal šoltýs na založenie novej alebo osídlenie starej, spustnutej osady výsady, ktoré mu zabezpečovali výhodné majetkové pomery a dedičné richtárstvo s určitou súdnou a správnou právomocou. Pozýval osadníkov, rozdeľoval pôdu a bol výkonnou zložkou medzi zemepánom a poddanými. Od konca 17. storočia sa pojmom šoltýs označoval aj richtár, ktorý nemal nijaké výsady. Po urbárskej regulácii za Márie Terézie inštitúcia šoltýstva úplne zanikla. Šoltýsom v niektorých obciach nášho okresu, ktoré patrili do poľského zálohu, boli na základe listín udelené privilégiá poľskými kráľmi za určité zásluhy, spravidla vojenské. Tieto listiny boli napísané v latinskom jazyku a podpísané v mestách aktuálneho sídla alebo pobytu poľského kráľa, a to hlavne vo Varšave alebo v Krakove.


Tereziánsky urbár – zámery Márie Terézie O tom, že tieto listiny existovali, svedčí Tereziánsky urbár (ďalej len Urbár), ktorý bol pre jednotlivé obce zostavovaný a vydaný v rámci celého Uhorska v materinskom jazyku (maďarský, slovenský, chorvátsky, nemecký…). V našom regióne bol Urbár vydaný v predbernolákovskej slovenčine (lingua slavonica alebo slavica – Anton Bernolák 1762-1813), a to aj v spišských obciach, ktoré v súčasnosti patria do Poľskej republiky. V Chmeľnici a v Lomničke bol vydaný v nemeckom jazyku (lingua germanica), na Podkarpatskej Rusi v rusínskom (lingua ruthenica). Kópie Tereziánskeho urbáru jednotlivých obcí Uhorska, vrátane Spiša, spolu s kópiami opisov listín privilégií, sú zverejnené a zostavené podľa jednotlivých žúp a obcí na webových stránkach maďarského národného archívu archives. hugaricana.hu. Zo Šarišskej župy je zverejnený urbár iba z 33 obcí. Z nášho okresu však nie je zverejnený urbár zo žiadnej šarišskej obce. Preto pomery v tejto časti okresu nie sú predmetom tohto príspevku.


Zlepšenie podmienok Tereziánsky urbár bolo nariadenie Márie Terézie z roku 1767 upravujúce jednotne v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými. Prvotnou myšlienkou, ktorá viedla Máriu Teréziu k vydaniu tohto reformného nariadenia, bol jej záujem na zlepšení hospodárskej situácie Uhorska. Ďalšou črtou Tereziánskej urbariálnej reformy bol úmysel odstrániť svojvôľu zemepánov a uviesť dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mali v úžitku. Urbár súčasne stanovil maximálnu hranicu feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Napríklad sedliak hospodáriaci na celej usadlosti bol povinný odpracovať ročne na panskej pôde 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo. Na polovicu, štvrtinu alebo osminu usadlosti bola robota na panskom úmerne nižšia.


Úloha kráľovských komisárov Dôležitú úlohu pri schvaľovaní urbáru zohrávali kráľovskí komisári, tzv. concriptori-zapisovatelia, ktorých vyslala Mária Terézia. Šlo tu o sčítanie vlastníkov pôdy a vlastne aj o registráciu poddaných v jednotlivých župách a obciach. Komisári sa počas tejto prieskumnej cesty podrobne informovali o prírodných podmienkach daného katastrálneho územia, o rozmeroch a výnosnosti tunajších statkov, pasienkov, lúk a záhrad a následne zaraďovali obce podľa výnosnosti katastra obce do jednotlivých daňových skupín. Taktiež sa zaoberali aj právnym postavením a daňovými zvykmi tu žijúceho obyvateľstva. Otázky a odpovede boli písané v domácom materinskom jazyku (lingua vernacula). V našom regióne v obciach, ktoré patrili po celý čas do Uhorska a boli podriadené miestnym zemepánom, práce na Urbári boli začaté v roku 1771 a ukončené v roku 1773. V obciach, ktoré boli po zániku Poľska začlenené späť do Uhorska, bol Urbár spracovaný a aj uzavretý v priebehu roku 1773.


Zachované listiny V obciach, kde sa zachovali zakladateľské listiny obcí alebo listiny výsad niektorých rodov, boli opisy týchto listín súčasťou urbárskeho zväzku príslušnej obce. Tieto listiny na obhajobu svojho právneho postavenia a svojich práv a aj práv ostatných obyvateľov obce predložili šoltýske rodiny, ktoré uschovávali tieto listiny. Zaujímavé je, že v tom čase boli ešte zachované a doložené aj staršie listiny, a to vzhľadom k tomu, že okrem listín, výsad z obdobia valašskej kolonizácie, boli k Urbáru pripájané aj opisy listín staršieho dátumu, a to listiny o založení alebo obnovení jednotlivých obcí ešte pred obdobím poľského zálohu zo 14. storočia. Vzhľadom k tomu, že inštitút šoltýstva a dedičného richtárstva bol zrušený v čase zostavovania urbára, Urbár ako základný dokument o právach a hlavne povinnostiach miestnych obyvateľov za obec podpisovali richtár a spravidla štyria prísažní – starší a váženejší gazdovia, ktorí boli vybraní z radov poddaných. Zo záznamov v jednotlivých listinách vyplýva, že v niektorých obciach patriacich do bývalého zálohu však šoltýsky stav svoje postavenie pri určovaní urbárskych povinností čiastočne obhájil. Pri súpise mien hláv jednotlivých hospodárstiev, rozsah majetku šoltýskych rodín bol síce rovnako ako u roľníckeho stavu zaznamenaný, avšak robotné a daňové povinnosti šoltýskym rodinám neboli stanovené. Zoznam jednotlivých šoltýskych rodín s výmerou ich pôdy bol zostavovaný na konci listín o súpise poddaných.


V jednotlivých obciach okresu Podľa zverejneného tereziánskeho urbáru žili v okrese Stará Ľubovňa v roku 1773 rodiny týchto šoltýsov: Chmeľnica: Žigmund Peki, Šimon Faltinovič, Jakubany: prvá línia (Prima lineae) rodu Jakubiansky, Ján Jakubiansky. Na tomto jednom hospodárstve žili ešte vdova Katarína Raššová, Demian Rašš, Onisi Kolej, Ján Petrikovský a Ján Firča, ktorí boli pojatí do šoltýskeho stavu pravdepodobne zosobášením so ženami z rodu Jakubiansky. Druhá línia (Secunda lineae) rodu Rybovič s individuálnymi hospodárstvami: Ján Rybovič, junior, Jozefa Ryboviča, vdova, Fedor Rybovič, Seman Rybovič, Ján Rybovič, senior. Tretia línia (Tertia lineae) rodu Zajančkovsky (v ľudovej slovesnosti sa táto rodinná línia nespomína): Jozef Zajančkovský, Triffon Zajančkovský. Jarabina: Basil (Vasiľ) Jarabinsky, starší (zapísané je Jarabinsky), Štefan Jarembinsky, Basil Jarembinsky, mladší, Ján Jarembinsky, Ján Jarembinsky, Ján Jarembinsky, Hiacint Jarembinsky. Kamienka: Šimon Bradáč, Juraj Rogovsky (Rogevsky alebo Rohovsky), Jan Žukovič. Litmanová: Basil (Vasi1) Vislocký, vdova Vislocká, Ján Hlinka, Jozef Vislocký, Seman Vislocký, Basil Vislocký, Basil Vislocký, mladší, Anton Vislocký, Ján Vislocký, Ján Vislocký, junior, Michal Vislocký. Sulín (Veľký Sulín): Basil Borecký, Michal Borecký, Jacko (Jakub) Borecký, Macko (Matej) Borecký, Basil Krolevský, Ján Bogucký, Leško (Alex) Bogucký, Basil Bogucký, Ján Hriňák, Fecko (Fedor) Kovalčik, Leško Borecký, Ján Borecký, Tomáš Veloha. Nižné Ružbachy: Tomáš Kočanovič (Kocsanovics).


Pripadli pod uhorskú korunu V ďalších obciach patriacich do pôvodného ľubovnianskeho a podolínskeho kľúča listiny privilégií neboli pripojené. V týchto obciach buď privilégiá neboli udelené, alebo ako v prípade Novej Ľubovne, v určitom čase niektorému správcovi hradu pravdepodobne nebol po vôli vysoký počet privilegovaných a od dávok a robôt oslobodených hospodárstiev, a preto miestnym šoltýsom buď výsady zrušil, alebo im listiny výsad jednoducho zhabal. Tým sa tieto obce premenili na klasické poddanské dediny. Je však potrebné poznamenať, že podľa tereziánskeho urbára všetky obce, ktoré sa vrátili z poľského zálohu späť do Uhorska, pripadli nie pod niektorého miestneho zemepána, ale priamo pod uhorskú kráľovskú korunu. Neboli to teda klasické poddanské obce, čo sa prejavilo pri určovaní urbárskych povinností a dávok. K problematike života poddaných v obciach v čase poľského zálohu treba zdôrazniť, že za rákoczyovských nepokojov mnoho poddaných z územia dnešného Slovenska bez vedomia a proti vôli svojich zemepánov ušlo najmä do južných od Turkov oslobodených stolíc a na územie panstva Starej Ľubovne a 13 spišských mestečiek. Preto predovšetkým do tých končín, lebo v týchto stoliciach a mestečkách mali výhodnejšie životné podmienky. Tieto oblasti neboli ešte inkorporované (včlenené) do kráľovstva a neboli tam nijaké zemepánske bremená ani kontribúcia.


Šoltísi na Zamagurí Aj majetok šoltýsov, ako je vyššie uvedené, bol síce predmetom súpisu, ale robotné povinnosti a dane im neboli určené. V inej pozícii boli šoltýsi na Zamagurí, nazvali by sme ich uhorskí, resp. slovenskí. Napr. vo Veľkom Lipníku a v Malej Frankovej (rodina Čarnogurských). Títo pri súpise doterajších povinností boli označení síce ako šoltýsi, ale pri určovaní nových povinností a dávok boli zaradení medzi poddaných a boli im určené dávky tak ako ostatným poddaným. (Urbár Malá Franková – „Šoltysowe na tejto osade bydlicy gsu skrza zemskych panuw wyplatne a w tejto tabelle Urbarskej od 26. numera regulowane“. Pre úplnosť informácie: Namiesto písmena j sa písalo g. Krištof, Jašek a Vojtek Čarnogurskí boli zapísaní pod poradovými číslami 26, 27 a 28.) Ako listiny privilégií vyzerali? Za názornú ukážku sme vybrali listinu, ktorá bola najstručnejšia a dobre čitateľná – listinu z Veľkého Sulína, a to o udelení výsad bratom Jánovi a Basilovi Boguským a bratom Jánovi a Basilovi Boreckým. Záhlavie textu listiny po latinsky znie: Staislaus Augustus Dei Gratia REX Polonia magnus Dux Lithvania, Russia, Prussia Masovia Samogitia Kijovia Volhynia Podolia Podlachia Livoni Smolensia Severia Czernechovi… Časť textu… pro parte Honestorum Joannis et Basili Boguskich, Joannis et Basili Boreckich Fratrum Scultetia Sulinensis in Capitaneatu Nostro Scepusiensi sitae pro noc tempore compossessorum – voľný preklad: Stanislav Augustus, jeho milosť kráľ Poľska, vojvoda Litvy, Ruska, Pruska, Mazovska, Samogitie, Kijeva,Volyne, Podolia, Podlachie, Livonie, Smolenska, Severie a Czernovecka… pre ctených Jána a Vasiľa Boguských a Jána a Vasiľa Boreckých bratov škultétov sulinských zo Spišského spoločenstva v čase…


Šoltýske právo po ženskom pokolení Šoltýstvo v obciach bývalého zálohu malo asi hlbokú vážnosť a tradíciu, vzhľadom k tomu, že aj v súpisoch daňovníkov v roku 1828 zverejnených na stránkach familysearch.org, boli zoznamy šoltýsskych rodín zapísané oddelene, so zvýraznením ich škultétskeho, resp. šoltýskeho stavu. V ostatných obciach na Slovensku boli zoznamy jednotné, s uvedením mien roľníkov, bez zvýraznenia ich pôvodu, resp. spoločenského postavenia v obci. V týchto zoznamoch šoltýsov však pribudli nové priezviská, najmä v Jarabine, ktoré sa v pôvodných urbárskych zoznamoch nenachádzali. Pravdepodobne šoltýske právo prešlo na tieto rodiny po ženskom pokolení „po praslici“ vydajom šoltýskych dcér do rodín roľníkov – sedliakov (colonus). V roku 1828 žili v okrese Stará Ľubovňa tieto šoltýsske rodiny: Chmeľnica: por. č. 92 bez mena s uvedením slova – škultét (šlo zrejme o rodinu Peki), Kamienka: vdova Danielovičová, Eliáš Žukovič a Basil Rogevský, Jarabina: Jarabinský – Pavol a Michal, Kormaník Ján, Petríkovci Timotej, Basil a Ján, Grofikovci Šimon a Michal, Zubrický Ján, Iľkovičová Anna, Bulikovci Ján, Onufrius a Štefan. Litmanová: Hlinka Eliáš, Vislocký Vasiľ, Peter, Andrej, Demian, Ján senior, Ján junior, Anton, Ján, Peter sen., Peter jun., Michal, Jakub, vdova Vislocká a znovu Vislocký Ján sen., Ján jun., Basil, Gregor, Ladislav a Mikuláš, a taktiež vdova Štefana Vislockého. Sulín: Borecký Michal, Teodor, Peter, Krolevský Michal a Ján, Bogucký Eliáš a Ján, Hriňák Michal, Kovalčík Basil, Borecký Michal a Ján, Veloch Štefan. Jakubany: Jakubiansky Ján, Rašš Andrej a Demeter,Kolej Peter, Petrikovský Ján, Firča Ján, Rybovič Basil, Andrej, Ján, Tomáš, Andrej jun., Lichvarčík Hervartius a Zajančkovsky Ján, Nižné Ružbachy: Kočanovič Jozef.


Listinné vzácnosti treba riadne uchovať Inštitút šoltýstva pretrvával v povedomí verejnosti aj po zániku poddanstva v roku 1848. V súpisných hárkoch z roku 1869 pri zápise povolania daňovníka, čo úzko súviselo aj s jeho pôvodom a spôsobom obživy u šoltýsov, aj keď schudobnených a živiacich sa roľníckou prácou, používalo sa nie slovo rusticanus, agrigola alebo colonus (dedinčan, roľník, sedliak), ale termín scultetus (šoltýs). V novej dobe táto problematika odišla do zabudnutia. O skutkoch obyčajných ľudských alebo hrdinských vojenských, na základe, ktorých boli šoltýsom udelené výsady, v súčasnosti už žijúca generácia nevie takmer nič. V niektorých obciach sa však možno v ľudovej slovesnosti v rámci ústneho podania zachovali ešte zaujímavé povesti alebo legendy o činoch ich zakladateľov. Taktiež v niektorých nástupnických rodinách sa možno nachádzajú listiny kráľovských výsad, ktoré starostlivo uschovávajú pred nepovolanými, vzhľadom k tomu ich v minulosti bolo potrebné chrániť pred silnejšími zemepánmi a neskôr sa o ne iste zaujímalo mnoho falošných zberateľov alebo prekladateľov. Ak takéto listiny sú, bolo by vhodné vytiahnuť ich z úschovní a za účasti kvalifikovaných odborníkov vyhotoviť z nich fotokópie a tie uložiť v Ľubovnianskom múzeu, Štátnom archíve v Starej Ľubovni alebo aj na obecnom úrade príslušnej obce, aby sa s nimi mohla oboznámiť aj širšia verejnosť. Štefan Rybovič, st.


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 29 (11. august 2020)