Život hendikepovaných ľudí nie je ľahký a vo väčšine sa musia o čosi viac spoliehať na pomoc iných. Stanislava Hudáčková ale nechce byť závislá na svojom okolí a rozhodla sa žiť vlastný život, samostatne v prenajatom byte. A to aj napriek detskej mozgovej obrne (DMO), ktorá ju trápi od detstva. Pri našej návšteve nás čakala pred vchodom do paneláku, akúkoľvek pomoc pri presúvaní či otváraní dverí odmietla. Upozornila nás, aby sme ju brali ako zdravého človeka, ktorý si poradí s každou situáciu. Vraj keby to tak nebolo, bývať vo vlastnom byte by nemalo zmysel. To bol asi dôvod, prečo sme jej mohli iba zdvihnúť kľúče, ktoré sa jej pri presune na invalidnom vozíku vyšmykli z rúk…
° Presuňme sa teraz v čase, do detstva. Mnoho detí má na toto obdobie pekné spomienky. Čo vy? – Bolo to pre mňa veľmi ťažké, a to najmä kvôli zdravotnému stavu, pretože som väčšinu času trávila v nemocnici alebo v rehabilitačných centrách, kde som sa stretávali iba s utrpením ľudí, ktorí mali podobný problém ako ja. Mnoho detí ma našťastie prijalo, ale našli sa aj také, ktoré sa mi posmievali a dali mi pocítiť, že som iná. Nielen v detstve, ale aj teraz sa mi stáva, že ľudia na mňa pozerajú so strachom, ako keby som mala nejakú chorobu, a preto musím dokazovať, že mojím jediným problémom sú moje nohy.
° To asi nie je veľmi príjemné… – Často som si aj hovorila, prečo sa niečo také muselo stať práve mne. Veď som nikomu nič nespravila… Ale naučila som sa s tým žiť, nič iné mi neostáva. ° Kto alebo čo vám dáva silu ísť ďalej? – Určite je to moja rodina, najmä babička, ktorá sa dokonca vzdala práce a predčasne odišla do dôchodku, aby mi mohla pomáhať. Máloktorý človek by sa tak obedoval pre svoje vnúča, vďačím jej za veľa, pre mňa je to výnimočný človek. Ale vo všeobecnosti môžem povedať, že rodina ma neskutočne podporuje. ° Podporovali vás aj v tom, aby ste išli bývať do vlastného bytu? – Povedzme si úprimne, ktorý hendikepovaný človek býva sám? Ja osobne a ani moja rodina nikoho takého nepoznáme. Preto je prirodzené, že ma od toho odhovárali, ale ja chcem dokázať, že sa to dá, aj keď to nie je ľahké. Na druhej strane pozerám do budúcnosti, rodičia tu nebudú večne, súrodenci už majú svoje záväzky, povinnosti. Síce mi sľúbili pomoc, no pokiaľ vládzem a môj zdravotný stav mi to dovolí, tak nevidím dôvod, aby som rodinu mala zaťažovať. ° Obdobie dospelosti je späté s rôznymi večierkami, diskotékami a podobne… Ako to bolo u vás? – Aj ja som chodila na diskotéky, no medzi hendikepované deti. To sú iné party, povedala by som, že ľudia sa tam viac bavia, sú slobodnejší, úprimnejší, šťastnejší, a to aj bez alkoholu. Páči sa mi, že nikto sa na nič nehrá a všetci sú si rovní. Veľmi ma mrzelo, keď ma raz moja známa chcela zobrať von, no neskôr mi zavolala, že z toho nič nebude, pretože jej kamaráti ma do „partie“ nechcú.
° Takéto priateľstvá asi nie sú úprimné… – To nie. Bolo obdobie, keď ma to neskutočne štvalo, najmä v pubertálnom veku. O to viac, keď sa mi niekto posmieval do očí. Mať dobrého priateľa je veľmi dôležité, aj pre mňa. ° Ako myslíte ,,mať priateľa“? – (Úsmev). Ja som tiež iba človek a mám city. Preto sa žiadnemu vzťahu nebránim, ale nechcem, aby to bolo nasilu, ale aby si daný človek uvedomil, že keď sa pre mňa rozhodne, tak to nebude mať ľahké. V podstate sa bude musieť určitým spôsobom obetovať. Ja sa budem snažiť pomôcť ako sa len dá, ale budeme si musieť pomáhať navzájom. Či už to bude zdravý, alebo chorý partner.
° Mnoho kamarátstiev ste si našli aj v Dome sv. Anny, kde ste trávili pomerne veľa času… – Dalo by sa povedať, že ľudia v tomto zariadení sú pre mňa ďalšou rodinou. Nesmiem ale zabudnúť ani na mojich priateľov vo Svidníku, kde som niekoľko rokov študovala a aj oni sú pre mňa veľmi vzácni a vďačím im za veľa. ° Teraz ale bývate sama v byte, neľutujete toto rozhodnutie? – Vôbec nie. Mám istú slobodu a za svoje činy musím zobrať zodpovednosť. Povedala som si, že ak to nevyskúšam, nebudem vedieť na čom som. Zatiaľ to zvládam a som spokojná. ° A necítite sa tu osamelo? – Niekedy som rada, že tu vôbec môžem byť sama a oddýchnuť si. Sú dni, keď si návštevy podávajú kľučky. Raz som mala v jeden deň osem návštev a musíte uznať, že aj pre zdravého človeka je to už veľa. Ale som rada a moje dvere sú pre všetkých otvorené.
° V podstate asi to tak skutočne je, pretože aj naše stretnutie sa plánovalo dlhšie, vždy ste mali nejaký program… – Áno, okrem toho často chodím aj do posilňovne, keďže môj pohyb po byte je závislý od rúk, musím si držať kondičku.
° To je aj dôvod, prečo nepoužívate elektrický vozík? – Veľa ľudí sa ma to aj pýta, prečo si takýmto spôsobom neuľahčím presun, ale ja sa tomu bránim. Poviem prečo. Manžel mojej známej utrpel infarkt a tá mu v snahe pomôcť pri presune zaobstarala elektrický vozík. On ale v priebehu niekoľkých mesiacov pribral desiatky kíl, a to si ja dovoliť nemôžem.
° Už keď sa bavíme o vozíkoch, ako hodnotíte bezbariérovosť v meste? – Aj keď som už niekoľko návrhov adresovala na mesto, stále to nie je dostačujúce. Aktuálne mám problém s mobilom, do predajne operátora sa bez pomoci nedostanem. Ale aj niektoré chodníky sú problémové, i keď musím priznať, že sa situácia čiastočne zlepšila.
° A nechceli by ste svoje názory prezentovať ako poslankyňa v miestnom zastupiteľstve? – (Úsmev). Do politiky teraz ani v budúcnosti neplánujem vstúpiť. Niektorí mi hovoria, že som veľmi aktívna, že sa hrám na dôležitú, ale ja to nerobím pre seba, ale pre túto skupinu ľudí.
° Nedávno ste uviedli do života svoju prvú knihu. Čo pre vás písanie znamená? – Veľmi veľa, na ten papier môžete dať všetko, čo vás bolí, trápi, teší…Veľa ľudí mi hovorí, že moje texty sú smutné, ale ja to tak v danej chvíli cítim a skôr chcem, aby sa čitateľ nad textom zamyslel.
° Vaším najväčším snom je postaviť sa na nohy. Už teraz ste ale vzorom pre mnoho ľudí, ktorých trápi rovnaký zdravotný problém. Čo by ste im odkázali. – Dôležité je, aby prekonali strach – oni, aj ich rodičia a ukázali, že sa to dá. Mnohí robia veľmi veľkú chybu, pretože sa boja hendikepovaného človeka osamostatniť, aby sa mu nič nestalo. No ak sa mu má niečo stať, tak sa to stane aj doma. Rodičia by si mali uvedomiť, že tu nebudú stále a ich deti nebudú pripravené na život.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 30 (21. augusta 2018)