top of page
Willa Poprad - Vaša vysnívaná svadba
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Ako kedysi dovolenkovala rodina Zamoyských?


Rodinu Zamoyských dobre poznáme ako posledných majiteľov hradu Ľubovňa a kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch, ale málokto pozná ich súkromný život. Opisy ich osudov máme pekne popísané Máriou Zamoyskou, najstaršou dcérou Andreja a Karoliny Zamoyských. Dnes si môžete prečítať preklad tej kapitoly jej vzácnych spomienok, kde sa venuje ich turistickým potulkám.


Poriadne nabalení Na jeseň, vždy po veľkej poľovníckej sezóne, sme sa vybrali na „veľké cesty“. Nemali sme ich veľmi v láske, lebo cestovať sme museli len pohromade a navštevovali sme pamiatky v rýchlosti. Na cesty sme sa vyberali všetci spolu – rodičia, deti, služobníctvo, slúžky a dojky. Každý mal nárok na dva kufre, ktoré sa posielali dopredu. Vzhľadom k tomu, že nás cestovalo minimálne 16 ľudí, bolo potrebné pripraviť 32 kufrov, nepočítajúc množstvo tašiek, košíkov a zvyšných vecí. V zásade sme cestovali v noci. Cez deň sme rýchlym tempom navštevovali mestá, pamiatky alebo múzeá. Mladšie deti z toho veľa nechápali a služobníctvo ešte menej. Niekedy nás sprevádzali ľudia, ktorí neboli ďalej ako v ich rodnej dedine. Tak ako napríklad dojka môjho brata Jána, ktorej prišlo zle hneď z prvej etapy – cesty vlakom.


Početná rodinná turistika Papa (Andrej Zamoyský, pozn. prekladateľa) nástojil, aby sme cestovali stále všetci spolu. Bola to záruka, že sa nestratíme. Vchádzali sme do kostolov, aby sme si trochu oddýchli. Na ulici nás ľudia zastavovali a pýtali sa nás – či sme zájazd, lebo cestujeme skupinovo. Papa sa nikdy neunavil, ale my sme boli po 4-5 dňoch hotoví. Takto sme navštívili Budapešť, Viedeň, Benátky, Padovu, Miláno, Janov, atď. Naša konečná destinácia bolo Cannes vo Francúzsku, kde sme sa zdržiavali niekoľko týždňov ročne. Cesta naspäť domov bola podobná príchodu na Azúrové pobrežie, len bolo nutné ešte pripočítať horúčavu a rôzne vtáčiky a psy, o ktoré sa bolo potrebné počas cesty starať.


Cesta s papagájom Raz, keď môj Papa cestoval sám so svojím verným papagájom, nechal ho v lôžkovom kupé voľne lietať. Pripojil sa k nemu pán, ktorý ho požiadal zatvoriť vtáka do klietky. Papa mu pekne vysvetlil, že sa ho nemusí obávať, lebo je to vycvičený papagáj, ktorý nič zlé neurobí a nikomu neublíži. Spolucestujúci si teda kľudne ľahol na lôžko a spokojne zaspal, tak ako aj môj Papa. Ráno sa Papa prebudil na veľký krik. Prvé čo zbadal, bol spolucestujúci v trenírkach, ktorý mu šťavnato nadával a preklínal papagája. Na nohách mu viseli roztvorené nohavice. Papa rýchlo pochopil, že sa papagáj v noci pohral s nohavicami spolucestujúceho. Bez toho, aby zobudil váženého pána, delikátne mu povyťahoval zo švíkov všetky nite.

Trýznenie na lodi

Inokedy, raz na jar, keď sme boli v Benátkach, sa rozhodol môj Papa, že vzhľadom k tomu, že je pekne a teplo, pôjdeme na výlet loďou do chorvátskej Rijeky. Keď sme už boli na mori, strhol sa strašný vietor. Loď sa rozhojdala a ľuďom začalo byť zle. Mama a moji dvaja bratia s nami neboli. Na lodi bol môj najmladší brat Ján so svojou dojkou – nádhernou matrónou pochádzajúcou z okolia Krakova, oblečenou v typickom kroji. Prišlo jej tak zle, že až z toho stratila mlieko. Musela som utekať do kuchyne, aby som bratovi pripravila vajíčko a polievku. V kuchyni z jedla prišlo pre zmenu zle mne. Ale čo už… Nemala som na výber. Papa mi nakázal, aby som sa o bračeka starala ja, lebo všetci mali morskú chorobu. Moja sestra Róza bola tak chorá, že som ju musela držať, lebo sa chcela hodiť do mora. Vraj, aby sa to už raz a navždy skončilo! Z celej lode nebolo zle len kapitánovi, Papa a mojej sestre Karoline. Na lodi cestovala aj jedna uhorská grófka. Nepoznali sme ju, ale Papa jej dobromyseľne dával rôzne rady, lebo vyzerala veľmi nešťastne. Nie kvôli tomu, žeby mala morskú chorobu, ale cítila sa zle. Papa jej po rozhovore priniesol pohárik koňaku. Pozrela naňho vďačne a pohárik vypila na jeden šup. Z diaľky som ich pozorovala. Jednou rukou som držala sestru, ktorá chcela so všetkým „skoncovať“, v druhej som držala plačúceho brata. Priznám sa, že som sa na Papa veľmi hnevala. Mohol mi radšej pomôcť postarať sa o súrodencov, ako sa venovať neznámej grófke. K tomu spanikárená Janova dojka ležala na palube. Raz plakala a raz spievala niečo ako pieseň, v ktorej sa lúčila so svojím manželom, ktorého už určite nikdy neuvidí! Jej správanie ma iritovalo a maniere Papa ma dostávali do tranzu. Zrazu som si všimla zmenu tváre grófky, keď dopila koňak. Stihla len dobehnúť na okraj lode, kde jej prišlo nesmierne zle. Otočila sa potom k Papa a so škaredým pohľadom mu riadne vynadala.

Krásne, ale úmorné výlety

Raz, v jeseni sa moji rodičia rozhodli odísť do Cannes, kde si prenajali Vilu Augustu. Odchod z Ľubovne bol v jeden jesenný večer. Cestovali sme celú noc a na druhý deň ráno sme prišli do Budapešti. Bolo to nádherné mesto. Papa nástojil, aby sme si prešli celé. Dunajské nábrežie bolo nádherné a po celej jeho dĺžke boli zasadené ovocné stromy, na ktorých boli veľké množstvá všelijakého ovocia. Večer sme odišli a na druhý deň sme docestovali do Benátok. (Benátky boli veľmi obľúbenou destináciou rodiny Zamoyskej. V albumoch pani Carmen sa nachádzajú fotografie viacerých generácií odfotených na námestí svätého Marka pózujúcich v záplave holubov, pozn. prekladateľa). Aký to bol pocit! Bolo zamračené. Čierne gondoly sa plavili tichučko kanálmi – bolo počuť len gondolierov ako vykrikujú na brehoch kanálu. Bol to smutný obraz. Námestie sv. Marka a Dóžov palác ma očarili. Prešli sme si Benátky a večer sme odcestovali do Milána. Začala opäť návšteva katedrály – pomodlili sme sa pri svätom Karolovi a nasledovali návštevy rôznych častí mesta. Odcestovali sme večer, aby sme konečne po toľkých dňoch docestovali mŕtvi od únavy do Cannes. Akoby aj nie? Papa tvrdil, že vyspať sa dá vo vlaku aj v kupé, a že to je vždy ekonomickejšie ako prespať v hoteli. K tomu, môj Papa bol astmatik a spať posediačky mu vyhovovalo kvôli dýchaniu. Žiadal od nás, aby sme cestovali ako on. Nedovolil nám, aby sme si v noci ľahli, aby sme si dali dole klobúk a ani rukavičky. Naozaj naše cesty boli veľmi únavné!

Preklad: Katarína Chapuis Šutorová Foto: archív Carmen de Bourbon-Siciles


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 25 (30. jún 2020)

bottom of page