web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • Redakcia ĽN

11. septembra 2001 bol blízko pádu “dvojičiek”

Updated: Jul 10, 2020

Čím som starší, tým sa mi spomienky z mladosti zobrazujú oveľa zreteľnejšie, než niektoré udalosti s pred týždňa. Platí to najme ak bol zážitok  intenzívny a jeho dopad osudový. K niektorým sa vraciam často aj bez toho, aby som ich cielene hľadal v „uložených súboroch“ mojej pamäte.  Iné sú naviazané na rôzne vonkajšie vplyvy (hudba, vôňa …),  ročné obdobie alebo aj konkrétny deň v kalendári. Preto si aj tento rok  jedenásteho septembra znova spomeniem na takmer apokalyptický deň, ktorý som zažil v New Yorku, kedy v roku 2001 boli zrovnané so zemou dve veže  svetového obchodného centra.  Symbolicky po nich zostali iba dve jednotky v dátume ich zániku a „September eleven“ sa stal nulovým bodom v novej, laikom  ťažko identifikovateľnej dobe.

Misenko

Ako málo stačí New York bol v tom čase  mojím pôsobiskom iba krátko. Prišiel som tu po takmer ročnom pobyte z pokojného New Orleansu  a začal si zvykať na život v rušnom „Big Apple“, ktoré akoby  nikdy nespalo. Vo dne aj v noci sa tu stále niečo dialo a v uliciach bolo možné stretnúť stále množstvo ľudí. Ubytovanie mi pomohla zohnať bývalá kolegyňa z múzea Božena Hutníková v rodinnom dome na jednej z ulíc v Queense, ktorý som zdieľal spolu so skupinou poľských študentov. Inzerát v novinách ma priviedol do malej reštaurátorskej dielne historického nábytku, nad vchodom ktorej  visel priliehavý názov firmy „Golden touch.“ Tá robila servis pár obchodom so starožitnosťami na dolnom Manhattane a mne poskytla živobytie. V utorok, 11. septembra 2001, sa veľkomesto prebudilo do slnečného rána, čo dodávalo pozitívnu energiu nielen mne, ale ako som si všimol, aj môjmu okoliu. V obchodíku so zmiešaným tovarom na rohu našej ulice mi zhovorčivý Ind  predal, ako každý deň, kávu v papierovom pohári. Popíjajúc „prebúdzajúci“ nápoj  moje  kroky viedli  k stanici metra (subway). Tešil som sa do dielne, pretože ma tam čakali secesné podlahové hodiny, ktorým k prinavráteniu ich pôvodnej krásy chýbala už iba povrchová úprava. Ak je dobre urobený základ, tak nanášanie politúry je pre remeselníka čerešničkou na torte a akýmsi zadosťučinením za čas strávený lepením a dorábaním poškodených častí. V dielni panovala, ako stále, dobrá nálada. Vždy veselý Maček, poľský rezbár, ktorý mal pracovný stôl hneď vedľa mňa, zase šťavnato opisoval svoje zážitky z predchádzajúceho večera a noci. Bol to energiou nabitý bohém, vždy pripravený na každé nové dobrodružstvo,  vzbudzujúci dojem, že nikdy nespí. Po príprave náradia a materiálu som konečne začal nanášať na orechové drevo prvú vrstvu šelaku, keď do dielne zo svojej kancelárie vošiel  majiteľ podniku. Vzrušeným hlasom oznámil, že v rádiu práve zachytil správu o náraze malého športového lietadla do jednej z veže svetového obchodného centra. Rýchlymi krokmi prešiel dielňou k východu, zobral rebrík a na chodníku ho oprel k železnej konštrukcii požiarneho schodiska umiestneného na fasáde asi štvorposchodovej budovy. To sme už všetci za ním liezli po oceľových schodoch snažiac sa byť čo najskôr na streche.


V sekunde boj o život Tehlová stavba sa nachádzala v Brooklyne, takmer na pobreží  East River, teda vzdušnou čiarou neďaleko od dolného Manhattanu, kde sa do výšky  pyšne vypínali „dvojičky.“ Už cestou hore bolo cítiť štipľavý zápach a výbuch, ktorý nás zneistil.  „Jesus Christ!“ vykríkol boss, ktorý prvý dosiahol cieľ. Keď som sa na strechu dostal aj ja,  neveril som vlastným očiam. Z obidvoch výškových budov stúpal hustý dym a ich sklenené steny oblizovali plamenné jazyky. „ To niewyglada jak samalot sportovy,“ povedal iba tak pre seba Maček a prvýkrát som  v jeho očiach videl prekvapenie a strach. Mal pravdu. Každému bolo jasné, že to, čo vidíme, má oveľa zložitejšie pozadie a s náhodou nemá  nič spoločné. Spolu so zvedavcami na strechu prichádzali aj nové informácie. „Sú to určite diaľkovo odpálené nálože,“ tvrdil muž s istotou v hlase. „Nie, ja som bol ako mariňák v Kuvajte a toto môžu byť iba riadené strely,“ tvrdil ďalší prišelec. Správa o tom, že do budov narazili dopravné lietadla unesené teroristami, prišla v čase, keď sa južná veža ukážkovo, akoby na povel, zrútila. Hustý oblak prachu smerujúci k nám ako opona ukončil divadlo a ja som sa ocitol ani neviem ako v tlačenici na požiarnom schodisku. Bolo naivné si myslieť, že  predbehneme tlakovú vlnu a zdoláme štyri poschodia skôr, než mikročastice z donedávna majestátnych stavieb dorazia k nám. Odrazu sa zotmelo ako pred búrkou a vzduch sa stal nedýchateľným. Nastala panika, pretože každý sa chcel inštinktívne rýchlo schovať a nabrať do pľúc tak potrebný kyslík. Nechal som sa strhnúť kolegami a z prvého poschodia som aj ja skočil na dlažbu ulice. Vo dverách do dielne nás už vítal mohutný Litovčan Juris a každému strčil do ruky vodou napustenú gázu. „Daj si to na tvár!“  kričal a po poslednom prišelcovi zabuchol dvere. V dielni sa už dali normálne otvoriť oči, ale štipľavý zápach sa dostal aj tu. Narýchlo sme sa snažili utesniť všetky viditeľné otvory, ale bolo to márne a vo svetelných lúčoch reflektorov bolo vidieť, ako ľahko sa prach z ulice dostáva aj dnu. Juris bol v časoch Sovietskeho zväzu ako mladý chlapec poslaný do Afganistanu a v dielni isto nebol nikto, komu by predtým neukázal hlboké jazvy po zraneniach na pravej nohe a bruchu. Počas tej krátkej doby, ktorá sa mi zdala ako večnosť, sa stal samozvaným veliteľom a dokonca sa mu podriadil aj majiteľ dielne. Minimálne nás dokázal udržať v pokoji. Keď sa za zaprášenými oknami ukázali slnečné lúče, odvážili sme sa otvoriť dvere. Na dlažbe ulice bola hrubá vrstva špiny pripomínajúca prvý sneh a vietor sa pohrával s poletujúcimi kancelárskymi papiermi z už neexistujúcich kancelárií. Z rádia sme sa dozvedeli, že sa zrútila aj druhá veža a zahynulo pritom množstvo ľudí.  Telefón v dielni takmer nepretržite vyzváňal, pretože naši blízki, aj v zahraničí,  sa snažili uistiť, že ten na koho doma čakajú, je v poriadku.


Neistota, strach, otázky… Z práce už nebolo nič. Trocha sme začali upratovať, ale  podľa správ z rádia bolo jasné, že verejná doprava je ochromená a subway uzavretá. Preto nás boss uvoľnil v ten deň skôr, aby sme sa do večera  dostali domov.  A poviem vám, že to bola naozaj dlhá a smutná cesta, plná neistoty a aj strachu z budúcnosti. Veď ešte ráno bolo nemysliteľné, aby sa niekomu podarilo zasadiť úder Spojeným štátom na ich území, chránenom proti akýmkoľvek  útokom zvonku. Už na druhý deň som si mohol vypočuť množstvo zaručených teórií, aj konšpiračných, prečo a ako k nešťastiu došlo. „Jednoduchým vysvetleniam je jednoduché uveriť. „A buď rád, že nepoznáš skutočné dôvody odstránenia týchto dvoch symbolických stavieb – aspoň môžeš spokojne spať,“ dodnes si pamätám na slová, ktoré mi povedal starý výťahár Patrik, Ír, ktorého syn ako hasič zahynul v sutinách „dvojičiek.“ 

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Noviny  “Newsday” vychádzajúce v Queense, ktoré som si kúpil na druhý deň ráno spolu s kávou.  

Pavol Mišenko


Foto: Eva Burgrová


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 32 (12. september)


#11september2001 #NewYork #PavolMišenko