Nie je dnes výnimočné, že mladí ľudia aj zo Staroľubovnianskeho okresu odchádzajú do sveta a časom sa tam uchytia natoľko, že sú uznávaní a šíria dobré meno nášmu regiónu. Jedným z nich je aj kaderník, holič – barbier Ján Kundrat z Litmanovej, ktorý si našiel prácu svojich snov v Prahe.
Cítil v sebe umelecké sklony „Mal som vzťah ku kresleniu a maľovaniu, už odmalička mi to šlo s pastelkami v ruke. Najprv som rozmýšľal o umeleckej škole alebo o štúdiu reklamy a dizajnu,“ začal svoje rozprávanie o voľbe povolania mladý muž. Keďže má tri staršie sestry, vyrastal medzi dievčatami a už ako malý chlapec bol obletovaný babami, ktoré na neho dohliadali. „Nechcel som byť tuctový chalan, nemal som nijaký vzor, ani som nemienil nikoho kopírovať. Chcel som byť sám sebou, aj keď ma mnohí nechápali, aj sa mi posmievali. Rozhodol som sa študovať v Podolínci na Združenej strednej škole odbor holič/kaderník a potom podnikanie,“ povie vážnejšie. V triede bolo 30 dievčat, takže ako jediný chalan vynikal. „Bol som rebel a zamestnávali ma samé bláznovstvá. V škole ma to bavilo, keď sme mali prax, išlo mi to dobre s nožničkami v ruke,“ vyznal sa nám Litmanovčan, ktorý si uvedomil, že v okrese je to s prácou ťažké a s podnikaním tiež. Obec je vyľudnená, veľa obyvateľov sa vysťahovalo za prácou do zahraničia, väčšinou do USA, Írska, Anglicka a Česka. Napokon aj Ján patrí k tým, ktorí si zbalili kufre a… „Potreboval som zmenu, doma som tiež nechcel ostať, tak som sa rozhodol ísť pracovať do Česka. Najskôr som pracoval v stavebníctve. Išlo to ako na kolotoči – robota, spanie, peniaze. Dalo sa zarobiť, aj vyžiť i ušetriť,“ povie o svojich začiatkoch v stovežatej. Ale i to, že takáto robota ho nebavila, potreboval ale peniaze, aby si splnil svoj sen. „Veľký zlom nastal, keď na stavbe tragicky zahynul môj kamarát rovno pred mojimi očami, nemohol som sa s tým vyrovnať. Vtedy som si povedal – dosť a dal som výpoveď,“ dopovie, aký smutný osud s ním zatriasol.
Klientelu si treba získať, aj si ju udržať Ján mal jednoducho veľký sen – otvoriť si klasické holičstvo. Doma, na Slovensku, mu známi skôr „radili“ – ako sa to u nás nedá. Dnes trochu skepticky vraví, „nikto vás nepotiahne dopredu, len opačne.“ Začal tak skúmavo chodiť po Prahe a obkukával drobné prevádzky. Jednoducho, plánoval otvoriť Barber shop a aj sa mu to podarilo! Cesta to ale nebola ľahká. „Hľadal som priestory, chodil som po úradoch, hygiena, vybavovanie živnosti, povolenie,… Musel som sa popasovať s rôznymi prekážkami, nedal som sa ale odradiť a podarilo sa,“ povie dnes majiteľ prevádzky na Žižkove J. Kundrat spokojne. Pozícia jeho salónu je v tesnej blízkosti hotela a kaderníctva. A práve kaderníčky z neho mu vraj veľmi pomohli, hlavne s informáciami na začiatku podnikania. Dnes je spokojný, prichádzajú k nemu klienti z rôznych oblastí, a to od obchodníkov, šoférov, taxikárov až po riaditeľov. Svoju klientelu si už takpovediac vypestoval, jeho zákazníkmi sú aj herci, speváci, muzikanti, politici. „Chodí ku mne aj veľa cudzincov – Rusi, Ukrajinci, Poliaci, Španieli, Taliani, Chorváti, Turci a, samozrejme, Česi a Slováci,“ dopovie dnes úspešný muž a keď chceme aj menovať, dá príklad – známy český herec Marek Vašut.
Premeny aj na nepoznanie „Vždy sa dohodneme, keď si chlap sadne do kresla. Či už má bradu, alebo fúzy, viem, čo mám robiť. Najlepšie je, keď som so zákazníkom sám na objednávku, je to také komornejšie. Všímam si uši, nos, tvár, celú hlavu, všetko treba upraviť. Dnes veľa mužov nosí bradu, chcú byť, ako sa povie, „šik“. Každému zákazníkovi sa venujem individuálne,“ hovorí 25-ročný Ján o svojej práci, a to s nadšením. Práca s ľuďmi ho jednoducho baví a zažije pri nej všeličo. „Prišiel raz mladý chlapec s hustými kučeravými vlasmi, mal silné dioptrické okuliare a chcel zmenu. Bola to riadna hriva, upravil som mu postupne celú hlavu, čo bolo dosť náročné. Výsledok bol úžasný, keď si založil okuliare a pozrel sa do zrkadla, od prekvapenia sa rozplakal. Nemohol uveriť tomu, ako dobre vyzerá. Bol mi veľmi vďačný a odchádzal s poklonou,“ vyberie Ján zo svojej praxe. Nuž, mladí ľudia sa naozaj vedia presadiť a ak idú za svojím snom vytrvalo, výsledok sa dostaví. Jánovi nahral aj fakt, že znovu sa obnovil tento trend a začali sa otvárať holičstvá. „Pracujem aj v soboty a nedele, prispôsobím sa zákazníkom, svojej klientele,“ podotkne barbier s tým, že nič nie je zadarmo a dopovie, „človek sa narodí s nejakým poslaním, každý niečo dostane do vienka. Osobnosť človeka sa zušľachťuje v tej činnosti, ktorú má rád.“ S tým sa dá iba súhlasiť.
Z histórie holičstva JE všeobecne známe, že v stredoveku holiči nevykonávali iba svoju najvlastnejšiu povinnosť (holenie brady a strihanie vlasov), ale aj práce, ktoré prislúchali chirurgom. Táto široká náplň podmanila aj majstrovskú skúšku. Tovariš, ktorý sa chcel stať majstrom, musel vedieť uvariť aj šesť druhov mastí. Holičstvo sa za remeslo začalo považovať až v 15. storočí, pričom cechy holičov vznikali aj o storočie neskôr. Málokde sa možno stretnúť so samostatným cechom holičov. Najčastejšie sa do cechu spájali s kúpeľníkmi a ránhojičmi. Na stredovekých obrazoch sa väčšina starších mužov pýši dlhšími kučeravými vlasmi a tvár im zakrýva hustá dlhá brada a fúzy. Starostlivo sa holili alebo si dávali holiť bradu, nie však fúzy. Hladko oholená tvár začala byť módna koncom 17. stor. a v 18. stor., ale aj vtedy ešte nachádzame portréty s fúzmi, ktoré však už boli profesionálne zastrihnuté a upravené.
Text: Viera Mošoňová, foto (archív J.K.)
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 20 (22. máj 2018)