Niečo v mojom podvedomí ma prinútilo vydať sa na cestu a sledovať sprievod kráľovnej Márie, v ktorom sa nachádzala aj jej matka Alžbeta. Aby som bol presný, tak práve ona bola terčom môjho záujmu. Toľkokrát v živote porušila dohodu, že sa jej nedalo dôverovať.
Preto, keď sa vybrala so svojimi vernými na juh krajiny, kde žili tí najúhlavnejší Žigmundovi odporcovia, znova som očakával zradu. Pravda, ona tiež nepatrila medzi ich priateľov, ale spájala ich nenávisť k tomu istému protivníkovi, preto im mohla celkom dobre poslúžiť. Potom by určite prišiel rad aj na ňu, no to by nám už mohlo byť jedno. Ale znova sa potvrdilo staré známe, že nepriateľ nemusí zdieľať naše myšlienky a predpoklady. Niekedy prekvapí úplne iným prístupom, ktorý vychádza z chladnej rozumnej úvahy alebo ohnivého emočného pohnutia. Bán Ján Horváti si vybral druhú možnosť, ktorá priniesla Žigmundovi korunu a Alžbete záhubu.
Z PRENASLEDOVATEĽA SLIEDIČ
Po tom, ako som pri mestečku Dakovo na vlastné oči videl zmasakrovanie sprievodu kráľovien a ich únos, bolo mi jasné, že dalmátska šľachta uprednostnila priamočiaru pomstu pred taktikou. Nie nadarmo sa hovorí, že akou zbraňou bojuješ - takou aj hynieš. Možno svadba dcéry Mikuláša z Gorjan bola znova iba zámienkou a kráľovné sa spolu so svojimi vernými nechali vlákať do pasce, ktorú im nastražil Ján Horváti. Nie je vylúčené, že najprv im nasľuboval hory - doly, aby hneď na to, ako mu sadnú na lep, na všetky sľuby zabudol a vykonal to, čo bolo jeho plánom už na samom začiatku. Pomstil tak kráľa Karola Alžbetinými zbraňami - ľsťou a zradou. Tým spôsobom sa akoby mávnutím čarovného prútika zmenilo aj moje poslanie. Z prenasledovateľa, ktorý chcel usvedčiť z vierolomnosti a takto odhaliť nenávidenú intrigánku, sa stal sliedič, aby tej istej osobe pomohol zo zajatia. Ako tieň som cválal za skupinou únoscov s úmyslom zistiť, kde ukryjú svoju korisť. Bolo mi jasné, že kráľovné v najbližšej dobe smrť nečaká, pretože ak by ich útočníci chceli zabiť, ich telá by sa už váľali v prachu cesty medzi ostatnými z ich sprievodu.
PREKVAPENIE NA CESTE
Po nedlhej ceste sa voz s kráľovnami stratil z mojich očí, keď sa za ním zavrela brána hradu Gomnec. Nezastavoval som sa, lež pokračoval ďalej do najbližšieho mestečka. Na jeho začiatku ma vítal hostinec ležiaci hneď pri ceste. Spôsobilo mi to veľkú radosť, pretože jeho súčasťou bola aj maštaľ a kováčska vyhňa. Môj kôň, stále ten istý, ktorého mi „daroval“ vínom potužený Litvan, potreboval už nutne obriadiť a ošetriť kopytá. No a pre mňa tu mali voľnú izbu. Chcel som sa zdržať dovtedy, kým zistím niečo bližšie o plánoch únoscov. Vo vaku som stále mal mníšsku kutňu a v hlave dobré skúsenosti, ako ju využiť pri získavaní informácií. Vybral som sa teda peši smerom k hradu Gomnec. Cesta prechádzala lesom, takže nebol problém sa v ňom na chvíľu stratiť a zmenou oblečenia zmeniť aj identitu. Civilný odev ostal v lese, schovaný na dobre zapamätateľnom mieste. O chvíľu po ceste kráčal pomalým krokom žobravý františkánsky mních. Už v Gorjanoch mi toto prestrojenie pomohlo nadväzovať dôležité kontakty. Ľudia sú k duchovnej osobe trochu otvorenejší a menej podozrievaví. No a keď navonok ukážete chudobu, tí lepší vás ľutujú a tí druhí vami opovrhujú. Lež jedno aj druhé v nich búra hradbu obozretnosti a správajú sa viac familiárne, čo vie zvedavý pútnik celkom dobre využiť. Stačí sa túlať po okolí a kde - tu požiadať o kôrku chleba či misku vody. Správne vedeným rozhovorom nie je problém naviesť svojho chlebodarcu, aby začal rozprávať o tom, čo potrebujete vedieť.
Les začal rednúť a medzery medzi stromami vyplnila silueta hradu. Bol som blízko cieľa, keď sa oproti na ceste objavili dvaja jazdci. „Aké šťastie!“ vykríkol jeden z nich a povolil koňovi uzdu. Nasledoval ho aj druhý a zvieratá vyštartovali tryskom ku mne. Na chvíľu som zneistel a očami hľadal únikovú cestu. Inštinkt znova prišiel skôr, než zdravý úsudok. Len čo záblesk pudu sebazáchovy vyprchal, bolo mi jasné, že dvom ozbrojeným jazdcom nie je možné v tomto teréne uniknúť. „Otče, pôjdete na hrad!“ oznámil mi ten, ktorý bol pri mne prvý. „Viete sa udržať na koni?“ opýtal sa. Nemusím hádam popisovať moje ohromenie, preto som na jeho otázku zareagoval iba súhlasným pokývaním hlavou. To už druhý jazdec zoskočil z koňa, podal liace svojmu druhovi a pristúpil ku mne. „Pomôžem vám nasadnúť,“ oznámil mi, ale bolo vidieť, že nevie ako s pomocou začať.
ŤAŽIVÉ MYŠLIENKY V HLAVE
To ma zachránilo pred prezradením. Bol som tak zmätený, že mi v tej chvíľke nepripadalo neprirodzené vyšvihnúť sa do sedla štýlom skúseného jazdca. Až jeho ponuka ma vrátila do reality a ja som si uvedomil, kým sa snažím v ich očiach byť. „Áno, milý synu, to by si Bohu skrze jeho služobníka veľmi poslúžil,“ po týchto slovách moja noha vkĺzla do strmeňa, snažiac sa to urobiť čo najnemotornejšie. Môj pomocník mal síce sily dostatok, ale chýbala mu akákoľvek koordinácia. Preto, keď sa ma snažil zospodu potlačiť, urobil to tak odhodlane, že som skoro preletel cez koňa na druhú stranu. Našťastie ani mne nechýbala sila a obratnosť, preto sa mi podarilo udržať v sedle. Vojak, ktorý mi pomáhal, sa musel vrátiť po vlastných. Nevyzeral nadšene, ba dokonca si myslím, že ma chcel cez koňa prehodiť úmyselne. Ale to už sme pomalým klusom vyrazili k hradu a mne stále nebolo jasné, čo sa odo mňa očakáva. Pravda, niečo som tušil, pretože nie je toho veľa, čo môže duchovná osoba svojmu okoliu ponúknuť. A je toho ešte podstatne menej, keď tá duchovná osoba nie je vysväteným kňazom. Nikto sa ma na to však nepýtal, aj keď je všeobecne známe, že nie každý mních má posvätnú moc vykonávať sakramenty, ako sú povedzme eucharistia, spoveď či iné obrady. Až teraz som sa začal naozaj báť. Mojím preoblečením môžem oklamať obyčajných smrteľníkov, ale určite nie Boha. Ak by ma požiadali o čokoľvek z toho, čo mi nie je od Hospodina dané, išlo by o svätokrádež. Bol som preto odhodlaný to odmietnuť, hoc ma to mohlo ohroziť na živote. Ale nie je lepšie obetovať život dočasný a tým si zachovať život večný?! Pod ťarchou týchto myšlienok sme prešli hradnou bránou.
CHORÉHO VYSPOVEDAŤ ČI VYLIEČIŤ?
Na nádvorí mi môj sprievodca pomohol z koňa a konečne mi prezradil, čo sa odo mňa očakáva. „Otče, náš veliteľ umiera a chce sa pred smrťou vyspovedať. Môžeš mu preukázať túto službu?“ Aj keď sa to snažil predniesť ako prosbu, z úst starého vojaka to znelo ako príkaz. Možno iba vzdor nad tým, ako so mnou jednal, mi nezabránil hneď povedať: „Nie, nemôžem!“ Po pár nádychoch mi napadlo, či mi táto príležitosť nebola daná od samého Boha a väčším hriechom by bolo ju zahodiť. Vošiel som do miestnosti, kde na lôžku bezvládne ležal muž s obviazaným hrudníkom. „Strelka z kuše uviazla medzi rebrami a nedá sa vybrať,“ oznámil mi môj sprievodca. Ranený otvoril oči a keď ma zbadal, na jeho tvári sa objavil nepatrný úsmev, ktorým sa snažil prekryť utrpenie. „Otče, buď mojím sprievodcom k Božiemu súdu,“ s námahou vyslovil vetu a rozkašľal sa. „Ten muž nemôže zomrieť,“ bolo prvé, čo mi prebehlo hlavou. Moja prítomnosť ho totiž od hriechov neočistí a navyše aj sa budem za neplatnú spoveď smažiť v plameňoch pekelných. Jedinou šancou ako ujsť pozemskému aj nebeskému súdu, bolo zobrať zubatej jej načatú korisť. Vedel som, že keď sa mi podarí strelku vybrať a ranu poriadne dezinfikovať, môžem mať úspech. Muž mal silnú telesnú konštrukciu, takže s trochou šťastia mal šancu prežiť. Liečbu opisovať nebudem, možno iba spomeniem, že mi pritom prišli vhod vedomosti z univerzity, kde som neraz trávil čas medzi priateľmi na fakulte medicíny. Raneného sa mi podarilo zachrániť a počas tých pár dní, čo som ho navštevoval aj získať tak potrebné informácie o kráľovnách. Vedel som, že žijú. Ba dokonca, keď som raz na nádvorí rozprával s čeľaďou, v okne paláca na poschodí sa objavila Alžbeta. To som ešte netušil, že ju vidím poslednýkrát. Keď sa stav pacienta zlepšil natoľko, že jeho život už nebol v ohrození a ja som vedel všetko čo potrebujem o kráľovnách a hlavne o pevnosti, kde sú väznené, nadišiel čas na návrat do Budína. Tam mal už Žigmund pripravené vojsko a vďaka mne presne vedel, kde a ako má udrieť.
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 37).
Poznámka: Audio nahrávku s autorským čítaním príbehu nájdete na Youtube kanáli Pavol Misenko.
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č 36, 20. november 2024).
Comments