top of page
Writer's pictureRedakcia ĽN

XXII. časť seriálu Žigmundov pisár dozvuky stredoveku: Pomsta

Uhorský kráľ Karol II. Malý zomrel po 38 dňoch vládnutia na následky prílišnej dôverčivosti a naivity. Zákerný útok mečom síce prekvapujúco prežil, no smrti nadlho neunikol. Keď som ho poslednýkrát videl, kráčal ako námesačný do bezpečia svojich komnát. Ale to, čo sa zdalo byť útočišťom, stalo sa pascou. Len čo sa jeho nepriatelia spamätali z úžasu nad nepodarenou vraždou, rozhodli sa toto strašné dielo dokončiť. Kráľa zajali a previezli na hrad Višegrad, kde zakrátko skonal.


Nedal by som ruku do ohňa, že tam zomrel bez cudzieho pričinenia. No Karol nenašiel pokoj ani po smrti. Preto, že odmietol platiť poplatky pápežskej kúrii, bol daný do kliatby. Za života mu to bolo možno jedno, no teraz sa jeho telo rozkladalo pred zrakmi smrteľníkov. Pápež sa nechal obmäkčiť synom nebohého až po piatich rokoch, kedy povolil uložiť mŕtvolu do zeme.


SLED UDALOSTÍ

Vráťme sa späť, teda do doby, keď Alžbeta úspešne dohrala rolu vďačnej príbuznej. Svojho soka si najprv omotala okolo prsta, aby ho potom surovo zničila. Vystupovala tak presvedčivo, že aj ja som na chvíľu zapochyboval nad jej lojalitou k Žigmundovi. Zatiaľ čo Karola odvážali do Vyšegradskej pevnosti, v Budíne našlo svoju smrť veľa jeho prívržencov. Vojaci Mikuláša z Gorjan presne vedeli, za kým sa majú s mečom v ruke rozbehnúť. Zväčša išlo o veľmi ľahkú korisť, nepripravenú brániť sa. Ale nocou sa výkriky šíria rýchlosťou blesku, preto sa postupne z poddajných oviec stávali brániace sa šelmy. Ich vzdor nebol márny a niektorým sa podarilo z mesta ujsť. Bol medzi nimi aj bán Ján Horváti, ktorý so svojimi ľuďmi obsadil bránu zvanú Sobota, a tak zachránil, okrem svojho, veľa ďalších životov. Išlo o veľkú rybu, z ktorej sa na slobode mohol stať nebezpečný žralok. Každému to bolo jasné, iba Alžbete nie. Bola opitá víťazstvom a nepriateľov považovala za úplne zničených. Možno aj preto sa rozhodla cestovať na nebezpečný juh krajiny. Teraz už naozaj na svadbu dcéry svojho radcu, veľmi blízkeho priateľa a nech mi Boh odpustí - aj milenca Mikuláša z Gorjan. Dodnes neviem pochopiť, ako sa mohla tak ľstivá žena správať tak ľahkovážne. Akoby úplne zabudla na jej vrodenú ostražitosť a bezhlavo sa vrhla priamo do pazúrov predátora. Ale to znova predbieham.

Ešte za života kráľa Karola sa znovu v Uhorsku objavilo silné česko-moravské vojsko, teraz už vedené samotným kráľom Václavom IV. Ten sa rozhodol raz a navždy ukončiť trápenie svojho mladšieho brata Žigmunda. Udrel s celou svojou mocou, aby pre neho vydobyl to, čo mu bolo dávno sľúbené. Karolova vražda na tom aj tak nič nezmenila. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že smrť ušetrila krajinu od ďalších vojen. Znemožnila mu totiž návrat do Neapola, odtiaľ sa mohol znova pokúšať o získanie moci. Ale ako ukázala budúcnosť, nebolo to celkom tak, pretože nárok na uhorský trón si začal robiť aj jeho syn.


ROZPRAVA OKOLO ZRADNEJ ALŽBETY

Václav do Budína nevkročil. Utáboril sa v Rábe a vyzval Alžbetu, aby prišla spolu s dcérou za ním. Dal jej takto jasne najavo, že podmienky bude diktovať on. A tak sa aj stalo. Kráľovná matka súhlasila so všetkým. Uznala Žigmunda ako budúceho kráľa, ktorý mal do korunovácie používať titul „kapitán Uhorska“. Mne sa zdalo byť správanie Alžbety podozrivé. Bez prieťahov, ba dokonca s úsmevom na tvári prijala ponižujúce nariadenia Václava IV. Nápadne mi pripomínalo jej správanie konanie nebohého Karola, keď obsadil Budín. Ak by chcel umelec vtedy zachytiť na plátno oddanosť, stačilo, aby mu Alžbeta bola modelom. Toto veru neveštilo nič dobré. No a keď ku mne dorazila zvesť, že plánuje cestu do Gorjan, čo je rodové sídlo jej najbližšieho radcu, začal som v tom vidieť počiatky novej zrady.

„Dovoľ mi Alžbetu sledovať,“ vzniesol som krátku, ale veľmi jasnú prosbu k Mikulášovi Horváthovi. Ten na mňa chvíľu hľadel, akoby mi celkom dobre nerozumel. Keď som sa mu zveril s mojimi obavami, na jeho tvári zažiaril široký úsmev. „Ty si tou ženou posadnutý. Nevidíš, že ona už svoju hru dohrala. Nemá v rukáve žiadne tromfy. Všade dookola si narobila nepriateľov a jediný, kto ju ako - tak akceptuje, je Žigmund, a to hlavne kvôli tomu, že je matkou jeho manželky. Pochybujem, aby proti nemu čokoľvek podnikla. Navyše Žigmund by nikdy nedal súhlas k sledovaniu ženy. Nedovoľuje mu to jeho rytierska česť.“

Počas tohto krátkeho monológu sa zmenil výraz Mikulášovej tváre z ležérne kamarátskej na veliteľsky prísnu. Musím uznať, že mal zväčša pravdu a keby som voči Alžbete nebol zaujatý, určite by ma jeho argumenty presvedčili. No niečo v podvedomí ma nútilo trvať na svojom. „Daj mi teda voľno a ja pôjdem na juh krajiny nezaťažený žiadnou úradnou mocou. Navyše v Alžbete nevidím ženu, ale nebezpečnú, až chorobne posadnutú intrigánku. Napokon ja nie som šľachtic, takže ma rytierska česť nemusí znepokojovať,“ touto trápnou vetou som ukončil rozhovor, na čo Mikuláš iba mávol rukou, čím dal najavo svoju rezignáciu. Šľachticom som naozaj nebol, ale morálny kódex mi bol prirodzene blízky. Jeho dodržiavanie bolo pre mňa tak samozrejmé ako to, že dýcham. No Alžbeta určite nebola bezbrannou ženou, preto snažiť sa spoznať jej plány nebolo v rozpore so cťou, lež obyčajným pudom sebazáchovy.


HLAVNE NENÁPADNE

Vybral som sa teda v stopách skupiny jazdcov sprevádzajúcich cestovný voz, v ktorom sedela Alžbeta so svojou dcérou. Spočiatku som im nechával jednodňový náskok, aby si ma nevšimli. Zistiť podrobnosti o ich správaní nebolo ťažké, veď išlo o kráľovné a tie vzbudzovali až priveľký záujem pozorovateľov. Stačilo sa teda iba pýtať. Ale po ceste sa nič podozrivé nedialo, preto som sa rozhodol kolónu okľukou predbehnúť a prísť do Gorjan v predstihu. Zdalo sa mi, že ak má dôjsť k nejakým tajným rokovaniam, stane sa tak na tomto hrade. Uvedomoval som si, že sa dovnútra nepozorovane nedostanem. Bolo preto potrebné nenápadne získať miestnych informátorov bez toho, aby si vôbec uvedomili, že zrádzajú svojho pána. V prezlečení za žobravého mnícha sa mi darilo nadväzovať potrebné známosti a po dvoch dňoch som celkom presne vedel, čo sa deje za múrmi palatínovho sídla. Lenže prešiel aj tretí deň a kráľovné sa neobjavili. Začal som mať podozrenie, že cesta do Gorjan bola iba zásterkou a hniezdo zrady je niekde úplne inde. Keď znova vyšlo slnko a nadišiel Sviatok svätého Jakuba v roku 1386, neostávalo mi nič iné, ako odložiť mníšsku kutňu, sadnúť na koňa a začať pátrať po stratenom sprievode. Ďaleko som ísť nemusel. Čelo sprievodu sa objavilo na horizonte pred mestečkom Dakovo, iba pár míľ od Gorjan. Stočil som koňa do lesa, aby ma nebolo vidieť. Zviera zostalo poslušne stáť v hustom poraste, zatiaľ čo moje kroky viedli na jeho okraj, odkiaľ sa mi naskytol výhľad na blížiacu sa kolónu jazdcov sprevádzajúcich niekoľko vozov. Jeden z nich bol určený na prepravu zámožných cestujúcich a podľa erbu bolo jasné, že patrí kráľovnám.


PADALI ODŤATÉ HLAVY!

Neviem, či veríte na osud alebo sa vám už niekedy stalo, že ste sa zhodou náhod ocitli na mieste, ktoré akoby na vás, aj napriek všetkým možným prekážkam, čakalo. Ani neviem, odkiaľ sa na ceste objavilo množstvo iných jazdcov a strhol sa boj muža proti mužovi. Sprievodcovia kráľovien nemali proti presile vôbec žiadnu šancu. Navyše veľa z nich zasiahli strely z kuší skôr, než sa mohli zapojiť do boja. Medzi prvými padol z koňa aj kráľovrah Blažej Forgáč. Len čo sa dotkol zeme, jeden z útočníkov mu odťal hlavu a tú vhodil otvorom do voza, kde sedeli kráľovné. Podobne skončili aj hlavy ostatných významnejších dvoranov. Posledným, ktorý odolával presile a vlastným telom chránil prístup k svojej panovníčke, bol Mikuláš z Gorjan. Žiadny z útočníkov mu v boji nebol roveň, čoho svedkom boli nehybné alebo zvíjajúce sa telá obkolesujúce jeho statnú postavu. Nebyť toho, že mu zozadu, spod voza podťali nohy, určite by pred Boží súd poslal oveľa viac svojich nepriateľov. Len čo stratil rovnováhu, na nekryté telo dopadlo množstvo sekov rozzúrených agresorov. Nakoniec aj jeho hlava skončila vo voze, ktorý už v sprievode úplne iných jazdcov uháňal smerom na juh. Erby na štítoch útočníkov dávali zreteľne najavo, že ľudia bána Jána Horvátiho práve pomstili smrť svojho kráľa Karola II., zvaného Malý. To už som sedel v sedle a bolo mi jasné, prečo nutkanie sledovať kráľovné zvíťazilo nad zdravým úsudkom.

Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková

Poznámka: Audio nahrávku s autorským čítaním príbehu nájdete na Youtube kanáli Pavol Misenko.

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 35, 6. november 2024)

Comentarios


bottom of page