Na deň svätej Doroty v roku pána 1386 nikdy nezabudnem, aj keby som mal prežiť ešte raz celý svoj život. Z mojich spomienok sa vynára ako zlý sen, z ktorého sa nedá prebudiť. Aj keď som sa predtým stretol so smrťou, ale až vtedy mi ukázala svoju pravú, desivú tvár. Zvláštne veci sa začali diať už predchádzajúci večer, kedy sa Budinský hrad stratil v obrovskom kŕdli škriekajúcich havranov, akoby tu prileteli z celej krajiny. Nebolo sily, ktorá by ich odtiaľ odohnala. Vtáky útočili na ľudí, alebo sa vzájomne napádali. Toto pekelné predstavenie ukončil až zvon ohlasujúci polnoc. Svetlo nasledujúceho rána prinieslo strašný obraz. Sneh na hradných nádvoriach bol nasiaknutý krvou a pokrytý mŕtvolami rozdriapaných vtákov.
Stopy po tomto hrôzostrašnom predstavení som videl na vlastné oči ešte nasledujúci večer, kráčajúc do paláca za kráľovnou matkou Alžbetou. Je pravda, že vtedy jej tento titul nepatril, pretože na tróne sedel Karol, ale podobne ako ostatní, aj ja som ju nevedel inak osloviť. Pozvala ma po tom, ako sa dozvedela, že mám pre Máriu list od Žigmunda. Možno sa divíte, prečo sa stretnutie konalo s matkou, keď bol list adresovaný dcére. Ale už som tu popisoval, aké dominantné postavenie si v krajine, ale aj nad svojimi deťmi Alžbeta uzurpovala, preto sú ďalšie slová zbytočné.
NEISTOTA PRED ODOVZDANÍM LISTU KRÁĽOVNEJ
Kým ma zavolala na hrad, čakal som dva dni, čo ma trochu prekvapilo. Zároveň to poopravilo moju mienku o ženskej zvedavosti, ale nevidel som v tom nič zvláštne. Veď iba donedávna sa svokra so svojím zaťom dorozumievala iba pomocou skrížených mečov. Skôr ma znepokojoval čas, na ktorý bola audiencia dohodnutá. Dve hodiny po západe slnka nie je bežný termín na prijímanie návštev tohto druhu. Dokonca ani kvôli utajeniu, pretože po večernom zvonení sa hradné brány zatvárajú a každý koho nimi nechajú prejsť, je až príliš nápadný. No a keď uvážime, že hrad s kráľovnami vtedy zdieľal aj Karol Malý, mohlo dôjsť k prezradeniu spojenectva medzi nimi a Žigmundom. Ale ani z toho som si ťažkú hlavu nerobil. Žigmund nebol hlupák, ktorý by zveril písmu nejakú tajnú informáciu. Určite majú dohodnutý spôsob, ako správne čítať medzi riadkami. Utešoval som sa tým, že ľstivá Alžbeta určite vie čo robí. Ale slovo „ľstivá“ sa niekde v mojom podvedomí zaseklo a nútilo ma položiť si otázku: „Nezmenila táto falošná žena znova stranu a ja kráčam rovno do pripravenej pasce?“ No s tým sa nedalo veľa robiť. Mne zverení ľudia dostali jasné príkazy, ako si majú počínať, ak by som sa z hradu nevrátil. Pár z nich kráčalo ako tieň v mojich stopách, aby mi pribehli, ak to bude potrebné, na pomoc. Na ich ochranu som sa mohol spoliehať do okamihu, kedy prejdem hradnou bránou.
NOČNÉ PRIJATIE
Prichádzajúc bližšie k cieľu, cítil som čoraz zreteľnejšie údery môjho srdca. Nebol to strach, ale určité napätie, ktoré sa nedá ovládať. Vedel som, že hradné brány strážia vojaci z Karolovej talianskej gardy. Kontrolovali každého, ale správali sa slušne. No, povedzme, že slušne na vojakov. Prechádzal som tade už neraz, odkedy máme nového kráľa, ale potme to bolo prvýkrát. Na moje veľké prekvapenie pri bráne stálo niekoľko osedlaných koní bez jazdcov a pod fakľami osvetlenou klenbou postavali v družnom rozhovore ozbrojení muži v uhorských odevoch. Talianov som nevidel. Bolo to zvláštne, no zároveň potešujúce, pretože ozbrojenci patrili k oddielu Mikuláša z Gorjan a niektorých som dokonca osobne poznal. Keď videli pozvánku potvrdenú Alžbetinou pečaťou nerobili mi prieky a nechali ma prejsť. „Len čo sa jeho milosť rozlúči s kráľom, odchádzame na svadbu jeho dcéry,“ oznámil mi jeden z nich. „Teraz na noc?“ pomyslel som si, no okrem nezvyčajného času, na tom nebolo nič, čo by vzbudilo moju pozornosť. Situácia sa vyvíjala dobre, pretože moja večerná návšteva na hrade mohla pod rúškom týchto udalostí uniknúť pozornosti kráľa. „Možno o tom Alžbeta vedela, a preto ma pozvala práve teraz,“ v duchu som uvažoval nad nečakanými, no vítanými okolnosťami. Napätie zo mňa spadlo a ja som vykročil ku krídlu paláca, ktorý teraz slúžil ako príbytok kráľovien. No moja radosť netrvala dlho.
ZRADNÁ ALŽBETA
Pri vstupe do budovy stál oddiel kráľovej talianskej stráže. To, že niečo nie je v poriadku, mi bolo hneď jasné, ale otočiť som sa už nemohol, pretože vojaci si ma všimli. „Poručeno Bohu,“ zašepkal som len tak sám pre seba a bez náznaku zaváhania kráčal v ústrety osudu. Strážcovia pôsobili, akoby na mňa čakali. Nechceli vidieť ani pozvánku od Alžbety. „Ty si ten Žigmundov posol?“ prekvapila ma otázka a priznám sa, že sa mi podlomili kolená. Tunajší žalár ma veľmi nelákal, no poprieť som to nedokázal. Aj tak by to zistili a mali by ma zbabelca. „Odovzdaj svoje zbrane, predstúpiš pred kráľa!“ prikázal mi ich veliteľ, ale znelo to skôr ako rezkejšie prednesená prosba. Používali ľudovú, teda vulgárnu latinčinu, ale s čistou výslovnosťou, takže som im dobre rozumel. „Alžbeta znovu zradila!“ bolo mi jasné, no nečrtalo sa tu iné východisko, ako dohrať túto hru do konca. Môj meč spočinul na drevenej lavici, kde ležalo viac jemu podobných zbraní. Znamenalo to, že pred kráľom nebudem sám. Jeden zo strážcov mi pokynul, aby som ho nasledoval. Nešli sme ďaleko. Miestnosť na prízemí, ktorá mohla podľa nábytku slúžiť ako jedáleň, bola osvetlená sviecami. Za stolom sedel Karol a vedľa neho tá zradná zmija Alžbeta. Boli zabratí do rozhovoru, ale keď som vstúpil, ich pohľady spočinuli na mne. Za kráľovnou stál palatín Mikuláš a pri ňom pár jeho chlapov. Pri kráľovi bolo iba jedno páža, ktoré držalo v ruke cínový džbán a bolo pripravené kedykoľvek doplniť sklenenú času položenú na stole.
Sklonil som hlavu na pozdrav, ale nie tak, ako by sa patrilo pred panovníkom. Môj kráľ totiž v miestnosti nebol. No tento pokus o prejavenie vzdoru si zrejme nikto nevšimol. Zaujímal ich iba pergamen od Žigmunda. Odovzdal som ho teda Alžbete, tak ako mi kázala povinnosť. Tá rozlomila pečať a listinu položila pred Karola.
ZAŤAL KRÁĽOVI DO ČELA!
Vtom spoza Mikuláša z Gorjan vykročil muž s mečom. Musel ho mať schovaný pod plášťom. Využil chvíľku, kedy sa kráľova pozornosť úplne sústredila na lúštenie drobných písmen. Cielil presne a švihom pravej ruky zaťal čepeľ doprostred kráľovho čela. Kedykoľvek si na ten výjav spomeniem, zježia sa mi všetky chĺpky na tele a moja koža je na nerozoznanie od čerstvo ošklbanej sliepky. Myslím, že v momente útoku sme boli zhrození iba dvaja - ja a páža, ktoré sa zmenilo na mramorovú sochu. Ale po tom čo nasledovalo, zdesením zmeraveli všetci v miestnosti, okrem útočníka, pretože ten sa so zakrvaveným mečom v ruke rútil k dverám. Karol naproti všetkým očakávaniam nepadol. Vstal a s netvorenou hlavou pomaly kráčal za svojím vrahom. Alžbeta tento pohľad nevydržala a odpadla. Nikto zo spiklencov sa ani nepohol, aby dokončil ortieľ smrti nad kráľom. V ušiach mi ešte znel Alžbetin výkrik, keď povzbudzovala vraha: „Tni, milý Forgáč a budeš pánom hradu Gýmeš!“ Neklamala, pretože Blažejovi Forgáčovi, tak sa volal vrah, naozaj darovala za tento zákerný skutok vyššie menovanú pevnosť. Dlho sa z odmeny netešil, ale to predbieham. Myslím, že som sa spamätal ako prvý. Napriek všetkej tej hrôze ma pud sebazáchovy viedol k meču. Z miestnosti som vybehol pred tackajúcim sa kráľom. Chodba bola prázdna a moja zbraň našťastie ležala tam, kde mi ju prikázali odložiť. Taliani zrejme prenasledovali vraha. Na nádvorí bolo počuť výkriky a rinčanie zbraní. Ťažko ranený kráľ sa vliekol k svojím komnatám, zanechávajúc za sebou krvavú stopu. Vtedy som ho videl poslednýkrát nažive. Mikuláš z Gorjan kriesil Alžbetu a nikto z prítomných sa neodvážil prenasledovať unikajúcu obeť, akoby mali pred sebou bytosť zo sveta mŕtvych. Nič ma tu už nedržalo, tak som vybehol vonku. Bolo mi jasné, že ak sa chcem dostať čo najskôr k svojim ľuďom, musím využiť počiatočný zmätok. Podarilo sa a o chvíľu som už kráčal v sprievode svojich druhov k zabarikádovanému domu Mikuláša Horvátha. Nechcel som sa do toho miešať. Bol to spor medzi prívržencami Alžbety a ľuďmi kráľa Karola. Táto noc patrila zubatej, ktorá kosila hlavne tých nepripravených. Svitanie tak zastihlo dvoranmi opusteného kráľa. Tí boli buď mŕtvi, alebo sa im podarilo utiecť.
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
Poznámka: Audio nahrávku s autorským čítaním príbehu nájdete na Youtube kanáli Pavol Misenko.
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 34, 23. október 2024).
Comments