Príchode do Budína som mal pocit, že jediným výsledkom dlhej cesty na sever sú otlaky na mojom zadku od konského sedla. „Áno, presne to sa dalo predvídať,“ povedal mi Mikuláš Horváth, keď ma vypočul. Trochu mi to pripomenulo scénu z Ľubovne, keď som v obavách odovzdával správu Žigmundovi. Aj on zareagoval podobnými slovami. Moja predstava o dôležitosti prinesených informácií bola v ostrom kontraste s vlažnou reakciou adresátov. No časom som pochopil, že vo vysokej politike každý niečo tuší, či predvída, ale zároveň žije v pochybnostiach a veľkej neistote. Preto - keď mu správa z overeného zdroja ukáže tú jedinú správnu cestu v bludisku domnienok, je presvedčený, že iným smerom vlastne nikdy ani kráčať nechcel.
No predsa mal len v niečom Mikuláš Horváth jasnejšie, než sa mu snažil naznačiť Žigmund. O princeznú Hedvigu sa začali zaujímať Poliaci takmer hneď po Máriinej korunovácii. Žiadali kráľovnú vdovu, a teraz aj kráľovnú matku v jednej osobe, aby poslala svoju mladšiu dcéru do Krakova. Pripomínam, že princezná mala v čase, kedy sa odohrávali tieto udalosti, teda koncom jari roku 1384, iba desať rokov. Možno aj preto sa Alžbeta snažila získať čas a jej odchod odďaľovať ako sa len dalo.
ULTIMÁTUM?
Ale to zrejme nebol jediný dôvod. Pravdepodobne chcela zachovať poľsko-uhorskú personálnu úniu, ktorej by vládla skrz svoju dcéru Máriu. Pritom musela dobre vedieť, s akou nevôľou na takéto vladárenie hľadí poľská šľachta. Uvedomovala si, že Hedvigin snúbenec Viliam Rakúsky nie je v Krakove vítaným, preto ak jej Poliaci nájdu manžela, čoby silného a nezávislého panovníka, Uhorsko tam stratí všetok svoj vplyv. Darmo za ňou vysielali poľskí magnáti urodzených poslov zo svojho stredu, stále sa to končilo prázdnymi sľubmi a nesplnenými dohodami. Preto, keď im už došla trpezlivosť, poslali k nej vyslanca zámerne menej zvučného mena, to aby ju pokorili. Przeslaw Wawelsky, tak sa volal, priniesol do Budína ultimátum: „Ak nebude princezná Hedviga korunovaná poľskou kráľovnou najneskôr na sviatok svätého Stanislava, teda 8. mája 1384, začnú si Poliaci hľadať kráľa inde!“
VEĽKÁ SILA VYSLANIA
Nielenže sa nič nestalo v stanovenom termíne, ale ani niekoľko mesiacov potom. Až na naliehanie Alžbetiných radcov sa koncom leta začalo s prípravou veľkolepého sprievodu, ktorý odprevadí princeznú do Krakova. Neviem, či na toto rozhodnutie mali nejaký vplyv aj mnou prinesené informácie, ale určite výsledky rokovania Žigmunda so zástupcami poľskej šľachty, nedávali kráľovnej matke už viac iných možností. Zohnať peniaze na takúto okázalosť - si vyžiadalo veľké úsilie, ale to nebolo nič oproti zostaveniu zoznamu osôb sprevádzajúcich budúcu kráľovnú. „Nesmieme tam poslať až príliš urodzených magnátov, aby sme sa pred Poliakmi neponížili. Ale zároveň princeznina družina nemôže pozostávať iba z bezvýznamných figúrok, lebo to môže severného suseda uraziť a nás, nedaj Bože, strápniť!“ prikázala Alžbeta nešťastníkom zodpovedným za prípravu celej tej parády. Lenže - kto je zo šľachticov významnejší a kto iba trápnou figúrkou? Kto sa urazí, keď v sprievode bude a kto pocíti krivdu, že sa na neho naopak zabudne? „Priprav sa na cestu do Krakova!“ stručne, s ľahkosťou v hlase, mi oznámil Mikuláš Horváth. Spočiatku som si myslel, že pocválam na sever so správou oznamujúcou Hedvigin príchod. Potešilo ma to, pretože na spiatočnej ceste by som sa znova mohol zastaviť v Ľubovni. Veď tých pár dní, ktoré strávim doma, určite nebudem nikomu chýbať.
„Je dohodnuté, že tam pôjdeš ako pisár a tlmočník kardinála Dmitrija. Dobre si pamätám, že rozumieš tej ich, že če... či...?“ Mikuláš ukončil vetu zmäkčenými slabikami, snažiac sa napodobniť slovo v cudzom jazyku, čím ukončil moje krátke snívanie. A zrazu mi bolo jasné, že do Krakova pôjdem v sprievode budúcej poľskej kráľovnej. „Áno, poľštinu ovládam, ale ...,“ nedokončil som vetu, pretože Mikuláš podľa môjho rozpačitého hlasu pochopil, čo sa chcem spýtať, a preto ma prerušil, „nie, v mojich službách nekončíš, no potrebujeme tam mať tvoje oči a uši.“ Určite ma týmito slovami neupokojil, a preto som si nahlas vzdychol, „takže špióna.“ Muž stojací oproti mne sa usmial a prehovoril hlasom ceremoniála: „No..., nazvime ho radšej letopiscom. Takéto významné udalosti, by mali byť zaznamenané, aby neupadli do zabudnutia.“
V SIETI INTRÍG
Mohol to nazvať ako chcel, ale obidvom nám bolo jasné, že budem obyčajný špión. Dokonca mi nariadil, že ak sa dozviem niečo dôležité, neodkladne mám takúto informáciu doručiť do Budína, a to osobne alebo pomocou dôveryhodného kuriéra. Jediným v celom sprievode, kto poznal moje naozajstné poslanie, bol kardinál a arcibiskup Ostrihomskej diecézy Dmitrij. Ale ten si s tým ťažkú hlavu nerobil, pretože mal okolo seba vlastných ľudí a mňa si až do prekročenia poľských hraníc nevšímal. No aj potom, iba v prípade, keď mu skrížil cestu, citujem, nevzdelaný barbar, čo bol každý, kto neovládal latinčinu.
Ani ja som sa veľmi nesnažil zdržiavať v blízkosti kardinála. Všímajúc si jeho suitu pochlebovačov mi to pripadalo byť nechutné, ba až odporné. Slizkí úradníčkovia bez chrbtovej kosti boli ochotní urobiť čokoľvek, aby sa dostali do priazne svojho pána. V snahe vyniknúť, alebo sa zbaviť konkurenta, by možno neváhali aj vraždiť. Preto, ak som sa nechcel ocitnúť skôr pred nebeskou bránou ako v Krakove, bolo rozumné nedávať im k tomu dôvod. Keby išlo o rovných chlapov, ktorí ma vyzvú na čestný súboj, tak by som ho bez obáv prijal. Ale títo upätí zbabelci bojovali presne tak, ako žili - teda zákerne. Kľudne sa mohlo stať, že jedno zo spoločne podávaných jedál mohlo byť mojím posledným. Nebolo mi v tej spoločnosti dobre a možno išlo o rúhanie, keď som sa pristihol, ako ďakujem Bohu, že ma nenechal dokončiť štúdia. Desila ma predstava patriť medzi jeho služobníkov, ktorí v odovzdanej letargii vymenili pôvodné nadšenie za dobré miesto v štruktúrach až príliš svetsky fungujúcej „Kristovej nevesty“.
DLHÁ BOHOSLUŽBA
Tých, ktorí sa neprispôsobili, nadriadení poslali otupieť do farnosti na periférii, kde ich myšlienkam aj tak nikto nerozumel. Ovečky tu nepotrebovali chápať podstatu svojej viery. Úplne im stačila okázalá obradnosť, nie tak vzdialená stále prežívajúcim pohanským zvykom.
Cesta ubiehala pomaly, monotónne a fádne. Nedostatkom sme netrpeli, pretože obyvatelia miest a dedín, ktorými sme prechádzali, nás zahrňovali rovnako dobre prejavmi úcty ako aj pohostením. Po niekoľkodňovom putovaní sme sa začiatkom októbra ocitli na dohľad od Krakova. Z jeho brán nám vyšli v ústrety takmer všetci obyvatelia bez rozdielu stavu. Početné zástupy nešetrili chválospevmi vyzdvihujúcimi Hedviginu vznešenosť, učenosť, ale hlavne ostýchavosť - jedinú to ozdobu ženy. Nad tým všetkým burácali zvony z veží tunajších kostolov, ktorých veru nebolo málo. Po uvítacích rečiach všetkých hodnostárov, ktorých prejavy skôr uspávali, než aby pozdvihli ducha, sa konala ďakovná, ale hlavne nekonečne dlhá bohoslužba v tunajšej katedrále. „Bohu vďaka,“ odpovedali sme na záverečné požehnanie dávno po západe slnka. S pribúdajúcou tmou sa do ulíc odvážnejšie vkrádala aj zima. Preto nám prišlo vhod, keď si nás domáci rozobrali, aby nám poskytli strechu nad hlavou. Bohatí a vznešení našli ubytovanie v palácoch tunajšej šľachty. Menej významnejších, ale hrdiacich sa erbom, si k sebe vzali bohatí kupci, ktorých obydlia v ničom nezaostávali za dvorcami šľachty. No a s nami ostatnými sa o svoje skromné bývanie podelili tunajší mnísi. Chodba františkánskeho kláštora nepatrila k tým najútulnejším, ale aspoň tu bolo o niečo teplejšie než vonku a mohol som spočinúť na dobre natlačenom slamníku.
KORUNOVANÁ KRÁĽOVNÁ HEDVIGA
Túžba Poliakov po vlastnej kráľovnej urýchlila prípravy na korunováciu. Vhodný termín sa naskytol bezprostredne po našom príchode. Už najbližšia nedeľa bola ovenčená sviatkom svätej Hedvigy, takže by bolo hriechom nepridať tomuto dňu na význame. Schvaľujem takéto počínanie, pretože ako bývalý študent viem oceniť všetko, čo robí významné udalosti zapamätateľnými. A tak 15. októbra bola v hlavnej krakovskej katedrále naša princezná Hedviga z Anjou korunovaná z vôle Božej na poľskú kráľovnú. To, že sa tak dialo naozaj z počinu Hospodina, svedčí počet posvätených rúk, z ktorých okrem koruny prijala aj pomazanie krizmovým olejom. Tie patrili Bodzetovi - arcibiskupovi z Hniezdna, Jánovi - biskupovi v Krakove, Dobrogostovi - biskupovi v Poznani a nášmu kardinálovi Dmitrijovi. Ako člen sprievodu posledného z menovaných, som sa mohol aktívne zúčastniť celého obradu, čoby miništrant. Samozrejme, moja úloha bola bezvýznamná, ale dostal som sa do katedrály a všetkými zmyslami vychutnával slávnostnú atmosféru. Ak nerátam to, čo sa stalo po pohrebe kráľa Ľudovíta v Stoličnom Belehrade, kedy sa Mária stála nečakane kráľovnou, toto bola prvá korunovácia odohrávajúca sa pred mojimi očami. Mladučká Hedviga si svojou statočnosťou získala moje srdce. Pripadala mi ako bezbranná holubica, ktorú vhodili medzi dravé vtáky, aby im vládla. Niežeby Uhorsko patrilo medzi výkvet civilizácie, ale oproti pomerom v Poľsku sa mohlo takýmto zdať. Asi preto mi vtedy pripadalo správne zostať a mladú kráľovnú chrániť. Bola to naivná predstava, ale bol som mladý, čomu zodpovedalo aj moje chápanie sveta a s tým spojených súvislostí.
Až do konca roka sa nič dôležité nedialo. Mesto sa akoby pripravovalo na zimný spánok. Po sviatku všetkých svätých prišiel advent a s ním Vianoce. Františkánsky kláštor sa ponoril do sviatočnej, ducha povznášajúcej nálady, kde už tradične nemohli chýbať jasličky. Rok sa stretol s rokom a nielen mňa do reality vrátila správa, že do Krakova dorazilo posolstvo z Litvy.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 30).
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
(Pozn. Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 29, 14. august 2024)
Comentarios