top of page

XIV. časť seriálu Žigmundov pisár - dozvuky stredoveku: Stretnutie s princom

Writer's picture: Redakcia ĽNRedakcia ĽN

Žigmunda som zastihol počas jednania zo zástupcami odbojnej poľskej šľachty na hrade v Ľubovni. Keďže správa pre neho bola dôvernou, nemohol som ju prezradiť ani jeho pobočníkovi Stiborovi zo Stiboríc. A tak mi nezostávalo nič iné, ako čakať. Našťastie jednanie netrvalo dlho. Slnko ešte nevystúpilo najvyššie nad obzor, keď z paláca začali vychádzať parlamentári. Z ich tvárí sa dala vyčítať spokojnosť. Blížilo sa poludnie. To, že sa hostia nezdržali na obed, mohlo znamenať iba toľko, že Žigmund nechce s nimi zdieľať spoločný stôl. Teda stretnutie s najväčšou pravdepodobnosťou nesplnilo jeho očakávania.



„Pane, Jeho jasnosť vás príjme! Nasledujte ma!“ prerušil ma z úvah hlas Stiborovho sluhu Januša. Prekvapilo ma to. Čakal som, že sa k princovi dostanem najskôr až popoludní. Vidiac odchádzať spokojných vyslancov, bolo to vlastne aj mojím prianím. Obed by sa tak stal vítanou prestávkou, počas ktorej sa mohol princ ukľudniť a pripraviť na ďalšiu zlú správu. V tejto situácii, mňa ako jej nositeľa, určite nečakalo nič dobré. Neraz sa stalo, že prvý nával zlosti okúsil nevinný posol. Najhoršie, že som sa nemohol ani brániť. Vytiahnuť meč na kohokoľvek z kráľovskej rodiny, hoc v sebaobrane, znamenalo vydať sa najkratšou cestou rovno pod šibenicu. Ak na mňa princ v hneve zaútočí, ponúkali sa mi iba dve možnosti. Buď sa nechám zabiť ako ovca, alebo sa budem brániť a potom ma obesia, alebo napichnú na kôl. Ale od rozhodovania akou smrťou je lepšie opustiť tento svet, ma veľmi rýchlo vyslobodil Januš. Ešte pred vkročením na drevený most vedúci do paláca, som mu musel odovzdať svoj meč.


V HRADNOM PALÁCI

Dvere v pieskovcovom portáli boli otvorené. Po prekročení prahu som sa ocitol v miestnosti zaberajúcej celý pôdorys paláca. Malými oknami, podobnými strieľniam, sa dovnútra predieralo svetlo. Len čo si oči zvykli na prítmie, prekvapil ma neveľký priestor a strohosť, akou bol zariadený. Zvonku sa zdalo byť toto sídlo hradného pána väčším a majestátnejším. Môj prvý dojem bol opačný ako v Podolínci, kde sa vnútorne rozľahlý palác opticky strácal v mestskom opevnení a zástavbe. Tu zase vynikal, pretože okrem veže bol jedinou kamennou stavbou na vysokom brale. Musel mať minimálne jedno poschodie, čo potvrdzovalo schodisko z dubového dreva, po mojej ľavej ruke ústiace v strope z hrubých trámov. Z toho istého materiálu boli vyrobené aj lavice rozmiestnené okolo neomietnutých stien a dlhý stôl v strede miestnosti. Interiér mi pripomínal refektár chudobného kláštora, postaveného niekde na periférii. Strohosť tu bola na mieste, pretože išlo o vojenskú pevnosť, kde pohodlie muselo ustúpiť funkčnosti.


PRINC PO SMRTI OTCA ZMUŽNEL

Na dôsledné skúmanie priestoru nebol čas, pretože takmer ihneď zaujali moju pozornosť dve postavy. Jedna sedela za stolom a tá druhá sa k nej skláňala, šepkajúc jej niečo do ucha. Za nimi do miestnosti vnikalo svetlo dvoma štrbinovými oknami, takže som videl iba siluety. Bolo mi však jasné, že jednou z nich je určite Žigmund. Preto som sa hlboko uklonil a takto čakal so sklonenou hlavou. „Kto si a čo mi nesieš!“ ticho prerušil hlboký, ale stále mladosťou sfarbený hlas. Predstavil som sa a oznámil princovi, že správa je určená iba jemu, pričom môj pohľad spočinul na jeho spoločníkovi. Medzitým sa zornice mojich očí rozšírili a ja som po zdvihnutí hlavy videl tváre obidvoch mužov. Na chvíľu som sa zarazil. Dvojica pripomínala otca so synom. Súmerným rysom ich tvárí dominoval výrazný nos prezrádzajúci duchaplnosť. Ten však vôbec neprekážal sivomodrým očiam svedčiacim o jasnom úsudku. Pohľadné obličaje boli orámované plavými vlasmi, v ktorých sa kde - tu objavili pramienky vo farbe medi. U staršieho z dvojice sa červeň, symbolizujúca prchkosť a vášeň, už začala meniť v striebro, čo je dôkazom životných skúseností a z nich vyplývajúcej rozvahy. Stibora som spoznal, a preto ten mladší, ktorý ma oslovil, musel byť nepochybne Žigmund. Od pohrebu jeho otca v Prahe zmužnel. Prítmie paláca zvýraznilo črty jeho tváre, čo mu dodávalo, aj napriek jeho mladosti, dôstojnosť a vážnosť.


SVEDKOM VÁŽNEHO ROZHOVORU

„Môžeš bez obáv rozprávať, akoby sme tu boli sami,“ vyzval ma Žigmund. No skôr než som začal, stretli sa moje oči so Stiborovými. Smiali sa, hoc jeho tvár vyzerala vážne. Bolo v nich vidieť výčitku: „No vidíš!“ Áno, mohol som mu správu odovzdať už ráno a teraz byť doma medzi svojimi. Namiesto toho stojím v tejto ponurej miestnosti a čakám na výbuch zlosti dospievajúceho chlapca, ktorému nádejná svokra odmietla dať sľúbenú ruku svojej dcéry. Preletelo mi hlavou - či si Stibor moju lojalitu a zmysel pre povinnosť cení, alebo ma pokladá za hlupáka, ktorý z naivity lipne na nejakých morálny zásadách. Jeho oči sa síce smiali, ale nebol v nich tieň pohŕdania. To mi dodalo odvahu a bez bázne som odovzdal odkaz od Mikuláša Horvátha.

Po mojom poslednom slove nastalo ticho. V napätí som pozoroval mužov oproti mne. Prekvapilo ma, že obidvaja zostali pokojní. Po chvíľke prerušil mlčanie Žigmund a otočil hlavu k Stiborovi: „Vaše dohady boli správne, pane, ale aj tak si myslím, že som sa dnes rozhodol správne. Výmena Márie za poľské kráľovstvo by bola iba obyčajným kupliarstvom. Nechcem, aby ma svet vnímal ako nejakého handliara a navyše som s ňou už zasnúbený.“ Ten prikývol, ale aj tak sa snažil zdvorilo argumentovať: „No keby vaša milosť tie zásnuby zrušila, čo nie je proti Božím prikázaniam, šľachtici, ktorí iba pred chvíľou odišli, boli pripravení stať sa vašimi lénnikmi.“ Ich dialóg pokračoval ďalej, akoby boli v miestnosti sami. Vôbec im neprekážala moja prítomnosť. Stal som sa tak svedkom tvorenia dejín, kde dvaja mocní posúvali po fiktívnej šachovnici celé národy, bez toho, aby brali do úvahy ich názor alebo prianie. Možno v zápale argumentov a protiargumentov na mňa zabudli, ale skôr si myslím, že chceli aby som ich rozhovor vypočul a s jeho obsahom oboznámil mojich nadriadených v Budíne. Zapamätal som si z neho takmer každé slovo, pretože všetko čo tam odznelo, sa časom, možno aj mojím pričinením, naplnilo.


LÁSKA ČI KALKULÁCIA?

Na stretnutí s poľskými šľachticmi, po ktorých ešte nestihli ani vychladnúť lavice, sa Žigmund zriekol vlády v ich kráľovstve. Z rozhovoru mi bolo jasné, že to urobil hlavne kvôli Márii. Tá bola korunovaná za uhorskú kráľovnú, a preto ju Poliaci odmietali. Nechceli byť kráľovstvom na periférii, kde im bude znova vládnuť cudzí panovník. Ich túžbou bolo mať znova vlastného kráľa sídliaceho v Krakove. Je pravda, že aj oni boli vo svojich predstavách nejednotní. Väčšina z nich chcela mať na tróne potomkov z rodu Anjouovcov, teda jednu z dcér Ľudovíta Veľkého. Ale nezanedbateľnú časť tvorili aj podporovatelia Semovíta Mazovského, pochádzajúceho z piastovskej dynastie. Žigmund sa v Ľubovni stretol so zástupcami prvej, vplyvnejšej skupiny. Vyzvali ho, aby odvolal zásnuby s Máriou a uchádzal sa o ruku jej mladšej sestry Hedvigy. Iba s ňou po boku mohol získať ich podporu pri výbere kráľa. Možno to bola lákavá ponuka, predstavujúca jednoduchšiu cestu k získaniu koruny. Navyše Hedviga bola ideálom ženskej krásy, tak často zobrazovanej umelcami pri výzdobe palácov či chrámov. Vysoká, štíhla žena s kaderami plavých vlasov a tvárou anjela. To, že už bola zasnúbená s Viliamom Rakúskym, nikto nevnímal ako prekážku. Ale ako som už uviedol, Žigmund si vybral Máriu a vydal sa na ťažšiu cestu. Určite nie som sám, kto si dodnes kladie otázku, čo ho k tomu viedlo. Možno to bola láska k žene, s ktorou ho zasnúbili ešte v detskom veku. Možno mu to nedovolila iba vrodená hrdosť, kedy sa ťažko žije s nálepkou zavrhnutého ženícha. Ale veľa zlých jazykov dodnes tvrdí, že sa tak rozhodol z vypočítavosti, pretože uhorský trón predstavoval väčšie bohatstvo a prestíž. Navyše aj jeho najbližší radca Stibor tu vlastnil viac majetkov, než ich mal v rodnom Poľsku.


ZAČALI PÍSAŤ KRVAVÚ HISTÓRIU

Po tom, čo zrejme nemalo uniknúť môjmu sluchu, sa na mňa Žigmund pozrel, akoby hľadal slová a povedal: „Odkáž Mikulášovi Horváthovi, že si jeho služby budem pamätať. Verím, že sa na jeho lojalitu môžem spoľahnúť aj v budúcnosti.“ Odmlčal sa a potom dodal, „budem to potrebovať!“ Otočil sa k Stiborovi, čo bol pre mňa signál, že mám odísť. Nič viac mi ani vravieť nemusel. Jemu verní páni v Budíne sa mali dozvedieť, že sa nevzdá - teda sa majú pripraviť aj na to najhoršie. Druhá, o nič menej dôležitejšia informácia sa týkala Hedvigy. Ak si Uhorsko chce udržať v Poľsku vplyv, musia presvedčiť palatína Mikuláša z Gorjan, aby využil silu diplomacie a pripravil princeznej cestu do Krakova. Vidiac, že o mňa Žigmund a Stibor už nejavia záujem, otvoril som dvere paláca a vykročil v ústrety svetlu. To na chvíľu, ako blesk osvetlilo ponurú miestnosť. Neviem, či to spôsobil prievan alebo moje vzrušenie, ale ich opätovné zavretie sprevádzal buchot pripomínajúci dunenie hromu. Bolo to symbolické, pretože v tme paláca som zanechal písať históriu dvoch mužov, ktorí sa práve chystali naškriabať na jej nový list krvavým písmom slovo - vojna.

(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 29).

Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková

Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č 27, 17. júl 2024

Comments


bottom of page