top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

X. časť seriálu Žigmundov pisár: Nech žije "kráľ" Mária!

Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch,“ napadla mi práve táto veta, keď spomínam na september 1382 a udalosti, ktoré nasledovali. Vo chvíli, keď sa telo nebohého kráľa navždy stratilo zraku smrteľníkov v útrobách mramorového sarkofágu, prestala platiť aj jeho posledná vôľa.

Ale zatiaľ to ešte nemali vedieť tí, ktorí sa tlačili na rozsiahlom priestranstve pred bazilikou Nanebovzatia Panny Márie v Stoličnom Belehrade, obohnanom pevnou kamennou hradbou. Medzi ľuďmi sprevádzajúcimi nebohého panovníka na jeho poslednej, ale o nič menej triumfálnej, som si našiel svoje miesto aj ja. Práve vo chvíli, keď sa zdalo, že sa nekonečne dlhá zádušná omša, konaná na druhý deň po pohrebe, nikdy neskončí, preletela zástupom ľudí neuveriteľná správa: „Plač čochvíľa vystrieda radostné volanie Vivat Rex Hungarus!“


KTO SA STANE KRÁĽOM?

Je zvláštne, aký je dav nestály vo svojich emóciách. Takmer v momente smútok vymenil za radosť a ľudia začali byť plní očakávania. Ak mám byť presný, tak skôr tí jednoduchší z nich, ktorí nevedno prečo v každej spoločnosti tvoria väčšinu. Zbytok, pozerajúci sa na svet otvorenými očami, táto správa skôr prekvapila a tých najrozumnejších, určite aj vydesila. Majestátna bazilika v Stoličnom Belehrade chránila svojimi múrmi okrem hrobky panovníkov aj korunovačný stolec s klenotmi kráľovskej moci. Taktiež bolo od nepamäti starým zvykom hneď po pohrebe zomrelého kráľa položiť korunu na hlavu jeho prvorodeného syna. No tu a teraz to predsa nemohlo platiť, pretože Ľudovít po sebe zanechal iba dve dcéry. Novým kráľom sa mal stať manžel mladšej z nich - rakúske knieža Viliam. Ten sa sobášom s princeznou stane synom samotného kráľa, a tým spôsobom aj následníkom trónu. Lenže o svadbe mladšej Ľudovítovej dcéry Hedvigy nikto nepočul. A aj keby sa tak stalo iba v súkromí, bez veľkej slávy, čo by sa dalo v tejto situácii pochopiť, v smútočnom sprievode určite nebolo Viliama vidieť. Kráčali tam iba dve kráľove dcéry podopierajúce svoju trúchliacu matku. Novým kráľom sa v tejto chvíli určite nemohol stať ani manžel staršej dcéry Márie, Žigmund Luxemburský, pretože tu platia presne tie isté pochybnosti ako pri Viliamovi. Navyše, každý vedel, že Žigmund je momentálne s vojskom v Poľsku, aby tam pre seba obhájil tamojší trón.


NEPOCHOPITEĽNÉ PRE VIACERÝCH

To, čo sa deje v bazilike, bolo možné rozoznať iba podľa nápevov, ku ktorým sa pridával aj ľud stojaci vonku. Takže dlhé, občas až nekonečné pasáže ticha prerušoval spev prezrádzajúci, aká časť omše momentálne prebieha. Ako študent teológie som dobre vedel, že obrady sa už chýlia ku koncu, a preto ma prekvapilo dlhé ticho, počas ktorého sa zdanlivo nič nedialo. Podľa rímskeho misála malo každú chvíľu prísť záverečné požehnanie. Vysvetľoval som si to príhovormi na záver, ktoré však vonku nebolo počuť. Zrazu sa z baziliky ako prílivová vlna, začal šíriť chválospev „Te Deum laudamus...“, ku ktorému sa postupne pridávali masy obliehajúce chrám. Známa melódia strhla svojou zvláštnou podmanivosťou aj mňa. Ale už po prvom verši som sa zarazil: „Veď pri zádušnej omši sa toto predsa nespieva?!“ Neistota a pochybnosti však dlho netrvali. My, vonku, sme ešte nedokončili poslednú slohu, keď sa zvnútra baziliky začal šíriť pokrik nadšených ľudí: „Vivat Rex Hungarus! Vivat Rex Mária!“ „Nech žije kráľ Mária?!“ Nedalo sa to ani vysloviť. V podvedomí ma najprv zarazila nesprávna latinčina. „Prečo kráľ a nie kráľovná?“ zamrmlal som iba tak pre seba. Ale v zapätí niekto v mojom okolí šeptom vyslovil otázku: „Prečo Mária?“


VLADÁROM 11-ROČNÉ DIEVČA?

Neviem, či mi bolo hneď vtedy jasné, čo sa vlastne stalo, ale určite ma nedokázal strhnúť nadšený dav. Možno som si v tej chvíli naozaj uvedomil, že Mária mala spolu so Žigmundom vládnuť v Poľsku. No skôr to bol iba prirodzený prejav mojej osobnosti, inštinktívne mi brániaci podľahnúť náladám väčšiny. Určite som bol poriadne dezorientovaný, odkiaľ vlastne fúka vietor a aký bude mať jeho prúdenie vplyv na naše životy. Poriadne zmätení museli byť aj šľachtici a biskupi v katedrále, keď si pri prevolávaní slávy novému panovníkovi nevedeli spomenúť na slovo „reginae“. Nečudo, veď kráľovnú bez kráľa v tomto chráme ešte nekorunovali. Ale na druhej strane sa aspoň na prvý pohľad zdalo, že v kráľovstve je všetko v poriadku. Naivne som si myslel, že k zachovaniu pokoja stačí, ak krajina neostane bez vladára, hoc je ním prekvapivo iba jedenásťročné dievča. „Veď určite je to kvôli kontinuite vlády iba dočasné riešenie, kým sa naozajstným kráľom nestane jej nastávajúci manžel. Videl to svet, aby žena odetá v brnení viedla vojsko do boja?“ odznelo veľa takýchto alebo im podobných slov. No všetky vety bez rozdielu končili otáznikom.


PRECITNUTIE PO POHREBE

V Stoličnom Belehrade, ktorý znie v maďarskej reči pre mňa nevysloviteľne - Székesfehérvár, som sa zdržal trochu dlhšie, než trvali pohrebné obrady a neočakávaná korunovácia. Lákala ma bazilika Nanebovzatia Panny Márie. Tú som si mohol v pokoji prezrieť, až keď sa rozišli ľudia, čo predsa len chvíľu trvalo. Stálo mi to za to čakanie, pretože dojem z jej prehliadky bol úchvatný. Dokonca som sa mohol dotknúť aj sarkofágu Ľudovíta Veľkého. Ten bol vyrobený z najušľachtilejšieho bieleho mramoru, do ktorého bola vytesaná jeho podobizeň v životnej veľkosti. Pamätám si na príval energie, ktorý ma naplnil, keď som kľačal pred hlavným oltárom a snažil sa rozprávať s Bohom. Je to zvláštne miesto, kde sú na jednej strane hrobky zosnulých kráľov a na druhej korunovačný stolec s pokladnicou chrániacou insígnie terajšieho vládcu. Akoby sa tu stretla história, súčasnosť, ale budúcnosť našej krajiny. Keď som nabažil oči aj ducha, bolo na čase vrátiť sa späť do Budína a pokúsiť sa získať nejaké to miesto v kráľovských službách. „Listiny od Benedikta budú mať určite svoju váhu a ja vďaka nim nájdem mne naklonených mecenášov,“ naivne som sa domnieval. Zdalo sa mi, že nástupom mladučkej kráľovnej na trón sa nič podstatné nezmení a vplyv zostane v rukách tých istých ľudí. Pevnosť som opúšťal medzi poslednými. Prechádzajúc po moste cez vodnú priekopu sa predo mnou otvorila šírošíra rovina. Cesta vedúca do hlavného mesta už bola takmer prázdna. Plný energie, dojmov z posledných dní a nádejou v lepšiu budúcnosť, som rezko vykročil. Áno, keď sa človek nemá na čo posadiť, musí k cestovaniu používať vlastné nohy. Kôň, ktorého mi v Prahe daroval Benedikt, zmenil za pár zlatiek majiteľa, no a už aj tie sa medzitým stihli udomácniť v cudzích mešcoch.


SVEDKOM BRUTÁLNEHO PREPADNUTIA

Aj keď sa september prevalil do druhej polovice, leto sa ešte nechystalo ustúpiť jeseni. Stále bolo príjemne teplo. Do večera som došiel k lesu alebo, lepšie povedané, k väčšiemu zhluku starých agátov. Bolo to ideálne miesto na prenocovanie, pretože kmene mohutných stromov ma skryli pred náhodnými pútnikmi a ich husté koruny vytvárali dojem, že mám nad hlavou strechu. Ustatý z cesty a udalostí posledných dní, kedy nebolo veľa času na odpočinok, som tvrdo zaspal.

Neviem, či ma prebudili prvé slnečné lúče, či to bol chlad alebo vzdialený dupot konských kopýt. Ale po precitnutí moju pozornosť najviac upútal približujúci sa jazdec, ktorý hnal svojho koňa v šialenom trysku. V momente, keď míňal môj úkryt, urobil zvláštny pohyb. Pustil z rúk oťaže a dlane pritlačil k hrudi. Takmer v tej istej chvíli sa zaklonil a po konskom zadku skĺzol k zemi. Zviera cválalo ďalej, akoby si stratu svojho pána ani nevšimlo. Už som sa chcel rozbehnúť k mužovi ležiacemu na ceste, ale pár metrov od môjho úkrytu praskla zlomená vetvička. Tá ma asi zachránila, pretože z miesta odkiaľ prišiel varovný praskot, vybehli na cestu dvaja chlapi. Oblečení boli ako sedliaci, ale jeden z nich držal v ruke kušu. Prstami pravej ruky som podvedome nahmatal hrubý konár, ktorý som si pripravil na noc, pre každý prípad, k sebaobrane. „Keď je nepriateľ v presile, neváhaj a k útoku využi chvíľku, kedy vystriehneš jeho nepozornosť!“ prebehla mi hlavou poučka môjho šermiarskeho majstra. S dreveným kyjom v ruke som vyskočil na cestu v momente, keď sa obidve postavy nakláňali nad svojou obeťou. Vtedy som bol mladý, silný a dostatočne rýchly. Stačilo pár dobré cielených úderov a zbojníci ležali omráčení vedľa jazdca. Ten ešte dýchal. Opatrne som ho prevrátil na chrbát. Z boku mu trčali pierka šípky. Uprel na mňa doširoka otvorené oči a snažil sa niečo povedať. Bolo to skôr nezrozumiteľné chrčanie, ale keď som priložil ucho bližšie k jeho ústam, rozoznal som niekoľko slov: „ Budin... Mikuláš... Horvát...“ S týmto menom na perách naposledy vydýchol a jeho pravá ruka spočinula na koženej kapse, ktorú mal prevesenú cez plece.

(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 22).

Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 20, 22. máj 2024)

Comments


bottom of page