Okrem materiálnej pomoci je v týchto dňoch viac než naliehavé ponúknuť strechu nad hlavou rodinám utekajúcim pred vojnou v Ukrajine. V staroľubovnianskom regióne tak urobili desiatky obyvateľov, viacerí ponúkli ubytovanie v penziónoch, tiež v chatkách, ktoré majú na rekreáciu, ale aj miesta vo svojich domoch a bytoch. Navštívili sme dve utečenecké rodiny, ktoré našli u nás útočisko.
Viacerí utečenci cez Slovensko len tranzitujú a majú namierené k svojim blízkym do ďalších krajín, niektorí tu chcú prečkať vojnové besnenie a sú aj takí, ktorí svoju krajinu opúšťajú a na Slovensku chcú začať nový život.
Dokončovali si dom a museli ho opustiť
Ochrániť svoje deti, to bol hlavný cieľ rodiny Čandikových z mesta Rivne. „V Kyjeve strašne bombardujú, zruinované sú mestá i obce. Nevedeli sme, či to nepríde až k nášmu bývaniu,“ načrtla mama Oľga, ktorá spolu s mužom vzala svoje tri deti i sestrine dve, lebo ich mama pracuje v Európe, zbalili si to nevyhnutné a poľským koridorom sa snažili prekročiť hranice na Slovensko. Nešli úplne naslepo, v obci Matysová majú vzdialenú rodinu. „Keď došlo k prvému bombardovaniu, tak som obvolávala svojich známych v Odese, vedela som, že v meste Rivne je nejaký problém...,“ vrátila sa o dva týždne dozadu Iveta Kundrátová a priblížila, ako sa stalo, že sa spojila aj s Ruslanom Čandikom, ktorý má korene v Matysovej, tu sa v roku 1940 narodil jeho otec a ako 7-ročný odišiel s rodičmi na Ukrajinu. „Keď mi napísal správu: Iveta, u nás sa začala vojna, môžem poslať deti? Neváhala som a povedala som mu, nielen deti, zbaľte sa a príďte, nejako sa to vyrieši,“ hovorí I. Kundrátová i o strastiplnej ceste utečencov, ktorých po troch prebdetých nociach na hraniciach s Poľskom priviezli na Slovensko. „Všetci nám pomáhali, sú tu ľudia s veľkým srdcom,“ dopovie Oľga i to, že majú strach aj o blízkych, na Ukrajine zostali starí rodičia i brat manžela, ktorý sa o nich stará.
Aj viaceré rodiny v okrese prichyľujú pred vojnou utekajúcich. Uskromnili sa aj v rodine Kundrátových v Matysovej, aby poskytli bývanie Ukrajincom.
Najhoršie sa vysvetľuje deťom
Kundrátovci sa tak v dome uskromnili a snažia sa rodinke poskytnúť, čo môžu. „Sme im veľmi vďační,“ hovorí Oľga a jedným dychom dodáva, že ak sa situácia zlepší, chcú sa vrátiť. Na Ukrajine si rodinka dokončovala dom, ako sme sa dozvedeli, deti sa veľmi tešili, ale v podkrovných izbičkách si neužili ani jednu noc. Čo bude ďalej? To je otázka, ktorá rodinu trápi najviac, tiež nechcú zostať „na obtiaž“ svojim hostiteľom, chceli by prácu a deti potrebujú ísť do školy. „Určite nie sú na príťaž, ale už to pomaly vidíme, že to na nich dolieha, aj na dovolenke si oddýchnete a potom sa nudíte. Najhoršie to znášajú deti, cez víkend sme boli v Litmanovej pomodliť sa a najmladšie dievča sa rozplakalo, že chce ísť domov,“ povie domáca pani i to, že pomohli mnohí s oblečením a inými darmi, ale na ťahu je vláda, aby vytvorila podmienky, ktoré by umožnili získať utečencom bývanie i prácu a pre deti školu, a to bez dlhých prieťahoch.
Čandíkovým z Ukrajiny ponúkla miesto vo svojom dome v Matysovej rodina Kundrátových.
Utečencom uvoľnili svoj byt
Ďalším z mnohých príkladov toho, že aj Staroľubovňania majú srdce na mieste, je rodina Kurucových, ktorá pred vojnou utekajúcej 5-člennej rodine z Poltavy poskytla celý svoj byt. „My momentálne od leta prebývame na chate v Podolínci, aj vzhľadom k tej pandémii, tak sme sa tam utiahli a náš byt zostal voľný. Keďže prišla táto situácia, tak to bolo prvé, že sme sa takto rozhodli,“ povedala Viera Kurucová, i to ako sa oficiálne zaregistrovali a neskôr ich oslovili z Charity zo Sabinova.
Prespávali v krytoch
Tak sa stalo, že rodina Amina, ktorý je pôvodom z Tuniska, našla teraz prechodný, a možno aj nový domov v Starej Ľubovni. „Blízko nás už je vojna, bombarduje sa. Keď sme líhali spať, hučala siréna každých päť minút, utekali sme do úkrytu a spali tam celú noc. Deti sa veľmi báli,“ opísal nám otec Amin, ktorý si pred rokmi plánoval život na Ukrajine, dnes sa tam už pravdepodobne nevráti. „Veľmi sme vďační za pomoc všetkým, nepoznáme tu nikoho, pomáhajú nám mnohí vaši ľudia. Je nám tu v Starej Ľubovni veľmi dobre, teraz si tu privykáme na mesto, na ľudí, jazyk..., nemáme kde ísť. Chceli by sme tu zostať, nájsť si prácu, aby som sa mohol postarať o rodinu,“ povie rozhodne hlava utečeneckej rodiny.
Chcú im pomôcť aj s prácou
Rodina Kurucových im v tomto odhodlaní pomáha ako sa dá. „Zistili sme, že základné papiere im môžeme vybaviť iba v Prešove alebo Humennom na cudzineckej polícii, tam im poskytli dočasný azyl do konca roka s tým, že sa bude predlžovať podľa vývoja situácie. Zaskočilo ma trošku, aké je všetko náročné a po úradoch ešte aj nejasné, aj chaotické, ale vzhľadom k tomu, že je to kompletná rodina, tak im chceme vybaviť sociálne dávky alebo nájsť otcovi prácu čo najskôr. Čiže, aby sa čo najskôr osamostatnili a nepotrebovali pomoc ľudí a okolia,“ dopovie Viera za rodinu Kurucových a pripomenie, že ľudia sú súdržní, viacerí im pomáhajú s materiálnymi darmi pre rodinu, ktorú prichýlili.
Foto: ĽMS
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 9 (9. marec 2022)
Comments