Milí čitatelia, opäť sú tu sviatočné dni, kedy sme náchylnejší k dlhšiemu čítaniu, a tak vám opäť ponúkame vianočný príbeh z pera nášho stabilného dopisovateľa Pavla Mišenka. Veríme, že vám padne vhod a prenesie vás do Starej Ľubovne roku Pána 1241, keď…
Jakub s Filipom s veľkou námahou postupovali k miestu, kde sa v jari uchýlili obyvatelia Ľubovne, aby si tak zachránili aspoň holé životy pred divými Tatármi, ktorí vtrhli do krajiny ako apokalyptickí jazdci vraždiaci všetko, čo sa im postavilo do cesty. Po dlhej dobe pokoja a mieru chlapi zabudli držať v ruke zbraň, a tak votrelcov vlastne ani nemal kto zastaviť. Celé leto muži znetvorených tvárí, naháňajúci strach každému, kto ich čo len zazrel, sa na malých koníkoch preháňali krajinou a snorili po tom, čo ešte zostalo. Našťastie aj oni mali strach z hustých lesov a strmých svahov, s ktorými sa vo svojej vlasti nestretli, takže aj ich vojenská taktika, v tieni mohutných stromov, neraz zlyhala. A preto sa takéto miesta stali dočasným domovom všetkých preživších prvú inváznu vlnu. „Šoltýs nás zaiste pochváli,“ zadýchaným hlasom prerušil mlčanie Jakub, „veď takého kanca ešte nikto pod skalu nedotiahol,“ pokračoval a futrom kožušinovej čiapky si utieral z čela kropaje potu. „Mne by stačilo, keby som si mohol odkrojiť z pečienky ako prvý,“ odpovedal Filip, pričom mu pohľad zablúdil na mohutné stehno diviaka. „Ale vidím to tak, že znova budeme ohrýzať kosti po tých faganoch,“ skonštatoval jedným dychom, pričom zo zeme dvíhal okresaný kmeň mladého smreka, slúžiaceho ako pravá sklznica narýchlo zhotovených saní. Pre Jakuba to bola zároveň výzva, že je čas ísť ďalej. Keby tak mohli ťahať svoju korisť po lúke, išlo by sa im podstatne ľahšie. No aby sa vyhli bystrému zraku votrelca a nezanechali stopy na voľnom priestranstve, pohybovali sa na okraji lesa. Tu sa museli vyhýbať stromom a brodiť sa skrz kríky, čo ich spomaľovalo, rozčuľovalo a hlavne neuveriteľne rýchlo unavovalo. Našťastie to do úkrytu nemali ďaleko. Krížom hore po svahu cez lúku už rozoznávali pozície stráží, ktoré tu boli nepretržite rozostavené vodne aj v noci. V pravidelných intervaloch sa na pozorovateľniach v korunách stromov, ale aj na krytých terénnych výbežkoch striedali muži aj ženy, aby čo najskôr spozorovali blížiace sa nebezpečenstvo. Tak mohli pomocou dohovorených signálov zburcovať zvyšok ľudí v rokline pod skalou. Na všetkých prístupových cestách mali pripravené rôzne pasce a terénne prekážky. Utiecť už nebolo kam, preto každý, kto vládal chodiť, mal určené svoje miesto v dokonale premyslenej obrane.
Kto bol neznámy muž? Odrazu Filip zastal, uprene pozeral smerom ku skrýši, ľavou rukou dal Jakubovi najavo, aby bol ticho, roztvorenú dlaň pravej ruky si položil za ucho a zašepkal: „Signál! Počuješ? Stráže signalizujú nebezpečenstvo!“ Obrátil sa k Jakubovi, ale ten už s vytreštenými očami hľadel dolu po svahu, kde po snehom poprášenej lúke kráčal neznámy muž priamo smerom k skale, kde bol teraz ich provizórny domov. „Kto to je a čo tu dočerta robí!?“ zasyčal pomedzi zuby Filip. „Od nás isto nie je, to by nešiel stredom lúky,“ konštatoval Jakub. Neznámy muž zahalený v tmavom plášti postupoval do kopca dosť rýchlo. Nepravidelná, tackajúca chôdza prezrádzala, že je unavený a má naponáhlo. V ruke niesol kožený vak, ktorý sa občas dotkol zeme, aby sa kĺzal po snehom a ľadom pokrytej tráve. „Vyzerá ako mních, ale kde sa tu teraz vzal?“ akoby sa sám so sebou rozprával Jakub a z úkrytu hľadel na cudzinca, ktorému už chýbalo iba pár krokov do lesa, k prvým strážcom rokliny pod skalou. „Tento blázon nás ohroziť nemôže, ale jeho stopy – tie áno,“ rozmýšľal nahlas Filip a skúmavým pohľadom sledoval údolím sa tiahnucu cestu popri rieke. Odrazu ním trhlo, pretože spoza ohybu sa vynoril jazdec, za ním druhý, tretí a v okamihu už po ceste cválal oddiel asi dvanástich Tatárov, hľadajúcich čokoľvek, čím by mohli nasýtiť seba a kone. Inštinktívne trhol hlavou smerom ku svahu, aby sa presvedčil, či cudzinec už zmizol v lese. „Schovaj sa, ty hlupák, bež, bež!“ syčal a pohľadom akoby sa ho snažil potlačiť. Čierny pohybujúci sa predmet na bielom priestranstve neunikol orliemu zraku mongolských jazdcov, odmala sa živiacich lovom. Strhli kone, ktoré ich na krátkych nohách s neuveriteľnou ľahkosťou a rýchlosťou niesli do svahu. Spočiatku isto nevedeli, či spozorovali človeka alebo zver. No teraz, podľa stôp otlačených v snehovom poprašku nebolo pochýb, že prenasledovaná obeť ich môže priviesť k celkom tučnej koristi. Medzitým už cudzinca pohltil les a Jakubovi s Filipom bolo jasné, že boju sa nevyhnú. Automaticky, bez slova stiahli z chrbtov prevesené kuše. Tetivy natiahli pomocou háku na opasku a kovového strmeňa prichyteného hrubým povrazom vpredu na lučisku. „Čo teraz?“ spýtal sa Jakub a jeho hlas prezrádzal strach. „Ani sa nepohni a čakaj!“ rozhodne odvetil Filip, pričom nespustil očí z blížiacich sa jazdcov. Naslinenými prstami prešiel po pierkach šípu a ten vložil do kuše. Tatári akonáhle dosiahli hranicu lesa, sa na chvíľku zastavili, akoby mali strach vojsť. Túžba po koristi zvíťazila nad opatrnosťou, a tak ich čoskoro pohltil hustý porast.
Ako to dopadlo, to sa dozviete v dvojčísle ĽN č. 47-48, ktoré bude v predaji do 31. decembra 2018. A všetky doterajšie Vianočné príbehy Paľa Mišenka (vrátane toho ostatného) si prečítate na http:/www.staralubovna-historia.estranky.sk/fotoalbum/vianocne-pribehy/
–——————————————————————————-
Vzhľadom k tomu, že publikovanie celých článkov negatívne ovplyvňuje predajnosť Ľubovnianskych novín, od septembra 2018 uverejňujeme na www.lms.sk, okrem plných článkov z predchádzajúceho čísla aj skrátené materiály, upútavky a fotogalérie z reportážnych výjazdov. Čerstvé informácie nájdete vždy v aktuálnom čísle ĽN. Nezabudnite si ho preto kúpiť, stojí iba 35 centov. Podporíte tak predajnosť, ktorá je v týchto neľahkých časoch priam rozhodujúca.
Comments