top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

HISTÓRIA Valaská hostina na salaši bola na Jána

Updated: Jun 28, 2021

Špecifické podmienky života a práce na salašoch umiestnených mimo trvalých sídiel ovčiarov a mimo obce, určovali aj spoločenský a duchovný život pastierov. Pri návšteve Liptova nás cesty zaviedli na salaš, kde začala sezóna a pásť sa začína na hôľnych lúkach. Bača (na fotografii hore) s valachmi nás svojím rozprávaním vtiahli do minulosti ovčiarskeho života.


LEN VÝNIMOČNE OPÚŠŤALI SALAŠ

„Kedysi žili naši predchodcovia odlúčení od svojich rodín a len zriedkavo schádzali do dediny. Bývalo to len v takých prípadoch, keď bača potreboval niečo súrne odkázať salašníkovi alebo ostatným chovateľom. Bača poslal valacha dole aj vtedy, keď uhynula ovca, alebo došlo ku krádeži,“ priblížil nám statný bača.

Len výnimočne povolil odísť valachom za súkromnými záležitosťami, aj to len v prípade významných udalostí v rodine, ako napr. svadba, krst alebo úmrtie blízkeho príbuzného. Platil prísny zákaz odchádzať zo salaša predovšetkým do Jána (24. júna), kedy bolo pre vysokú dojivosť oviec na salaši najviac roboty. „Po Jakube“ (25. júla), podľa zaužívaného príslovia „Kubo berie hrubo“ , sa viditeľne znížila dojivosť, pustil bača občas niektorého valacha domov na 1 - 2 dni. Bolo to najmä v prípade vážneho ochorenia člena rodiny alebo pomoci v čase nárazových poľnohospodárskych prác.


NÁVŠTEVY NA SALAŠI

„Návštevy, ktoré prichádzali na salaš z dediny, boli častejšie. Vždy aspoň raz v týždni v určený deň, najčastejšie v nedeľu, prichádzali pre týždennú produkciu syra chovatelia, poradie ktorých určil salašník dopredu vypísaním karty,“ dozvedáme sa na salaši. Tiež to, že podobnou príležitosťou bolo aj strihanie oviec, termín sa dojednal po dohode s bačom. Za ovčiarmi prichádzali na salaš aj príbuzní. U ženatých to boli manželky a deti, za slobodnými prichádzala matka. Návštevy sa nikdy dlho nezdržiavali, priniesli soľ, čisté šatstvo na prezlečenie a jedlo, aké sa na salaši nezvyklo pripravovať. Návštevy drevorubačov, gazdov a všetkých okoloidúcich boli na salaši vítané, lebo predstavovali jediný kontakt s dedinou. Bača vždy pohostil každého návštevníka dobrou žinčicou.

Múdrosti, skúsenosti a životné pravdy v ovčiarstve:


AKÝ ROK NA VČELY, TAKÝ NA OVCE.

BAČA MÁ NIE LEN SYR, ALE AJ SLOVO NA MINCIERI VÁŽIŤ.

NA DOBREJ PAŠI AJ OVCIAM HODINY ZASTANÚ.


VÝNIMOČNÝ SVIATOK NA JÁNA

Pastieri pracovali nepretržite, bez ohľadu na sviatky a nedele. Zvyčajne bol jeden deň na salaši sviatočný, a to na Jána , keď bývala valaská hostina. Vždy sa konala v nedeľu, buď poslednú pred týmto dňom, alebo tesne po ňom. „Bola príležitosťou, kedy sa pastieri lepšie najedli, vypili si a zabavili sa. Na hostinu bolo zvykom zarezať jahňa, ktoré prišlo na svet na salaši, lebo patrilo pastierom. Na hostinu prichádzali najbližší príbuzní pastierov a salašník. Pastieri tancovali odzemok, spievali valaské piesne a hrali na píšťalách,“ vracia sa do minulosti bača.

Jánska noc bola vraj krátka. Bačovia i pastieri verili, a boli presvedčení o čarovnej moci svätojánskeho ohňa. Už pred Jánom si porichtovali bukový kyj, ktorý osekali a potom ho opálili vo svätojánskej vatre. Keď ho v prípade potreby brali do rúk, vždy si boli istí, že pomôže aj v najhorších chvíľach. Aj uhlíky zo svätojánskej vatry pokladali za čarovné. Keď ich gazdiná rozhodila po roli, do jesene vraj mala byť hojná úroda. Vzácnosťou bola aj jánska rosa na lúkach. Keď sa v nej ovčiari bez odedze vyváľali, tak ozdraveli a opekneli. Po takej lúke potom celý rok neryli krty. A nakoniec všetky rastliny, čo kvitli počas svätojánskej noci, mali liečivú silu a vracali ľuďom zdravie.

Pastieri dobre poznali prírodu a dlhodobý kontakt s ňou im umožnil nadobudnúť poznatky, vedomosti a možnosť využiť ich vo svoj prospech. Vedeli určiť a predpovedať počasie podľa východu a západu slnka, podľa hviezd, mesiaca a podľa správania sa zvierat. Mnohí z nich mali výrazne vyvinuté výtvarné cítenie. Pastierske rezbárske umenie patrí k základným charakteristickým prejavom tradičného ľudového remesla.


Viera Mošoňová

foto: autorka, Zuzana Beňušková, Tradičná kultúra regiónov Slovenska

Comentários


bottom of page