top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Výnimočné príbehy ukryté v zdanlivo obyčajnom drôte

Updated: Jul 13, 2020


DSC_0164

Ján Pecúch – neobyčajný človek, ktorý vkladá do jednoduchého, na prvý pohľad obyčajného drôtu, príbeh. Aj keď sa mu pred niekoľkými rokmi stala nepríjemná vec v podobe choroby, nevzdal sa a dobre urobil.


Medzi starobylými múrmi staroľubovnianskej galérie sa 6. júna konala vernisáž ojedinelej výstavy drôtených variácií tohto nevšedného autora. Autora, ktorý nákresy a predstavy z papiera preklápa do 3D obrazcov a dáva život aj tomu, čo sa zdalo stratené, či už ide o kamienky, sklíčka alebo mušle. Pre kurátorku výstavy Ivanu Šipošovú je, ako sama hovorí Maestro Pecúch, nielen inšpiráciou, ale aj priateľom. Ako vysvetlila zároveň riaditeľka Ľubovnianskej knižnice, jeden z dôvodov presunu tejto výstavy z našej knižnice bol ten, aby tieto diela malo možnosť v Galérii Provinčný dom vidieť oveľa viac ľudí, nielen od nás, ale z rôznych kútov sveta. „Pán Pecúch je jedinečný. Je neopakovateľný a jeho diela ponúkajú perfektný zážitok. Každý jeden výtvor, či je to menší obrázok alebo väčší, ktorý je ukrytý v drôte, má v sebe príbeh,“ povedala I. Šipošová o tom, čo môžu návštevníci na výstave drôtených variácií, ktorá potrvá do konca júla, očakávať.

DSC_0136

Našiel si materiál, ktorý ho počúva Predtým však ako obrazce „namaľované“ úpletom začali vznikať, nemal to „drotár“ ľahké. Do jeho života vstúpila skleróza multiplex, o ktorej však hovorí s humorom ako o príbuznej, ktorú nemá rád, no zbaviť sa jej nejde. Ale čo so začatým večerom? Musel hľadať teda kompromis, aby mohol tešiť ľudí a robiť to, pri čom sa cíti užitočný. A pri otázke, ktoré zo svojich diel by označil za jeho najobľúbenejšie, povedal jednoznačne – všetky. „Vzniklo to vlastne tak znenazdania, potreboval som niečo robiť, ale nevedel som čo. Tkať sa nedalo, ruky jednoducho nepočúvali, maľovať a kresliť tiež nešlo, tak prišiel drôt. Je to síce časovo náročné a niekedy aj ruky z toho bolia, ale všetky svoje diela mám rád,“ vyznal sa J. Pecúch. A pokračoval, „viete, z tých bláznov, ktorí sa venujú či už maľbe, alebo vytvárajú umelecké veci, každé to dielko je určitým spôsobom jeho dieťa.“ S tým môžu tí, ktorí tvoria, isto len súhlasiť.

DSC_0133

Inšpirovaný remeselníkmi Pecúch si rád zaspomína aj na svoje detstvo. Na ulicu plnú remeselníkov, kde žil. Aj na chvíle, keď len sledoval a počúval. Vášeň pre remeslo mu ostala dodnes. „Sused bol debnárom, robil všelijaké sudy, mliečniky, jednoducho nádoby, ktoré nesmeli pretekať. Vynikajúco vedel rozprávať rozprávky a vždy si ho predstavujem ako ľadového vodníka. Ako stále bafká a pri robote rozpráva rozprávky. Strávil som tam hodiny a hodiny,“ s úsmevom na tvári a s pokorou v očiach si na časy minulé zaspomínal dnes sám majster svojho remesla, ktorý sa do nešťastnej chvíle, kedy ho postihla choroba, venoval štúdiu výtvarného umenia pod taktovkou jemu inšpiratívnych pedagógov. List sa ale otočil a učiteľské povolanie si vyskúšal aj on, a to v Základnej umeleckej škole Jána Melkoviča. To, aký je učiteľ, nám prezradila jeho neter: „Myslím, že veľmi dobrý. Naučil ma, ako sa robia rôzne vzory z drôtu, ako sa dá hrubší drôt obmotať nahusto tenkým a ako sa dá pripevniť kameň ku drôtu… Veľmi ma to bavilo.“

DSC_0131

Text a foto: Barbora Repková


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 28 (18. júl 2017) 


Comments


bottom of page