top of page
  • Writer's pictureMgr. Miriama Sekelská

Ultrabežkyňa Júlia Batmendijnová: Jedna stovka je ako jeden malý život

Staroľubovnianka je držiteľkou ženského rýchlostného rekordu na najťažšej slovenskej magistrále, takmer 800 kilometrov dlhej Ceste hrdinov SNP. Žije v Bratislave, venuje sa prekladateľstvu a tlmočníctvu.


Z DVADSAŤŠESŤ NA STO

Popri štúdiu na osemročnom gymnáziu pravidelne trénovala karate. Už vtedy v rámci kondičnej prípravy rada behávala a po odchode na vysokú školu pri behu ostala. V športe bola vždy všestranná, hrávala aj sálový futbal či squash. K ultrabehu sa dostala náhodne až v posledných rokoch. „Išla som postupne. Prechádzala som z klasických desať kilometrových mestských pretekov na dlhšie behy. Niekedy som sa na tréningu aj zabudla a zistila som, že už bežím hodinu a pol,“ povedala o svojich začiatkoch J. Batmendijnová. Ultrabehu sa venuje aj jej manžel, no paradoxne, spolu bežia len veľmi málo, pretože si bežecky až tak nesedia.


Prvou väčšou výzvou boli pre ňu 26 km preteky, na ktoré ju zavolal kamarát. „Neskôr ma ,zlanáril’, nech idem skúsiť Trnavskú stovku. Ako študenti sme to brali ,pankovo’ a nechala som sa vyprovokovať. Vtedy mi ani nenapadlo, že by sa mohli nejaké preteky nedokončiť, a tak sa mi ich vtedy podarilo na prvýkrát úspešne absolvovať. Išlo o tradičný diaľkový pochod, kde chodia peši turisti, ale môže sa aj bežať.“ Dobehla ako prvá žena, veľmi ju to nakoplo a prišla ultrabehu na chuť.


770 KILOMETROV ZA 11 DNÍ A 18 HODÍN

Pred viac než rokom vytvorila ženský rekord na najznámejšej slovenskej magistrále z Dukly na Devín. Zdolala ju za 11 dní a 18 hodín. Chodci ju bežne prejdú za 25 až 30 dní. „Je to úspech, ktorý presiahol moje limity a preskočila som ním samu seba. Je to najťažšie, čo sa mi v živote podarilo,“ povedala o zrejme najintenzívnejšom zážitku J. Batmendijnová.


Pred jeho vytvorením mala za sebou približne dvadsať 100-kilometrových pretekov. Príprave venovala sedem mesiacov. Každý týždeň zabehla okolo 80 km, v posilňovni spevňovala členky a kolená, aby telo pripravila na záťaž. „S týmto behom súviselo množstvo faktorov, ktoré musia spolu hrať. Nešlo o to či viem behať alebo ako rýchlo. Musela som mať dobre vyriešenú logistiku, vyladené stravovanie, byť odolná voči zraneniam, pretože keď sa ide deň čo deň na doraz, začnú odchádzať ,súčiastky’,“ opisuje náročnú prípravu ultrabežkyňa.


Po dvanástich dňoch v cieli na Devíne.

Na trase mala podporný tím, ktorý ju sprevádzal na dodávke. Vstávali o pol štvrtej ráno. Každý deň boli trinásť až osemnásť hodín na nohách. „Cesta hrdinov SNP sa na viacerých miestach pretína s asfaltkou. Vždy sme mali po 15 km prestávku, kde sme sa stretli s dodávkou. Mali pre nás pripravené občerstvenie a doplnili sme si vodu do fliaš. Denne sme prebehli okolo 65 km. Boli momenty, keď som sa bála, že som sa zdravotne precenila. Je to obrovská záťaž na organizmus a niekedy som cítila, že už je na dne a ja stále musím ísť ďalej. Ale nechcela som ani raz skončiť. Pri tomto športe, človek prestane lipnúť na svojich predstavách. Realita na ultratraile ho neraz ,prefacká’ a donúti prijať to, čo sa práve deje. Človek siahne na svoje dno a pochopí, že má limity a nemá zmysel proti nim bojovať. Nemá cenu sa príliš upínať na svoje očakávania, ale naopak vyťažiť z danej situácie.“


SEBADISCIPLÍNA A NOVÝ ROZMER PRIATEĽSTVA

Ultrabeh ju naučil veľkej sebadisciplíne a priniesol nové priateľstvá. „Jedna stovka je ako jeden malý život. Ráno človek začne plný očakávaní. Vyvíja sa to dobre a potom prídu vlny kríz. Všelikoho dlhou cestou stretá, beží sa pomalšie ako na rýchlych pretekoch a dá sa občas aj porozprávať. Kým človek dobehne do cieľa, tak za tých pár hodín dokáže spoznať svojho spolubežca oveľa lepšie ako niekoho, koho pozná celé roky. Prejdú si spolu krízami a to ich spojí,“ rozpovedala J. Batmendijnová o nadobudnutí kvalitných priateľstiev pri ultrabehu.



O ČOM SNÍVA RAKETOVÝ PES?

Už šiesty rok tvorí blog Denník diaľkoplazky, v ktorom píše o zaujímavých zážitkoch. O rýchlom prechode SNP dokonca napísala knihu O čom sníva raketový pes? Dostala sa do výberu šiestich kníh roka 2020 v kategórii „Reportáž a literatúra faktu“, ktorý každoročne zostavuje známe kníhkupectvo. „Prvá časť knihy je denník z prechodu a druhá je denník z príprav. Bola jednou z mojich motivácií dokončiť Cestu hrdinov SNP. Vedela som, že mám doma rozpísanú dlhú knihu a že keď cestu nedokončím, tak napíšem knihu ako som neprešla SNP?,“ hovorí J. Batmendijnova o tom, čo si na trase mnohokrát pripomínala.


Pôvodne si myslela, že ju bude šíriť len ako PDF súbor medzi kamarátmi, ktorí sa venujú ultrabehu alebo behu. Ale potom sa dostala medzi široké masy a to, že knihu ocenili je pre ňu neočakávaný úspech. „Doma sme otvárali šampanské, bola som veľmi hrdá a šťastná!“

foto: Gabina Weissová, archív J.B.


Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 2 (20. január 2021)


留言


bottom of page