Archívne zábery Staroľubovňana Michala Petriláka boli k dispozícii na výstave Nežná v Ľubovnianskej knižnici. Fotografa, ktorý sa pred 30-timi rokmi nebál a jednoducho fotil… A jeho snímky sú jedinečné a originálne!
„Oslovil ma riaditeľ Ľubovnianskeho múzea, že chystajú v knižnici besedu o Nežnej revolúcii a chcú nainštalovať aj výstavu fotografií… Rád som ich poskytol,“uviedol M. Petrilák, ktorý má vo svojom archíve 56 reportážnych fotografií z obdobia novembra 1989. Tie preskenoval a na výstave bolo publikovaných približne 15 snímok.„To, čo sa dialo v Prahe a Bratislave, sme s otvorenými očami sledovali v televízii. Čakali sme, kedy sa niečo stane aj tu – v našom meste. Neprišlo to v ten večer, ale trvalo to možno aj týždeň,“spomínal si M. Petrilák. V tom čase robil profesionálneho požiarnika v bývalom závode Maytex a počas voľných dní vždy fotil. „Ľudia ma už vtedy vnímali ako fotografa, preto som sa nebál počas týchto pohnutých dní fotografovať. Na vlastnej koži som nepociťoval žiadne útoky od režimu, hoci som veriaci človek a chodil som do kostola. Keď robili v práci nábor do komunistickej strany, tak som odmietol. A viac ma s tým neotravovali,“ povedal M. Petrilák, ktorý bol vtedy rád, že došlo k významným zmenám v politike.
Našli sa na fotografiách
Na jednej z fotografií M. Petriláka sa našiel aj František Gruber (na fotografii za stolom tretí zľava), ktorý sa ešte v študentských časoch podieľal na množení Charty 77. „Študoval som v Brne a od kolegov z Prahy k nám dorazila Charta. Komunistická moc na ňu reagovala veľmi podráždene. Pamätám sa na jeden titulok v novinách, a to „Stroskotanci a samozvanci.“ Dodať treba, že ľudí začali nútiť k tomu, aby sa od nej dištancovali. „Prirodzene, že ako mladí rebeli sme ju začali množiť,“ uviedol F. Gruber, ktorého sme oslovili. Ako dodal, prepisovali ju so štyrmi kamarátmi na príklepový papier na kufríkovom písacom stroji, ktorý si F. Gruber priviezol z domu. Potom ju distribuovali medzi študentov a občanov. „Mali sme šťastie, keby nám na to prišli, tak nedoštudujeme,“ dodal. Podľa jeho slov, v spoločnosti stále prevláda názor, že keby nechali ľudí slobodne chodiť do kostola, tak by bol režim v poriadku. „Aj ja som kresťan – katolík. Mal som s tým v tom čase problémy a som toho názoru, že to nie je jediné negatívum tohto režimu. Ten ovládal všetko verejné dianie, všade chcel mať kontrolu. Či už to boli vedy, a to hlavne humanitné, kde sa niektoré skutočnosti zamlčiavali, iné sa prekrútili…“ Spomienky F. Grubera sa upierajú k dobe, kde, „neboli také sociálne rozdiely ako dnes.“ Ale jedným dychom uznáva, že, „napriek tomu, čo sa dnes na Slovensku deje, by som sa nechcel vrátiť k tomu, čo bolo.“
Aj taká bola štátna mašinéria Ako dopovedal F. Gruber, doba, keď všade a všetko sledovali „eštebáci“, nebola ľahká. „Dozvedel som sa to od môjho švagra, sedel kdesi v reštaurácii, bolo tam zopár ľudí, čosi popili a dali sa do reči. Jeden z prítomných vyhlásil, že tiež mal za úlohu sledovať niektorých ľudí, napr. Františka Grubera. Švagor sa zháčil a povedal: „Veď to je môj švagor“ a dotyčný stíchol.“ Nuž, taká to bola doba… A keď sa to „lámalo“, mnohí sa báli. Ako pripomenul F. Gruber, po vyhlásení medzinárodného štrajku sa pred budovou ONV konalo zhromaždenie. „V tom čase som pracoval vo Výskumnom ústave liečivých rastlín, bolo nás tam len zopár a pýtal som sa teda kolegov – či idú. Všetci boli nadšení a chceli ísť, kúpili si československé vlajočky a… Šéf zistil, čo sa chystá, tak nás všetkých zvolal. Ako člen komunistickej strany to mal ťažké, pretože nevedel, ako to všetko dopadne,“ pripomenul minulosť F. Gruber a dopovedal, že hneď na druhý deň vznikol výbor hnutia VPN, do ktorého sa po tejto udalosti ihneď pridal. A udalosti nabrali svoj spád…
foto Michal Petrilak
Comments