Hovorí sa, že talent sa nestratí. Pri 26-ročnom mladom mužovi Jakubovi Krajgerovi to rozhodne platí. Keď však ako žiak ZŠ na Levočskej ul. v Starej Ľubovni začínal so svojimi literárnymi prvotinami, isto ani len vo sne netušil, že sa v dospelosti bude živiť herectvom, a to rovno v ďalekom svete.
Zaujali modré oči Keď sa Jakub usadil v našej redakcii, nemohli sme prehliadnuť jeho výnimočné modré oči. A ako neskôr vysvitlo, aj tie, ale, samozrejme, nielen oči, upútali aj filmárov v hlavnom meste Filipín, odkiaľ na ostatné vianočné sviatky pricestoval na niekoľko týždňov do svojho rodného mesta. „Niekto mi napísal, či to nechcem skúsiť, tak som došiel na pľac, mal som tam hrať stromček,“ odpovedal už s úsmevom na obligátnu otázku Jakub. Vtedy si asi stromček zahral niekto iný, lebo mladý Slovák upútal už spomínanými modrými očami a celkovým zjavom. „Hneď ma oslovil režisér a povedal – budeš mať rolu, vyzeráš dobre, máš pekné modré oči… Máš skúsenosti s herectvom? Povedať nie by bolo v tej chvíli asi nevhodné, tak som prikývol,“ líčil nám prvý kontakt s filmovým svetom Jakub, kedy mu vraj srdce bilo o stošesť. Priznal, že taký okamžitý nástup bol preňho výzvou a šokom zároveň. Dostal text, a tak sa ho bleskovo naučil, za 5 minút jednu stranu. Napokon, nielen filipínsky režisér videl potenciál v mladom mužovi. „Musím poďakovať pani Eve Kollárovej, ona ma kedysi nútila angažovať sa v literárnej oblasti, asi videla vo mne nejaký talent,“ pripomenul Jakub a zľahka prešiel aj cestu, ktorá ho priviedla až do vyše 20-miliónového hlavného mesta Manila. Najprv teda po skončení strednej školy ako 21-ročný odišiel do New Yorku, kde pol roka žil a pracoval, skôr preto, aby spoznával svet. A keď, ako povedal, „pobehal po Európe“, rozhodol sa, že pôjde na Filipíny. „Samozrejme, že rodičia nesúhlasili,“ odpovie nám a prizná, že vždy ho to ťahalo niekde do Ázie, lákalo ho Japonsko… Dnes sú Filipíny už vyše 3,5 roka jeho druhým domovom.
Aj s hollyvoodskými hercami Keď sa Staroľubovňan usadil v krajine s vyše 7 tisíckami ostrovov, začínal však v úplne inej oblasti. „Zo začiatku to bolo ťažšie, iná kultúra, iný svet… Postupne ako dochádzali financie, tak som sa obzeral po robote a začal som ako volejbalový tréner,“ opísal nám začiatky Jakub, ktorý ešte v Starej Ľubovni reprezentoval mesto za juniorov. „Stále to robím, teraz to je skôr môj koníček. S jedným Talianom som si otvoril volejbalovú školu, trénujeme ženy,“ dodal J. Krajger. Herectvo tvorí ale gro jeho pracovného života. Od prvého dotyku so svetom šoubiznisu (keď išiel na casting a lá stromček) už ubehli tri roky a Jakub postupne dostáva stále nové a nové herecké príležitosti do filmov, seriálov… hral aj v divadlách. „Je to vďaka režisérovi, on ma potom začal, ako sa hovorí, dohadzovať.“ Aj keď Jakub pôsobí veľmi skromne a necíti sa byť veľkým hercom, nemôžeme nespomenúť jeho dotyk s hollywoodským filmom, kde sa naposledy stretol na pľaci s takou hviezdou, ako je napr. Steven Seagal. „Sami si ma vyhľadali, videli ma vo filmoch, seriáloch…,“ vysvetlí opäť s veľkou ľahkosťou Jakub. Aký typ postáv dostáva, sa ani nemusíme pýtať. Vzhľad, mladosť a spomínané až azúrovo-modré oči, ktoré sú na Filipínach synonymom lásky a absolútnou exotikou, keďže všetci majú tmavé, ho už predurčujú do romantických úloh a pozitívnych postáv. „Budúcnosť je otvorená, nateraz ma herectvo veľmi baví. Dostávam lepšie a lepšie ponuky, uvidíme,“ povie Jakub a prizná, že pracovať s ľuďmi, ktorých kedysi obdivoval na obrazovkách, je síce fascinujúce, ale stojí pevne nohami na zemi. A rieši to, čo je aktuálne. „Nedá sa povedať, či je to ľahká či ťažká práca. Skôr veľmi náročná na čas,“ dopovie nadaný mladý muž, ktorý ale rozhodne nechce, aby ho niekto považoval za nejakú hviezdu. Sám chce na sebe neustále pracovať a posúvať sa dopredu.
Má rád filipínsku dobrosrdečnosť Krajger do Starej Ľubovne nepricestoval sám. Prišla s ním jeho filipínska priateľka Patricia Camille Arro, ktorá pracuje v podobnej mediálnej oblasti, ale reklamnej, a ktorej sa na Slovensku páčilo. A z jedál jej chutili naše halušky, pirohy, klobásky… A to je presne aj to, čo Jakubovi vo svete chýba, aj keď na kuchyňu krajiny v juhovýchodnej Ázii so španielskym vplyvom si zvykol a vyhovuje mu. Tu na Slovensku ale obaja zmrzli, prišli rovno do snehovej nádielky, a to z miesta, kde je teraz 25 stupňov v noci, a to tam je zima. „Boli sme spolu aj na hrade, je tam krásne. Za tie tri roky, čo som nebol v Ľubovni, sa tu veľmi veľa urobilo. Klobúk dole,“ pretlmočil aj pocity priateľky Jakub a rovnako pochválil mesto. „Veľmi veľa sa tu zmenilo k lepšiemu,“ podotkne a už keď sa bavíme o rozdieloch, nedá mu nespomenúť jeden obrovský. „My, na Slovensku, vidíme zväčša len negatíva, Filipínci majú nastavenie opačné – optimistické. Sú oveľa srdečnejší a snažia sa vždy pomáhať. U nás dominuje závisť a vcelku sme veľmi konzervatívni a nevieme prijímať témy a názory, ku ktorým je vo vyspelom svete otvorený postoj.“ Jakub sa tak snaží z iných kultúr hlavne ťažiť, všíma si, prečo si ľudia inde šťastnejší, a pritom to nie je len o majetkoch. „Nepotrebujem sa predvádzať, mať drahé autá… Peniaze sú potrebné, ale na to, aby som si zabezpečil, čo potrebujem. Iba vtedy je človek šťastný,“ pripomenie Jakub na záver a dá sa s tým iba súhlasiť.
Foto (archív J.K.)
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 3 (22. január 2018)
Jakub Krajger so svojou filipínskou priateľkou Patriciou Camille Arro, ktorá pricestovala prvýkrát na Slovensko. Jakubovi rodičia si zas Filipíny pozreli minulý rok.
A v divadelných i filmových úlohách, v ktorých, ako priznal, sa cíti ako ryba vo vode. Herectvo ho baví a chce sa mu ďalej plne venovať.
Comments