top of page
  • Writer's pictureMgr. Helena Musalová

Spomienky vdovy po politickom väzňovi

Updated: Jun 28, 2020


Melkovic 2

„Nie je to ani dnes ideálne a, žiaľ, vidíme veľmi veľa zla, čo nebolo cieľom revolúcie. A vlastne tí, ktorí ho spôsobujú, nie sú často potrestaní a netrpia tak, ako si v minulosti vytrpeli ľudia, vtedy ale prakticky za nič. Ale treba si uvedomiť, že máme slobodu. A to je najviac,“ začína svoje rozprávanie vdova po politickom väzňovi, Staroľubovňanovi Antonovi Melkovičovi, pani Anna (na fotografii). A vie, o čom hovorí. Jej manžel dostal v roku 1952 za náhodné krátke stretnutie s bratrancom, o ktorom štátna bezpečnosť neskôr vyhlásila, že bol špiónom v zahraničí, 15 rokov väzenia! A to ešte dopadol „dobre“, keďže bol v tom čase vojakom základnej služby, hrozila mu za to smrť!  Za čo vlastne!?


Dnes, 30 rokov po zvrhnutí komunizmu, si málokto uvedomuje, čo prežívali ľudia, ktorí vlastne ani poriadne nevedeli, za čo sedeli v tých najtvrdších žalároch a okúsili štátnu mašinériu vtedajšej moci. A s nimi aj ich rodiny, a to aj po návrate domov. „Ich deti sa nemohli dostať do škôl, boli neustále sledovaní, mohli vykonávať iba podradnejšiu prácu, zväčša robotnícku, aj keď boli vzdelaní,“ pripomína A. Melkovičová.


Napokon aj jej manžel, vyučený učiteľ s veľkým hudobným nadaním sa po návrate spoza mreží už nedostal k svojej milovanej profesii. „Vedel to s deťmi, ale ako politický väzeň už učiť nesmel,“ pripomenie krutú realitu i to, že po podmienečnom návrate domov, keď si z trestu odsedel 7 rokov, 9 mesiacov a 10 dní, trvalo tri mesiace, kým mohol nastúpiť do tehelne ako „vozičkár“ – navážal hlinu do pece. „Keďže bol veľmi zručný aj ako strojár, tak ho zobrali za pomocného robotníka do zámočníckej dielne, kde začali s jeho pomocou pracovať s vysokými žeriavmi,“ vracia sa pani Anna do doby, keď sa už jej manžel snažil zabudnúť na represálie väzenia, násilné vynucovanie priznaní, označenie MUKL, čo vo väzenskej hantírke znamenalo muž určený k likvidácii, i ponižovanie ľudskej dôstojnosti na každom kroku.


„Takmer rok trvalo vyšetrovanie a stále nevedel, za čo je vlastne uväznený. Verdikt – 15 rokov, vlastne za nič, bol zdrvujúci. O tom všetkom nesmel hovoriť ani po návrate z väzenia,“ podotkne vdova a pripomenie praktiky tajných služieb, keď sa sledovali aj ľudia, ktorí išli napríklad na odpust do Levoče. „A po tom mali problémy v práci, aj sestra môjho manžela, hoci nič neurobila, bola kvôli bratovi prepustená z roboty. Aj ja som mala pripomínané – buď rada, že si účtovníčka, keď máš muža kriminálnika, “ povie A. Melkovičová a zdôrazní, že treba pripomínať túto skrivodlivosť minulej doby. „Počula som raz mládež na verande, ako sa rozpráva o tom, kde – kto ide na dovolenku. Jeden hovoril, že do Tuniska, iný do Turecka. Tak som sa pristavila a hovorím –  deti, nezávidím vám, že takto môžete chodiť za hranice, ale poznali ste uja Tona? On za to, že jeho bratranec ušiel za hranice a on sa s ním stretol – dostal 15 rokov väzenia!“


Ponížený, ale nepokorený Anton Melkovič bol po Nežnej revolúcii ako politický väzeň rehabilitovaný a zbavený viny, za ktorú bol odsúdený neprávom, v plnom rozsahu. Už in memoriam prevzala rodina jeho Cenu mesta Stará Ľubovňa…


Našťastie, dožil sa 17. novembra 1989. Celý svoj pracovný život aj s peripetiami, ktoré ho ním kvôli biľagu väzňa sprevádzali, však už mal za sebou. Istá nádej síce prišla v roku 1968, keď sa mali spustiť rehabilitácie a rysovala sa aj šanca, že sa vráti k učiteľstvu…, ale… „Pán Damaškovič veľmi chcel, aby išiel učiť učňov, ale potom všetko padlo a začali sa ešte tvrdšie 70-te roky,“ dopovie A. Melkovičová i to, že jej manžel všetko prijal s pokorou a vierou.

„Tá ho držala pri živote aj vo väzení. Slúžili sa tu tiché, tajné omše. Víno na ne si kvasili z prepašovaných bobuliek hrozna v rúrke železnej postele… Vzájomne sa tu podporovali tí, ktorí verili, že raz príde spravodlivosť.“ Ťažko sa ale dala hľadať vtedy, keď nikoho nezaujímalo, že mladý 25-ročný muž nič zlé neurobil! Vtedy, keď mohol mať návštevu vo väzení raz za dva roky, aj to len na 15 minút za prítomnosti „bachara“! Vtedy, keď ochorel na žltačku a nikto to neriešil, vtedy, keď sa z vysokého zdravého chlapa vrátila domov vychudnutá troska a mama omdlela, lebo myslela, že je to jeho duch! Vtedy, keď…!

 

PREČO?! „Nezlomili ho a nepokorili, lebo to bol čestný a spravodlivý človek,“ dopovie pani Anna a pripomenie i dni, keď až v ťažkom zdravotnom stave na sklonku života pred 15-timi rokmi podvedomie vyplavovalo na lôžku v nemocnici desivé spomienky na povrch. „Až vtedy som začula, aké strašné zážitky v sebe celý život skrýval.“


Všetko je už slovami pani Anny prebolené…., ale tí, ktorí tú bolesť, zlo a stratu všetkých ilúzií spôsobili, zostali bezmenní a nepotrestaní…

Melkovic 1

Anton Melkovič (vľavo) so synom bratranca a veľkým priateľom, známym umelcom Jankom Melkovičom na Nám. sv. Mikuláša v Starej Ľubovni. Foto: archív rod. Melkovičovej

Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 43 (19. november)


Comments


bottom of page