V úvode si dovolíme citovať čl. 1 zo Všeobecne záväzného nariadenia mesta Stará Ľubovňa č. 3, kde sa dozvedáme základnú formuláciu o činnosti mestskej polície, ktorá ako bezpečnostná zložka verejnej správy dozerá „na zabezpečenie verejného poriadku, ochranu životného prostredia, plnenie iných úloh mesta, ktoré vyplývajú zo zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov a tiež úloh vyplývajúcich zo záväzných nariadení mesta, uznesení mestského zastupiteľstva a tiež pokynov a rozhodnutí primátora mesta…“
Prvé zmienky o strážcoch poriadku V mestskom prostredí existujú profesionálne bezpečnostné zložky už od stredoveku. Tieto najprv vznikali vo väčších mestách, kde bola samospráva neraz predĺženou rukou monarchu. Bezúhonné osoby, vzbudzujúce všeobecný rešpekt, začali mestá za úplatu najímať pri zavádzaní a kontrole nariadení mestskej rady či zabezpečení verejného poriadku hlavne tam, kde sa za účelom obchodovania stretávalo veľa ľudí. Predpokladáme, že profesionálni mestskí strážnici mohli v Starej Ľubovni fungovať minimálne od 18. storočia. No zatiaľ najstarší hmatateľný dôkaz o existencii mestskej polície v našom meste sa nachádza v súkromnom archíve Filipa Lamparta. Ide o nariadenie spišského župana grófa Albína Csákyho z 5. decembra 1885, aby bola preverená bezúhonnosť obyvateľa Starej Ľubovne Jána Lamparta, predtým ako bude prijatý do poriadkových služieb mesta. Lustrácia tohto adepta neodhalila nič nekalé, a preto si mohol pokojne obliecť uniformu policajného strážcu verejného poriadku. K zmenám v oblasti mestskej bezpečnostnej služby nedošlo ani po vzniku Československej republiky v roku 1918. Nový štát prevzal takzvanou recepčnou metódou (zákon č.11/1918 Zb.) existujúci a osvedčený štátny aparát z čias rakúsko-uhorskej monarchie. Výkon poriadkovej služby bol teda aj naďalej rozdelený medzi mestskú (obecnú) políciu, štátnu políciu a četníctvo. V tejto štruktúre sa takmer nič nemenilo počas celého obdobia existencie I. Československej republiky. Dobre fungujúci bezpečnostný systém prevzala v roku 1939 aj I. Slovenská republika, kde sa okrem úpravy uniforiem a časti terminológie nič podstatné nezmenilo.
Zásah komunistického režimu Pomyselným klincom do rakvy mestskej polície sa stal až komunistický prevrat 25. februára 1948, kedy sa nová vláda rozhodla zrušiť bezpečnostné zložky podliehajúce výlučne inštitúciám verejnej správy. Je to logické, pretože všetky organizované skupiny, na ktoré nemala vláda dosah, mohli byť problémom pri plánovanej centralizácii moci. Čoskoro sa o tom na vlastnej koži mali presvedčiť aj štyria mestskí policajní strážnici v Starej Ľubovni. Jedným z bodov zasadnutia Dočasnej miestnej správnej komisie (obdoba mestského zastupiteľstva v prechodnom období preberania moci komunistami) konaného 23. apríla 1948 bolo aj „riešenie policajnej otázky u obce“. Predstavení mesta odvolávajúc sa na nariadenie Povereníctva vnútra (v súčasnosti Ministerstvo vnútra) po náročnom rokovaní prijali uznesenie č. 55/48, kde sa doslova píše, „MSK (Mestská komisia) hlasovaním dľa mien usniesla sa na tom, že prepúšťa všetkých obecných policajtov s platnosťou od 1. mája s tým, že sa im plat vyplatí do 15. júna 1948. Namiesto obecných strážnikov obec príjme jedného zriadenca a jedného strážnika nočného, z občanov obce Stará Ľubovňa, ktorých povinnosti, práva a plat budú dodatočne určené MSK.“ Paradoxom tohto výnosu je, že mestskí strážnici prišli oficiálne o zamestnanie prvého mája, teda v deň, ktorý komunisti „zasvätili“ kultu práce. Jedným z vtedy prepustených mestských policajtov bol aj Jakub Kačmarský (na fotofrafii hore počas I. Slovenskej republiky 1939 – 1945, archív M. Kačmarského). Ten sa proti citovanému uzneseniu odvolal až na Povereníctvo vnútra do Bratislavy. Písomné materiály týkajúce sa tohto sporu má vo svojom súkromnom archíve jeho vnuk Miroslav Kačmarský. Odvolanie proti vyššie citovanému uzneseniu musel sformulovať skúsený právnik, pretože bolo úspešné a spôsob ukončenia služobného pomeru policajtov spochybnilo aj samotné Povereníctvo vnútra. Predstavení v Bratislave tu však dočasnej mestskej komisii vytýkali iba formálne nedostatky pri vedení samotného zasadnutia. To ale nič nezmenilo na tom, že mestská polícia bola zrušená a jej kompetencie prešli do rúk príslušníkov Sboru národnej bezpečnosti (SNB). V materiáloch z roku 1949 sa už Jakub Kačmarský uvádza ako bývalý policajný strážnik. Spolu so svojimi troma kolegami sa tak stali na dlhé obdobie poslednými profesionálnymi mestskými policajtami v Starej Ľubovni.
Mestský policajný strážnik pózuje pred rohovou budovou na námestí okolo roku 1910, foto: archív J. Majernička.
Nároky na pozíciu policajta O tom, že polícia v službách samosprávy nebola úplne zbytočnou inštitúciou, svedčí aj prijatie zriadenca a nočných strážnikov vzápätí po rozpustení rokmi osvedčenej bezpečnostnej inštitúcie v službách magistrátu. V archíve Mestského národného výboru (MNV) v Starej Ľubovni sa nám zachovali ich povinnosti spísané 19. novembra 1950. Nejde o obsahovo dlhý dokument, ale predsa len svedčí o náročnej službe nočných strážnikov, ktorí v podstate iba suplovali to, čo bolo predtým v pracovnej náplni mestských policajtov. O tom, že túto pracovnú pozíciu nemohol zastávať človek s absenciou odvahy – teda bojko, svedčia aj prvé tri body spomínaných povinností nočných strážnikov: „1. Vo večerných hodinách t.j. od 18.00 hod. musia dbať toho aby poriadok bol v celej miere zachovaný, aby sa nestávali výtržnosti a aby udržiavali v služobných miestnostiach vzorný poriadok. 2. Od 21.00 povinnosťou je, aby sa zdržiavali na uliciach a na námestí. Tam aby dbali toho, aby nevznikol prípadný požiar a zachovania nočného kľudu. Taktiež aby dbali ostražitosti pri potulovaní sa cudzích osôb, ktorí chcú škodiť a rozvracať verejný záujem. Týchto majú kontrolovať a hlásiť stanici SNB a bezpečnostnému referentovi MNV ako aj ONV. 3. Prísne sa nočným strážnikom zakazuje, aby sa od 21.00 hod do 4.00 hod zdržiavali na strážnici. Ich povinnosťou je aby boli stále vonku a pozorovali im sverene okolie.“
Ľubovňa medzi lídrami K znovuzrodeniu mestských polícií na Slovensku došlo po viac ako 40-tich rokoch. Impulzom k tomu boli novembrové udalosti v roku 1989 a následný politický vývoj. V roku 1990 Slovenská národná rada prijala zákon č. 369/1990 Zb., kde sa v § 19 znova medzi orgánmi obce spomína obecná polícia. Ale konkrétne sa reinkarnovaným bezpečnostným zložkám verejnej správy venuje až zákon č. 564/1991, ktorý bol prijatý Slovenskou národnou radou o rok neskôr 3. decembra 1991. Mestské zastupiteľstvo v Starej Ľubovni ešte pred jeho prijatím schválilo 28. februára 1991 všeobecne záväzné nariadenie o zriadení mestskej polície, čím predbehlo väčšie a významnejšie mestá na Slovensku. V tom čase tak učinilo iba 12 miest, ktoré hneď na to založili v Košiciach Asociáciu mestských a obecných polícií na Slovensku (AMOPS). Dnes sa o tom už málo hovorí, ale nemali by sme zabúdať, že vtedy sme patrili k lídrom. Veď už 1. marca 1991 nastúpili do pracovného pomeru prví traja mestskí policajti, ktorí tak obrazne dvihli zo zeme padnutú štafetu nepretržitej služby svojich predchodcov po štyridsiatich troch rokoch.
Bez výzbroje a výstroja Dovtedy posledný profesionálny mestský policajný strážnik Jakub Kačmarský, ktorého služba bola násilne prerušená v roku 1948, sa toho už nedožil, zomrel v roku 1983. Trojica Oskár Ščigulinský, František Fečko a Štefan Smrek začínali svoje pôsobenie doslova na zelenej lúke. Bolo potrebné zriadiť a hlavne zariadiť strážnicu s vybavením. Možno sa pamätáme ešte na ich prvé „uniformy“. Úvodzovky tu právom patria, pretože išlo v podstate o civilné oblečenie s páskou na rukáve označujúcou verejného činiteľa. Spočiatku nemali žiadnu výstroj a o výzbroji ani nehovoriac. Z rozprávania ich prvého náčelníka O. Ščigulinského vieme, že v tom čase sa u nás vôbec nedali na trhu zohnať putá, slzný plyn či pendrek. Preto si policajti museli tieto veci zadovážiť v susednom Poľsku a podobne ako vtedy každý hodnotnejší nákup, prepašovať cez hranice. Postupne sa dočkali štandardného vybavenia a aj na svoju dobu vkusných uniforiem, ktorých vzhľad sa od deväťdesiatych rokov niekoľkokrát zmenil, prispôsobujúc sa tak aktuálnym módnym trendom. V súčasnosti má mestská polícia osem príslušníkov, čo je dvakrát toľko ako v roku 1948. Na záver musíme spomenúť jednu kuriozitu, ktorá potvrdzuje staré príslovie o jablku nepadajúcom ďaleko od stromu, alebo aj o dedení remesla z generácie na generáciu. V úvode sme spomínali Jána Lamparta, ktorý bol mestským policajtom v Starej Ľubovni od roku 1885. Keď sa teraz pozerá z neba na zem, isto sa teší, pretože jeho pravnuk Oskár Ščigulinský ako náčelník mestskej polície určite remeslu hanbu nerobí.
Mestskí policajti zo začiatku 90-tych rokov minulého storočia. Zľava Vjačeslav Šeľuk, Oskár Ščigulinský, Štefan Smrek. Foto: archív O. Ščigulinského.
Pavol Mišenko
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 23 (16. jún 2020)
Comments