V doteraz vydaných publikáciách tykajúcich sa histórie Ľubovnianskeho hradu stále chýba zmienka o dievčenskej škole praktického života, ktorá fungovala v hospodárskych budovách podhradia od júla 1886 do decembra 1887. Aj keď nejde o dlhé obdobie, predsa len môžeme hovoriť o najstaršej škole s vyšším stupňom vzdelania v Starej Ľubovni a o jedinej široko – ďaleko zameranej na edukáciu dievčat po skončení základnej školskej dochádzky. Priestory potrebné k jej prevádzke bezplatne ponúkol svojej príbuznej, vtedy nový majiteľ hradu a priľahlého panstva Andrej Zamoyský. Zakladateľkou a sponzorkou školy bola manželka jeho nebohého strýka Jadwiga Zamoyská, rodená Dzialynská (1831 – 1823). V poľských šľachtických kruhoch bola známa aj pod pseudonymom „pani generálova“, pretože jej manžel Vladislav Stanislav Zamoyský (1803 – 1868) bol bývalým generálom, žijúcim vo Francúzsku ako emigrant.
Ponuka od príbuzného prišla vhod Školu pre ženy v domácnosti založila Jadwiga Zamoyská (na fotofrafii) už v roku 1881 na Kórnickom zámku pri Poznani, teda v regióne, ktorý po delení Poľského kráľovstva pripadol Prusku. Čo ju k tomu viedlo? S istotou môžeme povedať, že zlomovým bodom v jej živote bola smrť manžela. Ovdovela vo veku 37 rokov, čo znášala veľmi ťažko. Duševné problémy sa čoskoro prejavili na jej fyzickom zdraví, takže chvíľami lavírovala na pomyselnej hrane medzi životom a smrťou.
Pochádzala zo šľachtickej rodiny a nikto ju nikdy nepripravoval na to, aby sa v živote dokázala spoľahnúť iba sama na seba. To bol zrejme dôvod, prečo sa rozhodla zvyšok života zasvätiť výchove dievčat v kresťanskom duchu, aby boli pripravené postaviť sa na vlastné nohy a nehanbili sa za svoj pôvod.
Musíme si uvedomiť, že Poľsko v nami sledovanom období neexistovalo. Bolo rozdelené medzi Prusko, Rakúsko a Rusko. V tejto situácii vnímala pani generálova ďalšiu hrozbu – úpadok národného povedomia, čo sa naplno prejavovalo najmä medzi nižšou vrstvou spoločnosti. Prevádzkovanie školy, kde dominoval poľský jazyk, nebolo vo vtedajšom Prusku ľahké. Takmer permanentné útoky zo strany verejnej správy sa ešte darilo zvládať, ale už nie nariadenie pruskej vlády zo septembra 1885 o tom, že všetci hovoriaci po poľsky, ktorí sa narodili mimo hraníc, sa musia do 1. januára 1886 vysťahovať z Pruska. To sa týkalo hlavne Jadwigy Zamoyskej, jej dcéry Márie a niektorých vychovávateliek. Ich odchod sa podarilo síce úradnou cestou oddialiť, ale nemecké zákony vždy hovorili jasnou rečou a nepoznali kompromis. Preto, ak chcela škola ďalej existovať, musela sa presťahovať do rakúskej časti bývalého Poľska – Galície, kde predsa len bola legislatíva liberálnejšia.
Najprv mali vyhliadnutý nejaký dom neďaleko Krakova, za ktorý ale museli platiť nájom. Preto v tejto situácii Jadwiga aj s Máriou veľmi vďačne prijali ponuku svojho príbuzného Andreja Zamoyského a vydali sa na cestu do Starej Ľubovne, aj keď predtým ani netušili, že ich škola sa presťahuje až do Uhorska. Peniaze, ktoré boli určené na nájom, radšej investovali do rekonštrukcie budov majera pod hradom, kde aj s nezištnou pomocou Andreja Zamoyského postupne vznikalo zázemie pre túto inštitúciu.
Nový učiteľský zbor
Učiteľky aj žiačky sa začali schádzať do Starej Ľubovne v malých skupinkách od začiatku júla 1886. Najprv tu prišla pani Zamoyská (na fotografii s manželom) so synom Vladislavom a niekoľkými dievčatami. Potom sa objavili aj učiteľky, z ktorých by sme spomenuli tie najlojálnejšie. Ludvika Chižynská pochádzala z Veľkopoľska a so Zamoyskými sa stretla v Paríži, kde mala Jadwiga aj s deťmi trvalý pobyt. Druhou kľúčovou osobou v učiteľskom zbore bola Júlia Zaleská (na fotografii), pochádzajúca z Litvy a predtým študujúca v parížskom inštitúte pre dcéry poľských emigrantov na náklady pani generálovej. Zabudnúť by sme nemali ani na Francúzsku Zoelie de Gelocs, ktorá uprednostnila túto službu pred vstupom do kláštora.
Neľahké začiatky – bez postelí, riadu…
Vďaka korešpondencii Zamoyskej s priateľmi a sponzormi vo Francúzsku je jej pobyt v Starej Ľubovni celkom dobre zmapovaný. Hneď v prvom liste sa dozvedáme, že budovy podhradia sú dosť zanedbané a všetko tu chýba. Ako tak môžu používať jednu veľkú kuchyňu, tri izby strednej veľkosti a ešte malú izbietku. Tieto sú však bez dostatočného zariadenia a v kuchyni nie je takmer žiaden riad. Dievčatá spočiatku sedia pri vyučovaní na zemi a v noci sa tlačia aj tri v jednej posteli. Ale aj napriek tomu Zamoyská doslova píše: „ Dievčatám sa tu všetko páči – horské prostredie, ale aj tu žijúci ľudia, ktorí sú usmiatí a žičliví…“ Aj jej imponuje tunajší pokoj a sloboda, kde ich nikto nevyrušuje pri práci. Do konca roka 1886 sa začali zlepšovať aj podmienky. Pribudol nábytok, riad v kuchyni, ale aj ostatné pomôcky potrebné pri praktickej či teoretickej výučbe. Jeden stolár, tesár a dvaja murári pracovali „bez prestávky“, aby do zimy boli zrekonštruované najdôležitejšie veci – pece, komíny a strechy.
Dôsledná výchova Vyučovanie pre 25 dievčat pokračovalo v tom istom režime, ako bolo nastavené v Kornickom zámku. Žiačky dostávali hodiny kaligrafie, ortografie, matematiky, katechizmu, biblických a poľských dejín, ale aj spevu. Nechýbalo ani praktické vyučovanie šitia, varenia, obliekania, starostlivosti o rodinu, dobytok a záhradu. Pravidelne sa poobede všetci zišli v jedálni, kde pri vyšívaní prebiehal rozhovor, ktorý viedla Jadwiga Zamoyská. Preberali sa rôzne témy, či už súvisiace s vyučovanými predmetmi, alebo sa diskutovalo o rôznych situáciách z každodenného života. Bez zveličovania môžeme povedať, že išlo vlastne o typický príklad duálneho vzdelávania, ktoré by sme dnes tak radi zaviedli do výchovného procesu našej mládeže. Všetko, čo dievčatá jedli, si vlastnoručne vypestovali alebo vychovali na majeri. V rámci vyučovania sa starali o oblečenie, priestory, kde bývali a taktiež príprava jedla v kuchyni patrila k predmetom ich edukácie.
Kaplnka na cintoríne? Za závažný nedostatok považovala Zamoyská veľkú vzdialenosť k najbližšiemu kostolu nachádzajúcemu sa v Starej Ľubovni na námestí. Na hrade síce bola kaplnka, ale škola v tom čase ešte nedisponovala vlastným kňazom. To sa neskôr zmenilo a k pedagogickému zboru pribudol aj kaplán. Najprv iba dochádzal v dohodnuté dni, no neskôr tu zostal natrvalo. Hradná kaplnka bola podľa Zamoyskej umiestnená v strede rozvalín starého pohrebiska. Teda v roku 1886 sa tu museli nachádzať pozostatky po viacerých hroboch, keď okolie kaplnky pripomínalo viac cintorín než hradné nádvorie.
Do kostola prišli špinavé a unavené V tejto súvislosti sa v korešpondencii pani generálovej zachovala príhoda z obdobia krátko po príchode do Starej Ľubovne. Učiteľka Júlia Zaleská sa vybrala s jednou zo žiačok do mesta na omšu. Cesta peši, zväčša po blate, im trvala vyše hodiny, pričom rieku Poprad museli prebrodiť. Zrejme sa asi do mesta vydali cez Podsadok, a tak minuli most na Mýte. Keď sa konečne špinavé a unavené dostali ku kostolu, zistili, že pobožnosť sa práve chýli ku koncu. Nevzdali sa a po skončení omše zašli s prosbou do sakristie za kňazom, aby ich vyspovedal a podal im sväté prijímanie. Tunajší farár im ochotne vyhovel, ba navyše neznáme pútničky pozval na faru, kde pre nich pripravil aj malé pohostenie. Potom nechal zapriahnuť a prikázal sluhovi, aby mladé ženy vyviezol na hrad. Práve, keď už nasadali pri fare do bričky, na námestie dorazila aj Zamoyská, ktorá sa ich spolu s kočišom vybrala hľadať. Je zaujímavé, že práve v čase pôsobenia školy v Starej Ľubovni sa podarilo nájsť výhodné zamestnanie pre jednu z prvých absolventiek. Manželka Andreja Zamoyského, Karolina de Bourbon potrebovala komornú, a tak jej pani Jadwiga odporúčala dievča s menom Leokadia. Od vtedy sa stalo zvykom, že pani Zamoyská našla umiestnenie pre tie dievčatá, ktoré ukončili celé štúdium a s ich pôsobením v škole bol spokojný celý učiteľský zbor. Dokonca im pani generálova pribalila aj malú výbavu. No naopak, tie dievčatá, ku ktorým boli akékoľvek výhrady, si museli po ukončení štúdia hľadať prácu samé a odišli bez hmatateľnej pamiatky na štedrú šľachtičnú.
Koniec éry v Starej Ľubovni Prostredie pod Ľubovnianskym hradom muselo pôsobiť na Jadwigu Zamoyskú veľmi inšpiratívne, pretože tu začala písať prvé myšlienky, tvoriace neskôr ňou vydanú publikáciu O práci. Na základe Biblie sa zamýšľa nad dôležitosťou práce v živote človeka, kde táto môže pôsobiť ako merateľná veličina jeho zodpovednosti k rodine, ale aj k celej spoločnosti. Už od samého začiatku po príchode do Starej Ľubovne bolo jasné, že ide iba o dočasné pôsobisko školy, no nikto nečakal, že priam idylickú atmosféru na úpätí hradného kopca narušia znovu pruské úrady. Medzi žiačkami sa nachádzalo aj 12 dievčat z Kórnika a okolia, ktoré nemali ukončenú základnú školskú dochádzku. To bol dôvod na perzekuovanie ich rodičov v Prusku. Za každý deň, ktorý nenastúpia doma do školy, im hrozila pokuta 1 marka alebo 1 deň väzenia. Nepomohli odvolania ani prosby a dievčatá sa museli vrátiť domov. Zrejme aj to urýchlilo presťahovanie školy bližšie ku Krakovu, kde nebola núdza o študentky zo všetkých spoločenských vrstiev. Dokonca sa o školu začala zaujímať aj Agronomická spoločnosť so sídlom v niekdajšom sídelnom meste poľských kráľov. Preto už v novembri 1887 začalo nové sťahovanie tejto inštitúcie do Kalvarie Zebrzydovskej. Jej novým útočiskom sa stal opustený palác, ktorý okrem blízkosti Krakova a nábytkom zariadených izieb nedodával učiteľkám a žiačkam žiadny entuziazmus. Oproti priestorom v Ľubovni ho sama Zamoyská opísala ako „nepríjemný a neskôr aj nezdravý“. Ale ani to ju neodradilo od úmyslu vychovávať mladé ženy tak, aby „slúžili Bohu a vlasti“, čím sa pričinila o vznik novej sebavedomejšej generácie v porobenom Poľsku. Jadwiga Zamoyská prežila časť svojho výnimočného života aj u nás, preto by sme nemali váhať s jej zaradením do panteónu našich lokálnych dejín. Poznámka: Informácie k napísaniu tohto článku sme čerpali z materiálov uložených v poľských archívoch, ale pomohla nám aj konštruktívna komunikácia so Zamoyski inštitútom, n.o., v zastúpení s Radoslavom Babjarčíkom.
Pavol Mišenko foto: archív Knižnica Kórnicka – Poľsko, archív Tatry na starej fotografii – Jacek Ptak – Poľsko, archív Liceum Ogolnoksztalcace v Poznaniu – Poľsko
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 21 (2. jún 2020)
Comments