Najmä v tomto čase každý vysoko dbá na správnu ochranu a hygienu nášho zovňajšku, no nemali by sme zabúdať ani na tú druhú – „psychohygienu“ vo vnútri, ktorá je teraz rovnako dôležitá. Koronavírus zasiahol do všetkých kútov a profesijných odvetví, neobchádzajúc životy žiakov, študentov a učiteľov. Ako na nich však celá táto pozmeňujúca situácia priamo dolieha? Na to sme sa opýtali Ľudmily Smoroňovej, školskej psychologičky v ZŠ s MŠ v Novej Ľubovni.
Ako prebieha vaša práca v tomto neľahkom období?
– Našťastie mám typ práce, ktorá sa dá aspoň z časti vykonávať aj v domácom prostredí, a hoci to nie je plnohodnotná náhrada osobných stretnutí či poradenstva, sú spôsoby, ako sa to dá trochu vykompenzovať. Mala som pár rozhovorov so žiakmi či rodičmi cez internet, nie však toľko ako bežne. Možno je to tak preto, lebo teraz ľudia nemajú až takú energiu na „rozoberanie sa“ a inštinktívne si šetria energiu na nejaké ďalšie obdobie. Jednou z foriem mojej práce teraz sú aj školské podcasty, ktoré tvorím pre deti či rodičov alebo kohokoľvek, kto si to chce vypočuť a uverejňujeme ich na stránke školy.
Ste v spojení so žiakmi aj počas online vyučovania?
– Sme v kontakte podľa potrieb jednotlivých žiakov. Cez školskú platformu máme možnosť si vymieňať správy a tiež je tu aj možnosť videohovorov cez iné nástroje.
Ako konkrétne súčasná situácia ovplyvňuje život školákov z vášho pohľadu?
– Každý žiak, s ktorým som komunikovala, sa vyjadril, že by sa rád vrátil do školy! Deti si uvedomili, že hoci často školu nemajú v láske a otravuje ich, je súčasne zdrojom dobrých zážitkov. Veľmi im chýbajú kamaráti, aj učitelia a vyučovanie tvárou v tvár – osobný kontakt skutočne nedokáže nič nahradiť. Nášmu mozgu totiž unikajú informácie, ktoré si ani neuvedomujeme, napríklad pachové vnemy, dotyky, vnímanie spoločného priestoru… To, ako žiaci prežívajú túto situáciu, samozrejme, závisí aj od prežívania rodičov a fungovania v rodine – či rodinu zasiahli obmedzenia aj ekonomicky, či sa v rodine komunikuje o pocitoch, či tam sú dospelí „pohoďáci“ alebo takí, ktorí citlivo prežívajú obavy a strach. Ďalej to závisí aj od toho, či sa im podarilo nastaviť si režim dní – iné to je, keď sa utápate v znudenosti a úlohy sa vám kopia, iné, keď viete, kedy pracujete, a kedy oddychujete. Prežívanie ovplyvňuje aj povaha jednotlivcov – inak to prežíva niekto extrémne spoločenský, inak samotár, čo sa radšej zavrie s knihou či videohrou. Je to dosť rôznorodé. Nech už bude dopad na školu a vzdelávanie akýkoľvek, žiaci (aj my – dospelí) sa vyrovnávame so situáciou, s ktorou sme sa nikdy predtým nestretli. Úzkosť, obavy a akékoľvek pocity, ktoré teraz máme, sú na mieste. Je to normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Strach by nás ale nemal ovládať. To je podľa mňa taká „pasca“ toho celého, že veci sa zdajú miestami v pohode, ale na pozadí toho, čo robíme, je taký plazivý pocit strachu.
Čo je podľa vás pre študentov v čase pandémie tá najväčšia rana, a naopak, čo si pochvaľujú?
– Najťažšie väčšinou znášajú obmedzenia v stretávaní sa. Vieme, že práve pri dospievaní sú kontakty s rovesníkmi ešte dôležitejšie ako s vlastnou rodinou, takže niektorí to ťažko berú. Takisto niektorí viac bojujú s učením doma. Ale tá najväčšia rana je podľa mňa pre všetkých rovnaká – nutnosť vyrovnať sa s neviditeľným nebezpečenstvom, žiť v akejsi neistote, čo bude ďalej, musieť prežívať obavy o zdravie svojich blízkych a podobne. Naopak to, čo si niektorí žiaci pochvaľujú, je, že si môžu slobodne organizovať čas, napr. dlhšie si pospať alebo urobiť si predĺžený víkend. Tiež verím, že mnohí rozvíjajú svoje záujmy a talenty.
Vydržať v obklopení štyroch stien v čase karantény nie je tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Čo pomáha proti „domácej ponorke“?
– Pre dobré prežitie a spolužitie pomáha určitý režim, to je prvý základný krok pre rodinné fungovanie. Nehovorím samozrejme o tom, naplánovať si každú minútu, ale vedieť, kedy pracujem, kedy oddychujem, kedy sa venujem domácnosti. Podľa mňa je dôležité aj každý deň tráviť čas osamote, venovať sa niečomu, čo mi „dobije baterky“ a robí mi radosť. Spomenula by som aj to, aby sme si nerobili nadštandardné očakávania toho, ako budem fungovať, ako budeme vždy spoločne obedovať, čo všetko stihnem, ako začnem viac cvičiť, a tak, pretože neexistuje ideálna situácia, ani žiaden model ako to najlepšie prežiť. Bežné hádky a zlyhania sú namieste, sme len ľudia. Postavme sa k tomu s akceptáciou a láskou.
Vidíte v tomto čase karantény aj nejaké malé výhody?
– Vidím výhody pre našu planétu. Čo sa týka ľudského prežívania, je možno fajn prežiť si obdobie, kedy sme v nejakom obmedzení a rozmýšľať (ale nie príliš) – zvážiť hodnotový systém, vlastné napredovanie v živote, naplnenie snov, spokojnosť, svoju prospešnosť pre ostatných, narábanie s časom či so záležitosťami, ktoré zrazu nie sú samozrejmosťou.
Na čo je podľa vás dôležité nezabúdať počas tejto kritickej situácie?
– Je dôležité myslieť na seba, udržiavať sa v zdraví a celkovej pohode, samozrejme, nezabúdať ani na druhých, ktorí môžu potrebovať našu pomoc. Mnoho dobrovoľníckych iniciatív tiež preukázalo solidaritu. Je úžasné ,koľko dobrých aktivít ľudia za krátky čas vymysleli a vykonali.
A kto je v týchto dňoch tým najlepším psychológom pre psychológa?
– No, predsa psychológ! Samozrejme, že aj mne pomáha komunikácia s mojimi blízkymi (partner, rodina, kolegovia, priatelia), podpora, ktorú si vzájomne dávame. Počas voľna sa venujem domácnosti, chodievam na prechádzky so svojimi psami, vzdelávam sa vo svojom odbore či realizujem drobné osobné „projektíky“, napr. prešitie gombíkov na saku.
Vieme, že ste istý čas žili v Taliansku a máte tam mnoho priateľov. Ako na nich tieto ťažké udalosti vplývajú a ako to dolieha na vás?
– Vnímam to veľmi živo, pretože okrem informácií z médií, ktoré momentálne limitujem, mám informácie priamo od tých priateľov, ktorí sú tam v centre diania. Posielajú mi fotky prázdnych ulíc, miest, regálov v supermarkete či iných zvláštnych vecí, ktoré zažili. Strach prežívali intenzívnejšie, ale momentálne cítim aj u nich nádej, mnohí sú vnútorne unavení, vyčerpaní, najmä ak je niekto, kto má ešte iný zdravotný problém a služby zdravotníctva sú teraz úplne limitované voči iným problémom. Moji najbližší v Taliansku sú našťastie v poriadku, dodržiavajú obmedzenie vychádzania a snažia sa tiež ten čas čo najkonštruktívnejšie vyťažiť. Dúfam, že tam budem môcť čoskoro cestovať.
Alexandra Chamillová
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č.16 (28. apríl 2020)
Comments